Gwind 2 – Sama za seba – už na jeseň 2021

Už onedlho vyjde pokračovanie príbehu Gwind – Nezabiješ?, vo vydavateľstve Artis Omnis aj s mapou a ilustrácámii od Martin Cuco Luciak. Prečítajte si ukážku alebo si pozrite trailer. A ak ste ešte nečítali prvý diel, tak to rýchlo napravte. Nech ste pripravení na paradnú, dobrodružnú fantasy jazdu, čo som si pre vás prichystala.

Ukážka

(Ukážka je takmer zo začiatku knihy)

Chrezz stála pri otvorenom okne v dobytom hrade v prístavnom moranskom meste Nalapa. Na nádvorí práve doháral Veľký oheň. Moranskí sluhovia ho zapálili podľa svojich tradícií na oslavu konca mesiaca úrody. Jej vojaci, zverbovaní v Kabovskom kniežatstve na východ od Morany, nemali takýto zvyk, no rozhodne sa nebránili príležitosti vyhodiť si z kopýtka. Ranný vzduch jej príjemne chladil peknú tvár s vystúpenými lícnymi kosťami, belostnou pokožkou, drobným noštekom a krvavočervenými perami. Okolím sa šíril pach alkoholu, jedla a vývratkov, ktorý sa miešal so vždy prítomným smradom vojenského táboriska. Prespávala tu síce iba malá jednotka určená k obrane hradu, no i tí vedeli spraviť riadny neporiadok.

Keď sa rozvidnie, budem musieť zasa zájsť do stanov k mužom, nech celkom nezvlčia, pomyslela si a dopila posledný hlt z lahodného červeného vína dozretého v dubových sudoch. Pozornosť princeznej nalapskej. Ktovie, kam sa princezná podela aj s tými svojimi faganmi…

Zagurg dorazil do Nalapy z Kabovského kniežatstva iba včera večer a s ním dve lode plné vojakov. Zverboval ich viac, no ostatných nechal v prístavoch Rosti a Lynd južne od Nalapy. Priniesol však nielen posily, ale i starosti. Napriek jej radám sa vybral do najväčšieho prístavu v knižactve, kde si ho, neprekvapivo, vystriehol knieža. Hlupák. Mali šťastie, že kniežaťu sa ich vojna s Moranou, večnou súperkou Kabovského kniežatstva, hodila. Inak by to asi dopadlo úplne inak. Takto si knieža len nadiktoval podmienky svojej tichej podpory, vypýtal si časť vojenskej koristi a poslal s nimi päť mágov, aby mu mal kto priniesť peniaze. Tí piati mágovia ju znepokojovali. Predstavovali neovládateľný prvok v ich plánoch. Neverila, že knieža ich poslal len ako zberačov pokladov. Dala by krk za to, že majú aj iné zámery.

Pozrela na knihu plnú magických postupov, čo ležala vedľa karafy zašpinenej sadlinami z vína. Ak si dobre spomínala, túto získali v Katrabe u apatiekara. Alebo to bola iná? Tá o ochrane pred „mágiou užitou na stáda“? Túto mali možno od priekupníka v Haladoji. Kto si to mal pamätať?

Zdieľanie mágie, pomyslela si pri pohľade na kapitolu, na ktorej bola kniha otvorená. Niečo, čo by jej učiteľ a vážený mág v Kabovskom kniežatstve Tbaro, nikdy nedovolil.

„Čo ak nebudú súhlasiť?“ spýtala sa samej seba polohlasom.

Odpovedalo jej iba ranné ticho a chrápanie vojakov na nádvorí. O chvíľu sa jeden z nich lenivo pozviechal na nohy, dotackal sa k ohňu, vymočil sa do syčiacich plameňov a ospalo sa vydal do hradu. Svitanie značilo, že je čas vymeniť zem za pohodlnejšie lôžko. Závidela mu jeho bezstarostný spánok.

Včera so Zagurgom a s veliteľmi Ast‘arom a Piadorom zvažovali svoje možnosti z každej strany. Jedného z kniežacích mágov sa rozhodli poslať s dvoma loďami plnými chlapov a zásob napred. Mali sa vylodiť v malom prístave pár dni plavby na sever od Nalapy, odrezať Nehumerčanov od moranského vojska a po pevnine tiahnuť späť na juh. Ak sa ich správy nemýlili, Morančania už vyrazili z kráľovského mesta Haladoj. Po dláždenej ceste spájajúcej sever a juh Morany mohli doraziť do Nalapy tak o mesiac.

Netušila však, čo spraviť s ostatnými štyrmi kabovskými mágmi. Čo ak im nebudú chcieť pomôcť?

„Možno by mohli padnúť v boji,“ zamrmlala si popod nos.

„Hovorili ste niečo, pani Chrezz?“ spýtala sa Rija, dcéra starostu mesta Rosti, ktoré sa vzdalo bez boja. Vzala ju zo sebou ako záruku, že Rosti nebude robiť ťažkosti. Susedné mesto Lynd, naopak, dobyli a zlomili. Tak ako každú noc, aj túto spala Rija pri nohách Chrezzinej postele ako posledná slúžka.

„Nie… i keď vlastne áno. Zbaľ si veci. Neviem ešte presne kedy, ale čoskoro ťa vrátime rodičom, ako som sľúbila. Včera prišli posily. Sotva sa začnú boje s Moranou, chcem ťa ďaleko od seba. Posledné, čo potrebujem po boku, je zradná zmija ako ty.“

Rija zaťala päste. Obe vedeli, prečo jej Chrezz venovala také tvrdé slová. Rija sa neustále snažila odpočúvať Chrezzine rozhovory a posúvala správy Nalapčanom. Bohovia vedeli, ako by to dopadlo, keby pred ňou Chrezz schválne netrúsila hlúposti. Zrejme by sa jej nikdy nepodarilo nájsť a zajať vodcov nalapského odporu, a tak zaraziť akékoľvek pokusy o oslobodenie mesta v zárodku.

„Ó, takto ostro hneď zrána?“ strhla sa, keď začula Zagurgov hlas. Netušila, kedy vošiel.

Jeho až neprirodzene krásnu, súmernú tvár špatili kruhy pod modrými očami a ryšavé strnisko, ktoré ešte nedostalo šancu stať sa poriadnou bradou. Krátke tmavé vlasy mal mastné a ulízané dozadu, prostá košeľa mu vytŕčala z ľanových nohavíc a páchol zmesou lacnej pálenky a drahého ružového oleja. Ľahký, spokojný úsmev prezrádzal, že jeho zúbožený stav mu vôbec neprekáža.

Rija prebehla okolo neho a zmizla za dverami. Zagurg ich vzápätí za ňou zabuchol. Ostali sami.

„Hej, už dlho mi liezla na nervy. A ty si hore? Tak skoro? To sa na teba nepodobá.“

„Ani som nespal. Doháňal som zameškané,“ uškrnul sa spôsobom, z ktorého jej bolo zrejmé, že strávil večer v spoločnosti nejakej ženštiny.

Otrávene zagúľala očami, radšej sa však zdržala poznámok. Obrátila sa tvárou k nádvoriu pod oknom, myšlienky sa jej zatúlali späť k starostiam s ich plánmi. Nevyrušilo ju, ani keď Zagurg prišiel až k nej.

„Hm, myslel som, že sa na nádvorí deje niečo zaujímavé, keď tam tak zízaš… O čom toľko premýšľaš?“

„O všetkom…“

„Ach, Chrezz. Ja ti priveziem stovky chlapov ako posily do tvojej vojny o moranský trón, ktorý už máš takmer na dosah, a ty tu stojíš ako kôpka nešťastia? Čo je s tebou?“

Pokrútila hlavou. Ani jemu dnes nebola ochotná priznať, že má strach. Čo ak sa zasa voľačo pokazí? Čo ak bude musieť opäť so stiahnutým chvostom predstúpiť pred knieža alebo Tbara a znova ich žiadať o pomoc? Čo ak sem tých piatich mágov poslali práve preto, aby zabezpečili jej zlyhanie?

Nadýchla sa. Prinútila sa uvoľniť tvár. Pred Zagurgom nepotrebovala fingovať úsmev.

„Som len zamyslená, Zagurg. Uvažujem, čo s tými kabovskými mágmi, ktorí s tebou prišli. Rada by som ich využila pre naše plány, neviem však, ako ich osloviť, aby som dosiahla svoje.“

„Á, to sa nejako spraví,“ mávol rukou Zagurg. Dnes mu zjavne nič nerobilo starosti. „Viem, že ty máš s Kabovčanmi krehký vzťah. Si žena. To im stačí, aby ťa odmietali počúvať. Traja z nich sú Tbarovi žiaci. Predpokladám, že tvoj pocit to zrejme nezlepšuje. Ak teda chceš, môžem si s nimi pohovoriť sám.“

„Nerada ti to pripomínam, ale všetci piati sú šľachtici. Talentovaní mágovia zvyčajne dostanú nejaký prašivý titul, aby si ich knieža zaviazal. Nebudú ťa považovať za rovnocenného…“

Videla, ako Zagurg zaťal zuby a divže si neodpľul na zem. V minulosti by to istotne spravil, odvtedy ho však stihla naučiť móresom. Tak len ticho zamrmlal niečo o raňajkách a odišiel.

***

V kráľovskom sídle v Haladoji sa pomaly všetko prebúdzalo do nového rána, prvého dňa mesiaca kráľa. Oproti bežným dňom zíval hrad prázdnotou. Mnohí z bojovníkov a bojovníčok, ktorí tu inak prebývali, sa už dávno vydali na pochod na juh k Nalape do vojny s Čiernymi mágmi. V Haladoji ostalo iba toľko vojakov, koľko potrebovali na obranu hradu a mesta. Dnes sa za ostatnými mali vydať aj vybraní velitelia a kráľova špeciálna jednotka. V Haladoji ostávali do poslednej chvíle, aby doladili všetky plány. Už si však nemohli dovoliť dlhšie čakať, o pár hodín museli vyraziť, ak sa chceli k moranskému vojsku pridať včas.

V kráľovej súkromnej knižnici mlčky sedeli pri prázdnych pohároch dvaja mladí muži. Obaja pôsobili strhane.

Jeden z nich – štíhly elegán s úzkou tvárou a dobráckymi hnedými očami, odetý do brokátového županu – podchvíľou zazeral na preškrtaný kráľovský rodostrom.

Svietili v ňom už len nepoužívané prezývky jeho nezvestnej staršej sestry, jej rovnako stratených detí a jeho samého – niekdajšieho princa katrabského, teraz moranského kráľa. Všetkých ostatných zabili Čierni mágovia pred necelým rokom. Ľsťou sa dostali do haladojského paláca počas osláv pripojenia severných ostrovov ku krajine. Zavraždili jeho otca, vtedajšieho kráľa; staršieho brata, korunného princa; jeho ženu; vyzabíjali všetky deti v hrade, dokonca aj uznaných ľavobočkov. Potom prišli medzi veseliacich sa hostí, nazvali mŕtveho kráľa bratovrahom a vhodili jeho hlavu medzi ľudí. On sám tam vtedy nebol. Nemal rád všetkých tých pretvarujúcich sa šľachticov a ak mohol, vyhol sa im veľkým oblúkom. To mu zachránilo život. Jeho sestra, princezná nalapská, práve vtedy v Nalape porodila ďalšie dieťa. Ako sa podarilo zachrániť ich matke, netušil. Vďaka tomu sa dostal na trón, o ktorý vôbec nestál. On, tretie dieťa, druhý syn.

Druhý z mužov v knižnici – vysoký svalovec s čiernymi vlasmi zviazanými do chvosta, tmavými uhrančivými očami, hustou bradou, oblečený do šviháckych šiat – sa ustarane díval na svojho kráľa a najlepšieho priateľa.

„Neznášam to…“ zamrmlal kráľ, pohľad ďalej upieral na rodostrom. Som bojovník, nie politik, dodal si v duchu.

„To sme dvaja,“ pritakal jeho priateľ.

Kráľ si ho obzrel s nadvihnutým obočím.

„Ako to myslíš?“

Ka‑tras si povzdychol. Kráľovi sa zazdalo, že keby mohol, teraz by sa Ka‑tras radšej zahĺbil do svojho pohára, len aby nemusel odpovedať. Vypili však už aj víno, aj vodu a nič iné nemali. Po ďalší džbán sa im nechcelo a sluhovia mali zakázané vstupovať do kráľovej knižnice, keď boli zatvorené dvere.

„Bolo to ľahšie, keď si bol princ,“ riekol Ka‑tras napokon. „Tvoj brat sa tešil na trón. Každým jeho potomkom si ťa tvoj otec čoraz menej všímal. Mohli sme ísť na pol roka bojovať do pohraničia alebo do jednej z mnohých šľachtických roztržiek. Nik sa tým nezaoberal. Teraz? Teraz ťa musíme takmer násilím pripútať v Haladoji. Inak by si sa rútil do boja, v ktorom kráľ bez dediča nemá čo hľadať. Ostatným musíme klamať, že si náhle ochorel. A ja? Ja sa zrazu hrniem proti Čiernym nie ako bojovník, ale ako veliteľ. Budú odo mňa chcieť vážne rozhodnutia. Brr. Navyše tam idem bez svojho priateľa, ktorý mi zachránil krk už toľkokrát, že to ani neviem zrátať.“

Ka‑tras sa s unaveným úsmevom pozrel na svojho kráľa. Nepovedal nič nové, prvýkrát to však vyslovil nahlas.

„Áno, bývalo to ľahšie. Chcel by si… chcel by si byť radšej bez ťarchy velenia?“ Stálo ho veľa sily takú otázku vôbec vysloviť.

Svoju osobnú jednotku vytvoril inak, než bývalo zvykom. Odmietol sa obklopiť vysokopostavenými šľachticmi či vojenskými veterámi. Na tieto najčestnejšie miesta v moranskej armáde dosadil svojich priateľov pozberaných z rôznych vrstiev a kútov Morany. Za veliteľa im určil svojho najlepšieho priateľa Ka‑trasa, neurodzenú nalapskú sirotu. Vôbec mu nezáležalo na tom, koľkých šľachticov si tým pohneval. Chcel mať pri sebe ľudí, ktorým môže dôverovať: Ka‑trasa, Zundda, Senak‘teho, Larante, Ajwis, Dasina, Klara, Absala, Espumara. Poznal ich roky. Pridali sa k nemu, ešte keď bol princ bez nádeje na trón. Takých ľudí potreboval ako soľ. Keby však Ka‑tras povedal, že by chcel mať radšej od všetkého pokoj, nebránil by mu odísť.

„Ani po tých rokoch ma neprestávaš prekvapovať, Ka‑dunn,“ oslovil ho Ka‑tras prezývkou, ktorú mu kedysi dávno dala Ka‑trasova milá, ešte než sa dozvedela, koho tak v skutočnosti pomenovala. Už vtedy boli nerozluční kamaráti, a tak jej vraj napadlo, že by ich ľudia mohli volať podobne – Ka‑tras, teda Ľavoruký, a Ka‑dunn, Pravoruký. Dnes tak kráľa volali iba Ka‑tras a Zundd. „Popasujem sa s tým. Sľúbil som ti to. Nenechám ťa v štichu.“

Kráľ si uľavene odfúkol.

„Ale neteší ma to…“ neodpustil si Ka‑tras.

„Viem. Odplatím ti to rečami o hľadaní dobra vo všetkom, čo sa stane, ktorými ma kŕmiš celú noc: aspoň po dlhom čase uvidíš Nalapu,“ uškrnul sa Ka‑dunn zlomyseľne a Ka‑tras doňho priateľsky štuchol. Potom kráľ opäť zvážnel. „Kedy si tam bol vôbec naposledy, Ka‑tras?“

„Vydal som sa tam krátko predtým, ako Čierni… prišli sem do Haladoja. Poslal si vtedy holuba do Katraby. Odtiaľ letel ďalší do Portina a z Portina tretí do Nalapy. Tvoja sestra hostila väčšiu spoločnosť prvýkrát od jej posledného pôrodu, keď k nám správa konečne doletela.“

„Hm, pravdu máš…“

„A že uvidím Nalapu? Úprimne, Ka‑dunn, desím sa toho. Čierni ju vraj nespľundrovali. Zrejme si ju chcú udržať ako svoju základňu. No aj tak… Vidieť svoj domov v rukách nepriateľov? Vedieť, akými hrôzami si Nalapčania prešli? Neviem ani, kto ešte žije…“

„Nalapa nebude v rukách Čiernych navždy. Máme toľko plánov a toľko možností… niečo z toho musí vyjsť. Jednoducho musí.“

„Ak bohovia dajú.“

„Ty spomínaš bohov, Ka‑tras? Tak to musí byť už ozaj zlé,“ pokúsil sa zažartovať Ka‑dunn, samému mu to však znelo silene.

„Však je,“ zamrmlal Ka‑tras.

Ka‑dunn si hlasno povzdychol a znova zazrel na preškrtaný rodostrom na stole. Ani jednému z nich už nebolo do reči.

***

Ráno dostali nehumerskí jazdci jasný príkaz: zbaliť sa a vyraziť ešte dnes.

Ador uvažoval, ako by mohli spolu s Gwind zmiznúť. Tá však vyzerala celkom stratená v svojich myšlienkach a poslušne robila všetko, čo jej povedali. Mlčky si zbalila veci: zbroj, ktorá sa jej ušla, lebo všetkým ostatným bola príliš tesná; meč, ktorý vydrankala od zbrojmajstra ako náhradu za šabľu; dýku, ktorú jej vtisol do ruky Panseo a ktorú Owimmo nechal pri Adorovi; zvláštny skladací nožík, ktorý jej vraj daroval brat; všetky veci z jej sveta, ktoré sa jej ešte nezničili. Keď skončila s prípravami, ostala stáť tam, kde ju postavili.

Zdala sa mu iná, nevedel však zistiť prečo. Dlhé hnedé vlasy si zviazala do uzla ako obyčajne. Tvár s rovným nosom síce vyzerala strhano, akoby celú noc nespala, ale takto tesne pred cestou do boja nespal takmer nik. Pery, inak plné a ostro krojené, teraz zvierala tak silno, že ich takmer nevidel. Jej štíhla postava sa netypicky hrbila, akoby sa snažila stratiť všetkým z dohľadu, no zároveň zatínala päste, pripravená bojovať. Najväčšiu starosť mu však robili jej modré oči, ktoré vydesene kmitali z miesta na miesto.

„Gwind?“ snažil sa upútať jej pozornosť.

***

A ak si chcete spraviť ešte lepšiu predstavu, pozrite si trailer, ktorý som si ku knihe spravila:



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.