Ryšavý drak

Ryšavý drak je krátka historická fantasy z roku 1410 odohrávajúca sa v tedajšej Bratislave a okolí. Poviedku som pôvodne chcela napísať do súťaže, ale nakoniec sa mi predĺžila a tak som ju poslala do časopisu. Vydali mi ju v časopise Fantázia 02/2009. Hodnotili ju aj na Legii.

Ryšavý drak (ukážka)

Prešporok posledné dni nevídane ožil! Družina kráľa Žigmunda hodovala, zabávala sa a všemožne míňala cudzie peniaze.

Jeden mladík však dnes sedel bokom od ostatných. Zamyslene sa díval cez okno uvažujúc, kedy sa mu podarí  osamieť so všetkými pochmúrnymi myšlienkami. Vyzeral, akoby mu na pleciach ležal celý svet.

„Mikuláš, poď s nami do Bieleho hradu!“ dotackal sa k nemu jeden z jeho priateľov potúžený vínom z miestnych chýrnych viníc. „Tam iste pookreješ ako nedávno…“ významne sa zasmial.

„Dnes nie.“

Jeho priateľ si ho zachmúrene premeral. Potom preskočil pohľadom k Mikulášovmu otcovi sediacemu vedľa kráľa a vševedúcky prikývol. Všetci vedeli o čoraz častejších výčitkách, ktorými Mikuláša zasypával, sotva sa vrátil z Nového Saczku.

„Ak si to náhodou rozmyslíš, nájdeš nás tam,“ povedal nakoniec a odišiel aj s ostatnými do miestneho nevestinca.

Mikuláš ostal sedieť v sieni Kráľovskej kúrie a díval sa von oknom na Novú ulicu. Šerilo sa. Hlúčik priateľov, ktorý sa vyvalil z domu a pohol sa k Michalskej bráne, sa však nedal prehliadnuť. Chvíľu ich sprevádzal smutným úsmevom a potom sa od nich odvrátil. Nedávno by sa k nim pridal. Za posledné dva roky mu však čoraz podráždenejší otec vyčítal každú drobnosť a on mu nepotreboval dávať žiadnu zbytočnú zámienku.

Bezmocne si vzdychol a konečne vstal s úmyslom pridať sa ku kráľovskej bujarej spoločnosti, ako ho otec včera dôrazne požiadal.

„Pane? Mám ti urýchlene doručiť toto,“ zastavil ho na polceste akýsi posol, nervózne sa obzerajúci naokolo. Keď sa uistil, že im nik nevenuje priveľa pozornosti, podal mu kúsok papiera zalepeného voskom a pečatný prsteň.

„Určite je to pre mňa? Otec sedí tamto…“ ukázal Mikuláš smerom k veľkému stolu, kde práve jeho otec nalieval kráľovi víno.

Posol zavrtel hlavou. „Je to pre teba.“

Mikuláš opatrne rozlomil pečať a prečítal jedinú vetu napísanú na lístku. Potom sa upreto zadíval na draka na prsteni a vzápätí ho zalial pocit nepríjemnej horúčavy. Tých pár slov mu v okamihu pripomenulo podivné reči kráľovho priateľa, ktorého málokto bral vážne…

„Nesľubuj, Mikuláš, ak nie si ochotný vzdať sa slávy pre udržanie tajomstva, riskovať priazeň priateľov a rodiny pre svoje podivné chovanie, ochotný obetovať vlastný život kvôli danému slovu…“

Mikuláš sa vtedy dobre zasmial a všetko mu sľúbil…

Teraz mu do smiechu nebolo.

„Si v poriadku, pane?“

Mikuláš zamyslene prikývol, stále hľadiac na lístok v ruke. Mohol ho zahodiť či spáliť. Zabudnúť na všetky neskutočné príbehy, aj na svoj sľub. Bolo by to o toľko jednoduchšie…

Náhle však rysy mladíkovej tváre podivne stuhli. So zamysleným pohľadom na otca skrkval lístok v dlani a zhlboka sa nadýchol, aby nabral potrebnú odvahu.

„Odkáž, že prídem,“ povedal napokon odhodlane.

***

Prešporský nevestinec, známy ako Biely hrad, ochotne vítal členov kráľovskej družiny. Aj mladíkovi v dlhom, ošarpanom plášti, spod ktorého vykukovali drahé šaty, radi otvorili dvere. Vyzeral nervózne. Otáčal sa naokolo, akoby niekoho hľadal. Ale sotva zbadal mladých šľachticov pri stole, rýchlo odvrátil hlavu a ešte viac sa zakryl kapucňou.

„Praješ si, pane?“ oslovila ho pani majstrová sladkým hlasom.

Mladík vytiahol pečatný prsteň s drakom a majstrová vzápätí zalapala po dychu.

„Kde je?“ opýtal sa veľmi ticho. Žena preblysla pohľadom od prsteňa k mladíkovi a naspäť. Zdalo sa, že prsteň pozná, iba ho tu teraz nečakala a vôbec nie v cudzej ruke.

„Hneď to idem zariadiť, pane…“ vysúkala zo seba napokon a rýchlo niekam zmizla.

Mikuláš zatiaľ ďalej obozretne pozoroval svojich priateľov, ktorí sa práve vystatovali pred smejúcimi sa neviestkami. Nechcel, aby ho spoznali. Nesmel sa k nim pridať…

„Možno sa k tebe môj prsteň nikdy nedostane a nepripomenie ti daný sľub. Ak však predsa… Potom treba jednať rýchlo a najmä sa o tom nesmie nik dozvedieť!“ prízvukoval pred svojim odchodom Vavrinec Tari.

„Už ťa čaká, mladý pane,“ vrátila sa majstrová za okamih a on s ňou vykročil dozadu, skadiaľ sa ozývali zvuky predstieranej i skutočnej rozkoše. Prechádzali okolo mnohých dverí až k jediným otvoreným na konci.

„Pán Tari zvykol platiť vopred,“ počul zrazu a bez rozmyslu jej vyplatil požadovanú sumu. Nemohol tušiť, že pán Tari nezvykol platiť vôbec.

Majstrová spokojne pozrela na denáre vo svojej ruke a s úsmevom ho pustila dovnútra za jednou zo svojich žien.

Jej tvár sprísnela, sotva za nimi zatvorila dvere. Chvíľu sa na ne zamračene dívala a než odišla, ešte sa pre istotu trikrát prekrižovala a na dôvažok si odpľula do prachu. Občas sa dievčiny za dverami bála. Občas sa dievčina nesprávala ako obyčajná neviestka, s ktorou už ležala polovica Prešporku.

A vtedy sa zvykli diať veľmi divné veci…