Život za život

Poviedku som napísala do súťaže zo sveta Pohrobka. Ponúkam vám ju v plnom znení tak, ako vyšla na Fandom.sk.

Život za život

„Pomoc! Pomoc! Bahn…“ začul Furkrrig a okamžite sa rozbehol vpred. Zakrátko si uvedomil, že mu pod nohami pôda zmäkla. Močiar… pomyslel si a onedlho nato sa po členky ponoril do bahnitej vody.

Uprostred nej bojoval chlapec z iného sveta menom Rišo s chápadlami bahniaka. Nebojoval dobre. Nemal silu, ani techniku, ani skúsenosti. Furkrrig hnevlivo stisol päste. Keby sem vedma preniesla niekoho schopnejšieho, nemusel by zaňho teraz nastavovať krk!

Furkrrig zaťal zuby, vytiahol vlastnú zbraň a vrhol sa do špinavej vody. Okamžite sa mu okolo nohy obtočilo jedno z chápadiel a začalo ho sťahovať dolu. Sivý elf sekol z celej sily… avšak tej mal zúfalo málo. Keby vtedy pred desiatimi rokmi šlo všetko tak, ako si naplánoval, bahniak by dnes nemal žiadnu šancu. Ale veci neboli tak, ako chcel.

Ani teraz, ani vtedy pred desiatimi rokmi…

***

Furkrrig si pritiahol plášť bližšie k telu a odpľul si do prachu na ceste. Stál pred zatvorenou bránou Iknie a dúfal, že svojmu tajomnému prenasledovateľovi aspoň na chvíľu unikol.

Zhlboka sa nadýchol a započúval sa do ticha noci. Nič momentálne nenaznačovalo cudziu prítomnosť. Vydýchol.

A vyrazil vpred.

Tichým krokom prekonal vzdialenosť, ktorá ho oddeľovala od kamenných múrov, a bez momentu zaváhania sa zachytil škáry v murive a začal sa škriabať nahor v slabom svetle dorastajúceho mesiaca. Na elfovo šťastie nebola Iknia dostatočne významná, aby si mohla dovoliť poriadne hradby, na jeho nešťastie si však mohla dovoliť aspoň nejaké. Jeho elfské oči však videli viac než ľudské a vďaka silným rukám sa onedlho vyšvihol na drevenú striešku na ochodzi. Z nej sa už hravo dostal na chodník.

Po mnohých týždňoch putovania konečne dosiahol svoj cieľ!

Rýchlo sa rozhliadol okolo seba, ale osamelí ľudskí strážcovia ho nemali najmenšiu šancu zbadať či začuť. Furkrrig sa spokojne uškrnul, napravil si kabát a vykročil smerom do mestských ulíc.

Keď sa mu zrazu noha podlomila od bolesti.

„Kurva…“ zaklial nahlas pri pohľade na šíp zapichnutý vo svojom lýtku a preskočil pohľadom smerom, ktorým tušil strelca. „Kurva…“ vydýchol ticho.

Po mnohých týždňoch putovania jeho prenasledovateľ konečne dosiahol svoj cieľ!

Furkrrig zaťal bolestne zuby, odlomil kus šípu a s nohou neprirodzene vystretou v kolene sa rozbehol vpred. Vedel, že beží pomalšie než bolo treba, aby bezpečne unikol. Náskok mu poskytovala iba krátka chvíľa, ktorú prenasledovateľ potreboval, aby sa dostal dole z najvyššieho miesta na hradbách. Furkrrig však svoje nádeje vkladal predovšetkým do spomienok na bludisko miestnych uličiek, pasáží a podchodov. Bez nich by nemal žiadnu šancu.

Zranené lýtko bolestne protestovalo proti každému tvrdému dopadu na pätu, ale Furkrrig si bolesť nevšímal. Len utekal ďalej.

Ak by ho chytili, bola by celá jeho snaha márna. Niekoľko mesiacov hľadania, nespočetné množstvo bojov, noci strávené v pochybných prístreškoch… všetko by bolo celkom zbytočné, lebo by nesplnil to, čo si zaumienil.

Utekal, zatiaľ čo noha ho podchvíľou zrádzala. Každým krokom hrozilo, že spadne a stratí tak ďalšie cenné minúty. Šíp v nohe bránil krvi aby vytekala z rany vo veľkom prúde a Furkrrig dúfal, že za sebou nezanecháva priveľa stôp. Pár kvapiek sa malo šancu stratiť v mestskej špine, ak by však krvácal čo i len o trochu viac… nájde ho, nech sa skryje kdekoľvek.

Bežal ďalej cítiac, ako mu bolesť uberá sily, až zrazu zbadal veľké presklené okno, z ktorého sa rozlievalo svetlo všade naokolo. Prudko zastal a nakrčil čelo. Vďaka dávnym spomienkam vedel, že stojí pred najdrahším podnikom široko ďaleko. Miesto pre milencov túžiacich ohúriť svoje krásky, manželov urovnávajúcich hádky alebo ranených elfov s plným mešcom automaticky odpovedajúcim na zvedavé otázky…

Sám pre seba prikývol a bez ďalšieho zaváhania vrazil dnu.

***

Mladík zvaný Ullys stojaci vo dverách sa zamračil na muža a ženu pred sebou. Nevedeli o jeho prítomnosti. Ona ležala v posteli, on ju hladil po čele a občas vzdychol. Sťažka, bolestne s tvárou naplnenou strachom.

Mesiace… celé mesiace sa sťažovala. Keby bol býval vedel… keby… Keby bol niečo spravil skôr, než začala byť plachta krvavá čoraz častejšie, skôr než sa jej brucho podivne zväčšilo, nohy opuchli, skôr než začala kašľať.

Teraz už bolo príliš neskoro. Tak to povedal i iknijský doktor. Keby boli prišli skôr…

Mladík vo dverách sledoval ako si muž pretrel drsnou dlaňou tvár a opäť si hlasno vzdychol. Žena spala ďalej. Choroba jej zobrala všetku silu a nechala iba vyziabnuté telo, ktoré sa sotva vládalo postaviť.

„Otec…“ oslovil ho mladík.

Muž zvaný Peul ďalej sedel bez pohnutia a držal svoju ženu Klairu za ruku.

„Otec, choď si oddýchnuť, prosím. Ja tu ostanem. Deti sa na teba pýtali…“ vyletelo z mladíka podráždene, no Peul nereagoval. „Nemôžeš dopustiť, aby stratili oboch rodičov!“ vybuchol zrazu v hneve skôr, než si stihol uvedomiť, čo robí.

Muž sa otočil a vrhol na mladíka nevraživý pohľad. Mladík však iba stál, zatínal päste a zuby. Mal v sebe toľko hnevu!

„Nehovor o nej, akoby už nežila! Rozumel si, Ullys?! Neopovažuj sa!“

Ullys sa nadýchol pre zlostnú odpoveď, ale pri pohľade na zúfalstvo v mužových očiach sa pokúsil upokojiť.

„Nehovorím. Lebo keby bolo po mojom, tak má oveľa väčšiu šancu,“ odvrkol, ale už nekričal. „Šancu…“ zopakoval Peul prázdno, potriasol hlavou a opäť sa otočil k žene.

Ullysa si nik viac nevšímal. Ani muž, ktorého volal otec, hoci ním nebol; ani žena, ktorú volal matka, hoci ňou nebola.

***

Ullys vyšiel z domu, keď už všetci spali. Obklopovala ho tma, odpadky na zemi a túlaví psi. Nič z toho si však nevšímal. Pred očami mal len svoju umierajúcu matku a zúfalého otca… či vlastne ľudí, ktorí ho vychovali. Ullys však nikoho iného nemal.

„Hľadáš spoločnosť, krásavec?“ vyrušila ho z myšlienok nevábne vyzerajúca prostitútka s prehnane nalíčenou tvárou a priúzkymi šatami.

Iba zavrtel hlavou a pokračoval ďalej. Nevedel, čo hľadá, ale určite to nebola jej spoločnosť.

Kráčal ďalej tmavými ulicami Iknie s niekoľkými mincami vo vačku, vďaka ktorým chcel aspoň na chvíľu zabudnúť. Zabudnúť na Klairine bolestné výkriky a neustávajúci kašeľ. Zabudnúť na Peulov smútok, kvôli ktorému si prestal všímať jeho i ostatných. Zabudnúť na svoju mizernú prácu nádenníka i na to, že sa v duchu tešil každému pohrebu, lebo kopanie a zahrabávanie hrobu vynášalo oveľa viac.

Pri pomyslení na možnosť, že onedlho bude zakopávať Klairu, zaťal päste tak silno, až sa mu nechty zaryli do kože. Napĺňal ho hnev podobný tomu, aký zažívajú mnohí mladí v jeho veku. Jemu však nemal kto pomôcť sa s ním vyrovnať.

„Hej, ty!“ zavolal naňho ktosi z tmavého kúta tlmeným hlasom. „Mal by som tu niečo pre teba… chceš sa trocha zabaviť? Poď so mnou…“

Ullys zastavil a zahľadel sa do tmy. Jeho zrak bol ostrejší než kohokoľvek, koho poznal, lenže to muž stojaci v tme s dýkou v ruke netušil.

„Nie, ďakujem.“

„Mám tu najlepší kurgal, aký si len vieš predstaviť. Zažiješ, čo si ešte nezažil, uvidíš. Poď…“

O kurgale a o divnom prázdne v hlave, ktoré prinášal, už Ullys počul. Predstava, že by niečo na chvíľu zastavilo jeho myšlienky bola nesmierne lákavá. Možno by aspoň na chvíľku zabudol…

„Nemám peniaze,“ povedal namiesto súhlasu pri pohľade na mužovu dýku a rýchlo vykročil preč. Muž za ním nešiel. Počkať si v kúte na ďalšiu obeť sa vyplácalo viac, než niekoho prenasledovať po uliciach.

Mladík pokračoval ďalej, až zastal pred dverami, spoza ktorých sa ozývali zvuky bujarej zábavy. Nad dverami sa hompáľal štít zobrazujúci veľký drevený sud s hroznom a cez okno videl obrysy ženy tancujúcej do tlieskaného rytmu mnohých chlapov. Nikdy na takom mieste nebol. Od Klairy vždy počúval, ako sa tam zhromažďuje samá spodina, od Peula o bitkách vznikajúcich pre tie najbanálnejšie príčiny. Ale oni dvaja tu teraz neboli.

Ullys sa smutne uškrnul a sám pre seba kývol hlavou akoby na znak súhlasu. Vzápätí nato vošiel dnu.

Nebolo si kde sadnúť, no videl, ako iní stoja pri stene s pohárom v ruke. Chvíľu sa rozhliadol, aby zistil, ako sa dostať k vlastnému poháru a vzápätí si to namieril priamo za krčmárom stojacim pri veľkom drevenom sude.

„Máš peniaze, mladý?“ oboril sa naňho skôr, než sa Ullys stihol ozvať.

Prekvapený mladík vytiahol jednu mincu a podal mu ju. Krčmár nič viac nepovedal. Iba schoval peniaz do kapsičky zavesenej na opasku, chytil pohár a nalial mu doň ťažké červené víno. Ullys rozpačito poďakoval a nemotorne sa uhol ďalšiemu smädnému chlapovi, ktorý mu už dýchal na chrbát.

Potom sa postavil k stene, oprel sa o ňu a zahľadel sa na tanečnicu pri okne. Netancovala nijako vábne, ani šikovne. No rovnako ako všetkým naokolo i jemu stačilo, že sa provokatívne vlní, točí panvou, dotýka sa svojho tela tak, akoby chcela všetkým ukázať, prečo bolo stvorené. Počúval rytmické tlieskanie doplňujúce husle a díval sa. Ani nevedel kedy, začal popíjať trpké víno, ktoré mu vlastne ani nechutilo. Ale v tomto momente mu to bolo celkom ukradnuté.

Potreboval aspoň na chvíľočku na všetko zabudnúť… aspoň na chvíľku…

***

Sotva Furkrrig osamel v draho zaplatenej izbe, sadol si a vyložil si ranenú nohu na stoličku. Jedným ťahom ostrého noža si rozrezal nohavice až k zlomenému šípu, aby ho mohol jednoduchšie vytiahnuť. Potom s hlbokým nádychom uchopil krátke drevo pevne do ruky a bez ďalšieho otáľania prudko potiahol.

„Kurva!“ zreval na celú izbu a odhodil zvyšok šípu zlostne do rohu.

Z rany so škaredo potrhanými okrajmi a kusom chýbajúceho mäsa začalo vytekať veľa krvi. No namiesto ďalšieho zakliatia sa Furkrrig už len bolestne uškrnul.

Spod košele vytiahol kožený váčok, takmer obradne ho otvoril a vybral z neho jeho poklad – zlatý amulet v tvare osmičky s červeným kameňom v jednom oku, modrým kameňom v druhom a dvomi bielymi kamienkami na koncoch zlatej priečky prechádzajúcej práve cez stred osmičky.

„Emarkh,“ povedal sám pre seba nadmieru spokojným polohlasom.

Čo sa len natrápil, kým ho získal!

Legendami opradený amulet, o ktorom málokto vedel. Veď i on sa o jeho existencii dozvedel iba náhodou, keď sa vypytoval na určité liečivé byliny. No odvtedy mu myšlienka naň nedala spávať.

Mnoho dní hľadal v Cárgrade niekoho, kto mu vedel pod hrozbou smrti prezradiť, kde by mohol byť ukrytý. Týždne putoval do hôr, v ktorých začínala tajga a končila Knautia. Vyhýbal sa ghúlom, trpaslíkom i elfom, ktorí by sa ho určite snažili zastaviť na ceste do svätyne, kde ho ukrývali. Prísne strážený Emarkh sa nesmel dostať do nesprávnych rúk. A sám vedel, že tie jeho sú presne také.

Teraz si ho zamyslene poprevracal v prstoch. Cítil, až takmer hmatal jeho silu. Vedel, že pre túto vec by ho boli mnohí bez zaváhania schopní zabiť. Presne tak, ako i on zabíjal a akoby to spravil kedykoľvek znova.

Nadýchol sa a usmial.

Potom chytil amulet do oboch rúk za zlatú priečku tak, aby pod prstami cítil malé biele kamienky. Vzápätí nato položil červený kameň priamo na ranu a dal si pritom pozor, aby sa ho modrý kameň nijako nedotýkal.

„Emarkh!“ zvolal tak, ako to počul hovoriť mnícha v svätyni a vzápätí sa červený i modrý kameň rozžiarili. Vtedy ucítil, ako energia z jeho okolia prechádza cez kamene a jeho prsty až do jeho tela. Bolelo ho to, svrbelo, noha sebou šklbala, triasla sa, koža ho pálila a celé telo kričalo na protest.

„Emarkh!“ zvolal znova, keď mal pocit, že sila amuletu klesá.

Bolesť sa na chvíľu vystupňovala a keby sa nedokázal ovládnuť, tak by určite vykríkol. No po chvíľke bolesť predsa len ustala. Noha sa pomaly prestala triasť, sval sa upokojoval a na pokožke cítil len jemné šteklenie, až i to ustalo nadobro.

Vtedy konečne stíchol a opovážil sa otvoriť oči.

Furkrrig sa spokojne zaškeril od ucha k uchu a dokonca sa i nahlas s pocitom víťazstva zasmial. Krásne zahojená rana na nohe bola dôkazom, že jeho úmorná cesta s neznámym prenasledovateľom v pätách nebola márna. Legendárny Emarkh bol lepší než sa hovorilo i v tých najbláznivejších rozprávkach!

***

Ullys so zakaleným pohľadom zelených očí sa namáhavo vypotácal z krčmy a pustil sa nadol tmavou ulicou. Nikdy predtým si neuvedomoval, ako sú tie dlažobné kamene nepravidelné a aké veľké škáry medzi sebou majú. Štyrikrát zakopol, než si uvedomil, že šúpať nohami po zemi nemusí byť tak stabilné, ako sa na prvý pohľad zdá.

V hlave mu nezvyčajne hučalo a myšlienky mu v nej lietali tak rýchlo, že ich nedokázal zachytiť. Konečne po mesiacoch starostí a útrap, ktoré ho dennodenne sužovali, dosiahol vytúžený pokoj. Emócie ho zaplavovali jedna za druhou, mal chuť plakať i smiať sa úľavou zároveň a na rozdiel od iných dní presne to i robil. Nevšímal si mokré lícia, ani to že jeho divoký smiech môže pobudiť celé okolie.

Všetko mu bolo ukradnuté!

Niekde hlboko v hlave si uvedomoval, že keď sa ráno zobudí, bude to tam všetko zas. Rovnako, ako si uvedomoval, že víno nič nerieši a navyše má potenciál byť tvorcom nového problému. Ale práve teraz mu to bolo jedno.

Dorazil na námestie a zastal.

Všade bolo úplné ticho. Všetci spali, nikto sa nikam neponáhľal, celé mesto akoby zastalo. A Ullys len stál uprostred toho ticha a po dlhej, neskutočne dlhej dobe si zhlboka vydýchol úľavou.

To ticho…

Ten pokoj…

Úplné, dokonalé ticho v jeho hlave i v jeho okolí.

Stál, díval sa na hviezdy i mesiac na čiernej oblohe. Nikam sa neponáhľal, nikto ho nečakal, nik ho nehľadal. Jeho nevlastný otec Peul istotne tvrdo spal na stoličke pri Klairinej posteli, zatiaľ čo sa jeho nevlastní súrodenci k sebe túlili po skromnej večeri, ktorú im Ullys navaril než odišiel. Nik ho nemal dôvod hľadať, ani čakať. A tak mohol stáť celkom sám uprostred mesta plného ľudí…

Až kým jeho pokoj nenarušili veľmi tiché kroky.

Ullys si ticho vzdychol a pomaly sa za nimi otočil. Podľa vlasov a ladnej chôdze videl, že je to akýsi biely elf. Elf pozrel na Ullysa a na veľmi krátky okamih zastal, aby vzápätí nato bez slova či gesta pokračoval svojím pôvodným smerom.

Mladík si vydýchol a určite by sa ďalej venoval pozorovaniu hviezd, ak by sa na námestí vzápätí neobjavil akýsi opitý muž.

„Heeej,“ zavolal naňho chlap z plného hrdla, „ty čo tam stojíš? Čo máš za lubom?! Čo si zač? Čo tu stojíš uprostred noci pred mojím domom?!“

Ullys mu neodpovedal. Len sa mu obrátil chrbtom a chystal sa odísť.

„Hovorím s tebou ty zasran! Čo tu robíš?!“ kričal muž na celé námestie a blížil sa k nemu neistým krokom, vyťahujúc zbraň.

Mladík vrhol pohľad smerom k bielemu elfovi. Videl, že zastal, ale nehýbal sa, nereagoval, len sa díval. Opitý muž blížiaci sa k Ullysovi si elfovu prítomnosť nevšimol, ak ho v tej tme mohol vôbec zazrieť.

„Čo tu robíš?!“ zreval naňho muž opäť.

„Nič, idem domov.“

„Domov?! Veď som videl, ako si tu stál. Neklam! Priznaj sa, že mi chodíš za ženou! Ja som to vedel. Je to kurva! Kurva je to! Obyčajná kurva!“

„Tvoju ženu nepoznám, daj mi pokoj,“ odvrkol.

„Stoj! Počuješ?!“ zreval muž, náhle sa zohol po akýsi kameň a napriek svojej opitej neohrabanosti sa mu podarilo trafiť Ullysa priamo do chrbta.

Ullys zastal. Zaplavil ho hnev a musel vynaložiť veľké úsilie, aby proti nemu nevyrazil s holými rukami.

„Daj mi pokoj,“ zavrčal namiesto toho. „Tvoju ženu nepoznám.“

Opitý muž nič nepovedal, len pridal do kroku a zrazu na Ullysa bez varovania zaútočil. Ullys odskočil.

„Nechaj ma,“ varoval ho, ale v hlave mu hučala čoraz ťažšie skrotiteľná chuť po odplate.

Muž sa po ňom opäť zahnal dýkou, ktorú mu Ullys poľahky vyrazil z ruky. Kov cinkol o dlažbu a obaja sa okamžite vrhli za zdrojom zvuku. Mladík, i keď prvýkrát v živote opitý, však bol neporovnateľne rýchlejší.

Ullys schmatol dýku pevne do dlane a vnímajúc, ako sa muž vrhá na neho svojím telom, sa rýchlo zvrtol na zemi a otočil sa tvárou k nemu.

Neznámy muž v snahe dostať sa k dýke v Ullysovej ruke zapretej lakťom o zem neudržal rovnováhu a nekontrolovateľne sa zložil k zemi. Jamka medzi krkom a hrudníkom poslúžila ako príhodný cieľ pre hrot nehybnej dýky. Muž zachrčal a zvalil sa nabok, predlžujúc tak ranu do strany. Vyvalila sa krv a ozvalo sa ďalšie zachrčanie. Onedlho nato už mužovo telo ochablo.

Vydesený Ullys rýchlo pustil dýku zakliesnenú v mužovom tele a rýchlo sa spod neho vyhrabal. So strachom v očiach sa po rukách, nohách a občas i zadku rýchlo plazil preč.

„Nie… nie… nie…“ opakoval ticho hľadiac na nehybné telo iba kúsok od neho.

Len kútikom oka si všimol odchádzajúceho bieleho elfa a hneď sa čo najrýchlejšie plazil preč.

„Heeej, čo buntošíš, nevidíš, že je… čo to… čo… VRAŽDA! Pomóc! Vražda! Chyťte ho! Rýchlo! Chyťte ho!“ začal zrazu ktosi kričať z okna nad jeho hlavou. „Chyťte ho! Vražda!“

***

Sivý elf zišiel do krčmy, aby sa po mnohých dňoch poľovania a kŕmenia pemikánom a medovými posúchmi poriadne najedol. Hostinec sa vyznačoval vysokými, takmer až luxusnými cenami, ktoré boli pre elfa s nekonečnými storočiami času okrem iného využitými aj na získavanie peňazí, smiešne. Sadol si k jednému z viacerých prázdnych stolov, arogantne kývol na hostinského a nechal si priniesť to najlepšie, čo kuchyňa ponúkala.

Hostinský sa nepýtal na nohu, z ktorej mu iba pred chvíľou trčal šíp a na ktorú teraz ani len nekríval. Iba pred neho s úslužným úsmevom postavil hustú polievku a potom sa v tichosti vzdialil. Furkrrig sa uškrnul a spokojne sa pustil do jedla. Ľudia boli neskutočne zábavní.

„Poďte rýchlo! Zabili podstarostu! Zabili podstarostu!“ vletel zrazu dnu akýsi mladík a vzápätí nato vybehol zasa preč aj s ostatnými ľuďmi za pätami.

Elf ostal pokojne sedieť na mieste, pomaly dojedol svoje jedlo a potom rozvážne nechal peniaze na stole. Chvíľu váhal, či sa vystaviť riziku stretnutia so svojím prenasledovateľom, no nakoniec akýsi vnútorný pocit zvíťazil a on predsa vykročil za ostatnými na námestie.

„Bola to nehoda! Nehoda! On zaútočil na mňa!“ začul Furkrrig ako prvé, sotva sa na námestí objavil.

Nevidel toho, kto kričal, tak pristúpil bližšie.

„Bola to nehoda!“ opakoval ktosi zúfalým hlasom, zatiaľ čo sa Furkrrig predieral davom k centru deja.

„Dokáž to!“ vybafol ktosi arogantne.

Furkrrig sa medzitým predral takmer do stredu a konečne začul aj tie slová, ktoré mladík nekričal z plného hrdla.

„Videl to jeden biely elf. Bol tu! Stál tam celú dobu a díval sa. Nájdite ho! Bola to nehoda, on to potvrdí…“

„Biely elf?!“ zvolal ktosi a Furkrrigovi sa zdalo, akoby ten človek tlmočil jeho myšlienky.

Biely elf?!

„Neviem o žiadnych elfoch žijúcich v Iknii. Prestaň si vymýšľať a povedz, prečo si ho zabil?“ osopil sa človek na mladíka znova.

„Bola to nehoda! Biely elf to videl!“

„Nehoda? Podrezané hrdlo je podľa teba nehoda?! A prestaň s tými elfami, tu žiadni nie sú,“ ozval sa muž znova.

Vtedy sa Furkrrig konečne dostal do stredu kruhu utvoreného ľuďmi stojacimi okolo mŕtvoly a obvineného mladíka.

„Biely elf, hovoríš?“ prehodil sivý elf akoby ľahostajne a pohľadom preskočil na mladíka zúbožene sediaceho na zemi.

Vzápätí nato celkom stuhol a predstieraný úsmev sa mu z tváre celkom vytratil.

„Hovadina…“ odfrkol si muž a až vtedy sa pozrel na prišelca, aby vzápätí nato celkom stíchol.

Mladík sediaci so spútanými rukami na zemi vrhol pohľad nad seba a pozrel sa sivému elfovi priamo do očí.

A stíchol rovnako ako všetci.

Ticho.

„Tak keď sa biely elf nájde a povie to isté, pustíme ťa,“ predniesol muž víťazoslávne a pozrel vyzývavo na mladíka a elfa, ktorí si ho vôbec nevšímali. „Viete o nejakom bielom elfovi v meste?“ opýtal sa Furkrriga, keď to ticho začínalo byť trápne.

„Nie,“ odpovedal bez rozmyslu a ďalej sa díval na mladíka pred sebou.

„Tak ak sa nejaký objaví, vypočujeme ho. Dovtedy pôjdeš s nami,“ prikázal muž autoritatívne, načo jeho posluhovači ihneď zareagovali a pomohli Ullysovi na nohy.

„Ja nemôžem ísť s vami, musím ísť domov, mama a otec…“ začal v panike a pri poslednom slove sa zarazil a vrhol svoj pohľad na Furkrriga. V elfových zelených očiach sa najskôr červeno zablyslo, no vzápätí nato jeho rysy zmäkli a on sa dokonca zľahka usmial. Potom mlčky, akoby povzbudivo prikývol.

„Na to si mal myslieť skôr. Poďme!“ zavelil muž nemilosrdne.

„Pomôž mi! To bola náhoda! Pomôž mi, prosím!“ kričal mladík ešte.

Sivý elf, ktorému slová patrili, stál nehybne na svojom mieste a horúčkovito uvažoval, čo má spraviť, zatiaľ čo jeho syna vliekli do mestskej temnice.

***

Furkrrig dorazil do svojej prenajatej izby a jediným šmahom rozbil vázu stojacu na komode pri dverách. Neuľavilo sa mu. Nepomohlo mu ani kopnutie do skrine, ani buchnutie päsťou do steny, ani šmarenie kabáta na posteľ. Stále v sebe cítil príliš veľa hnevu a smútku súčasne.

Ullysovej skutočnej matke pomôcť nedokázal, zomrela pri pôrode, ako sa to už matkám miešancov stáva. Chlapec mal len Klairu – sestru elfovej milenky – a Furkrrig nemohol dopustiť, aby jeho syn stratil i náhradnú matku. Musel niečo spraviť!

A teraz bol tu. V malom mestečku v Snérii so synom zavretým vo väzení, vkladajúcim svoje nádeje do svojho otca a jediného svedka – bieleho elfa, ktorého tu nikto predtým nevidel. Šance, že tajomný biely elf a jeho prenasledovateľ nie sú tá istá osoba, boli mizerné.

Toľká irónia!

Vrazil rukami celou silou do postele, až ju odsunul, a vzápätí nato od zlosti kopol do stoličky. Hluk zvaleného nábytku aspoň na okamih prerušoval hnev hučiaci v jeho hlave.

Píp-píp!

Furkrrig sa zastavil uprostred pohybu a zaostril pohľad do rohu miestnosti, kde zachytený v drevenej pasci zdochýnal malý hnedý potkan. Sivý elf prešiel dva nahnevané kroky až k nemu a schmatol ho do ruky. Potkan sa okamžite uvoľnil, omotal si chvost okolo jeho zápästia, aby získal pocit stability, a uprel na elfa svoje malé hnedé očká. Nebojoval, nesnažil sa od elfa dostať a Furkrrig cítil, ako trpí.

„Chceš žiť?“ spýtal sa ho, akoby čakal, že mu odpovie.

Potkan sa však ani len nepohol, iba sa odovzdane díval na elfa. Furkrrig doň jemne ďobol, dúfajúc, že sa trocha preberie a začne bojovať o svoj život, no potkan nič také nespravil.

Vtedy elf vytiahol z váčku amulet, priložil potkanovi k telu modrý kameň a jeden krát zvolal slovo „emarkh…“

Zakrátko nato potkan v jeho ruke celkom ochabol, úbohé zvyšky jeho životnej sily bezbolestne vysaté amuletom do poslednej kvapky.

Červený kameň nevedel vnútiť silu nikomu, kto o ňu nestál. Modrý ju vedel zobrať vždy.

Furkrrig si ticho vzdychol a odložil amulet späť do váčku. Logika hovoriaca, že skrátil jeho utrpenie, ho pred nepríjemným pocitom vôbec neochraňovala.

Vtedy sa ozvalo zaklopanie na dvere.

„Vstúpte,“ zavrčal nepriateľsky.

Dvere sa opatrne odchýlili a dnu vstúpil hostinský s previnilým výrazom tváre: „Prepáčte, že ruším, pane, ale máte tu návštevu.“

Spoza chrbta hostinského sa vynoril bielovlasý elf a provokatívne Furkrrigovi zamával. Sivý elf okamžite siahol po dýke na opasku a veľa nechýbalo, aby ju po bielom elfovi zlostne nehodil. Spomienka na jeho syna vo väzení mu však zadržala ruku.

„Vezmi ho,“ povedal ostro a podal prekvapenému hostinskému mŕtveho potkana, „a vypadni.“ Zakrátko v miestnosti ostali iba dvaja elfovia.

„Aký otec, taký syn – zabijak,“ utrúsil biely elf…

…načo sa sivý bez rozmyslu napriahol a vrazil mu päsťou do zubov.

Biely sa len uškrnul a utrel si ústa od krvi.

„Syna máš v base,“ utrúsil biely elf odporne suchým oznamovacím tónom.

Nebolo nutné, aby povedal čokoľvek iné.

Furkrrig zastal uprostred pohybu. V tichosti si bieleho elfa premeral, nadýchol sa, otočil sa mu na okamih chrbtom a potom si s trpkým úškrnom sťažka sadol na posteľ. Biely elf iba stál a díval sa naňho. Nič nehovoril.

V miestnosti bolo úplné ticho.

„Ako vieš, že je to môj syn?“ opýtal sa Furkrrig nevýrazne bez toho, aby zdvihol pohľad zo zeme.

„Ukradol si amulet a celkom nepochopiteľne si sa s ním hnal do tejto diery, kde sa zrazu objavil poloelf s črtami sivého elfa. Nenáročná dedukcia.“

„Asi nie…“

Biely elf sa usmial, zdvihol si zhodenú stoličku a posadil sa na ňu. „Takže?“

Furkrrig sa sťažka nadýchol a drsno si pretrel tvár. „Ten amulet som ukradol, aby som pomohol chlapcovej náhradnej matke. Skutočná zomrela ako všetky matky miešancov a ja s ním ostať nemôžem… boj so Šajdánom nie je pre deti. Chcem mu aspoň raz v živote pomôcť…“

„V tom prípade nebudeš mať problém dať mi ten amulet, ak ti navrhnem, že tú ženu vyliečim, či?“ spýtal sa biely elf s provokáciou v hlase a Furkrrigove rysy razom stuhli.

„A prečo by som ti mal veriť?!“ vyštekol naňho a biely elf sa len uškrnul.

„Pretože ja, na rozdiel od teba neklamem.“

„Len sa dokonale hráš so slovíčkami. Navrhnem?! Nie, nie, nie! Amulet ti dám až potom, čo bude chlapec pri zdravej Klaire.“

Biely elf zavrtel hlavou, oprel sa o operadlo stoličky a zložil si ruky na stehná.

„Nedôverujem ti,“ bolo jediné, čo povedal a zároveň jediné, čo bolo treba povedať.

Furkrrigovi sa v očiach červeno zalesklo a jeho hánky zrazu zbeleli napätím. Biely elf ho mal po týždňoch prenasledovania konečne v hrsti, a to všetko len kvôli hlúpej náhode! Keby jeho syn nezabil podstarostu, keby nebol biely elf jeho jediný svedok, keby…

Takmer vykríkol od beznádejnej zlosti, ktorá sa v ňom hromadila. „Čoho sa tak bojíš?!“ zvolal Furkrrig a bezmocne rozhodil rukami.

„Že amulet zneužiješ na zabitie nevinných,“ odpovedal biely prosto.

Sivý elf len zavrtel hlavou a pokračoval v nervóznom prechádzaní hore dole.

Až zrazu zastal.

„Dám ti modrý kameň z amuletu a zvyšok si nechám, kým nevytiahneme Ullysa z väzenia a nevyliečime Klairu. Obaja budeme mať svoju zábezpeku.“

Biely elf na okamih nakrčil čelo a zahľadel sa do prázdna. Až po hodnej chvíľke mlčania konečne prikývol a natiahol k sivému elfovi ruku dlaňou nahor.

Furkrrig sa zhlboka nadýchol a zaťal zuby. Chvíľu sa na bieleho elfa iba díval. Až potom konečne vytiahol z váčka amulet, vylúpol z neho modrý kameň a podal mu ho do dlane.

„Zajtra ráno sa vidíme pred radnicou, Ilvareel,“ povedal Furkrrig ostro.

„Zajtra ráno pred radnicou, Furkrrig.“

***

Mestská temnica nepatrila medzi najluxusnejšie nocľahárne. Furkrrig znechutene pokrčil nos, keď kráčali dole schodmi do vlhkých, tmavých, zatuchnutých kobiek, v ktorých vládlo takmer úplné ticho.

Stretnutie so synom, ktorého nevidel od kolísky, si takto naozaj nepredstavoval…

„Ullys, tvoj biely elf sa našiel, si voľný,“ oznámil kat stroho, otvoril jednu z mreží a vhodil Ullysovi do jamy, v ktorej sa chúlil, krátky rebrík.

„Si v poriadku?“ opýtal sa Furkrrig ticho a podal Ullysovi ruku.

Mladík iba prikývol a nechal sa vyviesť z tmy.

„Ďakujem…“

Chvíľu kráčali ticho tmavými chodbami temnice.

„Dostal som tvoj list,“ povedal Furkrrig celkom zbytočne. Obom bolo predsa jasné, že inak by tu nebol.

Ullys prikývol a kráčal ďalej oslepený svetlom fakle pred sebou.

„A… vieš jej nejako pomôcť?“ opýtal sa Ullys po chvíli ticha s obavami v hlase.

„Ak mi istý biely elf, ktorý ma mesiace prenasledoval, vráti kameň do magického amuletu, čo som kvôli Klaire ukradol… tak áno.“

„Biely elf,“ zopakoval Ullys bez stopy otázky v hlase.

Nemusel sa pýtať, aby pochopil.

„Prečo si neprišiel skôr?“ spýtal sa Ullys tesne predtým, než sa dostali k dverám vedúcim na ulicu a Furkrrig vedel, že sa nepýta kvôli Klairinej chorobe, ale kvôli rokom jeho detstva a dospievania.

„Som tu teraz.“

Ullys sa iba uškrnul a vyšiel z brány, kde ho privítal víťazoslávny úsmev na Ilvareelovej tvári.

„Takže syn je voľný, poďme pomôcť jeho náhradnej matke,“ povedal biely elf bez okolkov a okamžite vykročil vpred.

Avšak ich cestu razom zarazil Peul bežiaci oproti svojmu osvojenému synovi s červenou tvárou a nahnevaným výrazom.

„Čo si to spravil?! Nosíš domov len hanbu! Tvoja matka zomiera a ty namiesto toho, aby si jej pomohol, sa chodíš opíjať a zapletáš sa do pouličných bitiek! Nehodný syn!“ kričal Peul na celú ulicu, až sa všetci ľudia zastavovali a otáčali.

Do mladíkovej hlavy sa nahrnula všetka zlosť, ktorá ním poslednou dobou čoraz viac lomcovala a s ktorou si jeho pestúni nevedeli dať rady. Furkrrig si ju všimol. Bola mu príliš vlastná než aby ju dokázal prehliadnuť. Peul ju však ignoroval.

„Alkoholika a povaľača mám doma! Hanba ti!“ pokračoval Peul bez zastavenia. „Tvoja matka…“

„Je mŕtva,“ povedal Fukrrig rázne a urobil krok vpred. Nie preto, aby zastavil Peula, chcel zastaviť Ullysa, ktorého päste sa už pomaly zatínali. „A nemusím svojho syna poznať, aby som na prvý pohľad vedel, že má veľmi ďaleko od alkoholika či povaľača. Rozumiem vášmu hnevu, ale tieto urážky nie sú na mieste. Navyše… len strácajú náš drahocenný čas. Prišli sme pomôcť Klaire.“ Furkrrig stíchol a iba sa díval na prekvapeného Peula.

„Pomôcť Klaire?! Čo vy viete o Klaire, ako si dovoľujete…“ začal a vzápätí preskočil pohľadom na Ullysa. „Jasne som ti zakázal mu písať,“ povedal veľmi ticho a zreteľne, zdôrazňujúc každé slovo.

„Svojmu otcovi môžem písať, kedy ja chcem. A pokiaľ ty nechceš pomôcť sestre mojej matky, tak ja áno. Aj Furkrrig je ochotný jej pomôcť!“ skríkol nahnevane.

„Ochotný jej pomôcť?! Kde bol celé tie roky, keď sme sa o teba starali? Kde bol, keď si vyrastal? Kde bol keď si Klaira ničila zdravie, aby z divokého poloelfa vychovala niekoho poriadneho?!“ poslednú vetu už Peul zakričal z plných pľúc.

„Bojoval so Šajdánom a dúfal, že môj syn je v bezpečí, ktorého by sa so mnou nikdy nedožil,“ odvetil Furkrrig tak prosto, že Ullysovi i Peulovi prešli zimomriavky po chrbte. „Mrzí ma, že Klaira je chorá, a že peniaze, ktoré som vám každý rok posielal nestačili na zaplatenie lepšieho doktora…“

„Peniaze?“ zopakoval Ullys veľmi tichým hlasom a preskočil pohľadom od elfa k Peulovi a späť. Nik mu však neodpovedal.

„…ale teraz som tu a som tu preto, aby som pomohol,“ pokračoval Furkrrig bez prerušenia, hoci v duchu zúril. Čo si musel jeho syn o ňom myslieť, ak ani len netušil o peniazoch, ktoré mu posielal?!

„Kašlem na tvoju pomoc, elf! Vráť sa tam, odkiaľ si prišiel!“ vyprskol Peul znechutene. „Poď, Ullys, ideme domov!“ schmatol mladíka za rameno a začal ho ťahať preč.

Lenže nahnevaný mladík sa energicky vytrhol a neovládnuc svoj pohyb tak, ako si predstavoval, udrel Peula do krku pod uchom, načo sa Peul okamžite zrútil k zemi. Tam ležal a nehýbal sa.

„Otec!“ zvolal Ullys prekvapene. „Otec!“

Obaja elfovia skočili k zemi. Jeden priložil prsty k jeho tepnám, ďalší pod jeho nos. A obaja si súčasne hlasno vydýchli.

„Žije, našťastie má silné srdce. Tento úder pokojne nemusel prežiť. Chlapče, mal by si ozaj dávať pozor na to, čo robíš. Najskôr podstarosta, teraz tvoj otčim… ak to takto pôjde ďalej, bude z teba zabijak, ako je tvoj otec,“ poznamenal Ilvareel s vážnou tvárou a Furkrriga zatínajúceho päste si nevšímal.

Zato Ullysove zúrivé oči ho zaujali. Avšak skôr, než stihol na mladícky hnev sivého polelfa zareagovať, schmatol Ullys rukoväť elfovej dýky a jediným trhnutím ju vyrval z puzdra. Tvár stvrdnutá, oči s červenými zábleskami a v hlave nič, len chuť sa pomstiť – tak podobná jeho otcovi.

Zaútočil.

Mieril na krk, avšak biely elf automaticky jednou rukou zachytil mladíkove zápästie a druhou jeho lakeť. Vzápätí nato správnym tlakom na správne body využil Ullysovu energiu a obrátil jeho vlastnú ruku proti nemu samému. Ak by Ullys držal dýku aspoň trocha voľnejšie, týmto by o ňu hravo prišiel.

Takto sa však šikmo zapichla medzi Ullysové ľavé rameno a prsnú kosť.

Ilvareel Ullysa rýchlo pustil. Vedel, že ak sa dýka bez krvného žliabku ponechá v rane, bude fungovať ako zátka a zväčší chlapcove šance na prežitie. Avšak skôr, ako stihol ktorýkoľvek z elfov zareagovať, vytiahol si prekvapený mladík čepeľ z tela a vydesene sa zahľadel na krv, ktorá vystrekla z rany.

Vo Furkrrigovom oku sa nebezpečne červeno zablyslo. Vzápätí nato prudko skočil po Ilvareelovi s holými rukami a úmyslom zabíjať. Biely elf sa mu namáhavo vyhol a rýchlo vyskočil na nohy. Furkrrig za ním.

„Tvoj syn môže prežiť! Alebo chceš radšej pomstiť jeho smrť, ktorej si mohol zabrániť?“

„Zabrániť?!“

„Emarkh,“ odpovedal Ilvareel krátko, vyhýbajúc sa ďalšiemu elfovmu útoku.

Furkrrig zastal v polovici pohybu a ani sa nepohol.

„Máš modrý kameň so sebou?“

„Nie. Emarkh vie liečiť aj bez neho, ale energiu berie z iného zdroja…“ nebolo nutné, aby dohovoril. Furkrrig veľmi dobre vedel, čo to znamená.

„Toto ti nedarujem, Ilvareel…“ zavrčal šedý elf ešte s hrozivým výrazom tváre.

Potom priskočil k svojmu synovi a spod košele vybral zlatý amulet v tvare osmičky bez modrého kameňa.

Neváhal ani chvíľu.

Rýchlo priložil červený kameň na Ullysovu ranu a držiac amulet za priečku zvolal: „Emarkh!“ Kameň sa rozžiaril a on ucítil ako amulet saje energiu priamo z jeho tela … Energiu, ktorú by za normálnych okolností modrý kameň zobral svojmu okoliu, a až potom ju venoval mladíkovi krvácajúcemu na zemi.

„Emarkh!“ zvolal znova, hoci to nebolo nutné. Mal však pocit, že liečenie nie je dosť rýchle, že životná sila, ktorá z neho uniká, by mohla spraviť aj viac!

„Emarkh!“

Rana na Ullysovej hrudi prestala krvácať. Poškodené cievy sa postupne zaceľovali a scvrknuté pľúca sa opäť rozpínali. Mladíkova tvár získavala čoraz zdravšiu ružovú farbu, zatiaľ čo elfova koža bola sivá ako on sám.

Amulet vysával energiu z otca, aby ju mohol dať synovi.

Furkrrig viac nekričal. Len kŕčovito zvieral žiariaci amulet, aby mu nevypadol z oslabených prstov, a díval sa na syna. Ullysove tkanivá magicky zrastali, kúsky látky, ktoré sa dostali do rany, sa vyplavovali na povrch, a na okrajoch sa začala tvoriť celkom nová koža. „Emarkh…“ šepol Furkrrig vysilene a z celej sily sa pokúsil zastaviť chvenie svojej ruky.

Ak by bol človekom, neprežil by.

Amulet by z neho už dávno vyčerpal všetku energiu a nenechal by mu ani len kúsok sily, aby sa mohol včas zachrániť. Sivý elf však v momente, ako sa mladíkova rana celkom zatvorila, so zaťatými zubami odtrhol amulet od jeho rany a zrútil sa vyčerpane na zem.

Vzápätí nato prišiel o vedomie.

Nevnímal ani svojho syna, ani ešte stále omráčeného Peula. A ani Ilvareela, ktorý vytiahol Emarkh z jeho slabých prstov a odkráčal preč.

***

Ani po desiatich rokoch od toho momentu v Iknii, kedy zachránil svojho syna, sa Furkrrig nikomu nepriznal, koľko energie z neho neúplný Emarkh zobral. Nikomu nepovedal, koľko elfskej životnej sily venoval vlastnému synovi, aby ho zachránil. Nikto to nevedel, i keď Ilvareel to možno tušil.

Ilvareel, ktorému sa len kvôli aelgrochu a chlapcovi z cudzieho sveta nepomstil, keď ho po rokoch opäť stretol a s ktorým práve teraz bok po boku bojoval s bahniakom.

Furkrrig opäť zaťal do jedného z chápadiel a potom sa s hlbokým nádychom ponoril pod vodu. Neodvažoval sa otvárať oči v špinavej vode, v ktorej by mu zrak zrejme aj tak nepomohol, a len tak naslepo skúsil zachytiť chlapcovu nohu. Avšak jediné, načo narazil, bolo iba ďalšie bahniakove prisilné chápadlo.

Sivý elf v duchu nepekne zanadával a s vypätím všetkých síl sa pokúsil vyslobodiť. Kedysi by to preňho neznamenalo žiadnu záťaž. Teraz… Ešte raz sa napäl a skúsil chápadlo dostať bližšie k zbrani v druhej ruke.

Márne.

Rovnako márne, ako sa vtedy dávno snažil Peulovi vysvetliť, prečo Ullys leží v bezvedomí na zemi a je celý od krvi. Než sa jeho syn prebral a zasiahol, uštedril Peul vysilenému elfovi mnoho bolestivých rán.

Furkrrig sa pri spomienke na ponižujúcu bitku od človeka znova vypäl a tentokrát úspešne preťal bahniakove chápadlo. Rýchlo sa vynoril nad hladinu a zalapal po dychu. Videl, ako Ilvareel vedľa neho bojuje a drží chlapcovu hlavu nad vodou.

Ilvareel! Ten to všetko spôsobil! Nebyť jeho hlúpej dohody, nemusel používať nekompletný Emarkh. Nebyť jeho protiútoku, nebol by jeho syn zranený. Ilvareel bol všetkému na vine! A navyše mal tú drzosť, že sa v očiach celej Peulovej rodiny stal hrdinom, ktorý zázračne vyliečil ich matku!

Keby nebol aelgorch, uťal by mu hlavu!

Takto však len ťal do ďalšieho bahniakovho chápadla.

Zlosť mu hučala v hlave a jedine spomienka na syna, ktorý ho pri rozlúčke objal a s veľmi vážnym výrazom mu poďakoval za záchranu jeho života i života jeho náhradnej matky, mu umožňovala ako tak jasne premýšľať.

Skoncentroval sa na úlohu pred sebou a s novým nádychom zaťal do bojujúceho bahniaka. Cítil, že nevládze, že mu jeho Emarkhom odobraté sily nestačia.

No zároveň vedel, že pre ten šťastný úsmev, ktorý mal nakoniec možnosť vidieť na Ullysovej tvári, by dal čokoľvek.

Čokoľvek, povedal si v duchu, aby sa o tom utvrdil.

A vtedy ho jedno hrubé bahniakove chápadlo chytilo okolo hrudníka, zatiaľ čo druhé mu rozdrvilo hlavu na krvavú kašu.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.