Morbídna história pitiev fascinuje všetkých zvedavcov

Máločo vie vzbudiť toľkú zvedavosť, ako téma pitiev. Niektorí ľudia majú pocit, že pitvy boli prakticky celú ľudskú históriu prísne zakázané a konali sa len potajomky, v akýchsi tmavých, pivničných priestoroch.

Nie je to tak.

Účel pitvy

Ľudia pri pohľade na mŕtve telo odjakživa zápasili so zvedavosťou a náboženským presvedčením. Prečo ten či onen človek zomrel? Ako to naše telo vyzerá zvnútra? Tieto otázky sme si ako ľudstvo pravdepodobne kládli vždy. Nie vždy sme však vzali do ruky nôž a mŕtve telo otvorili.

Boli časy, keď sme na pitvy ani nepomysleli, respektíve sme o takých myšlienkach nehovorili nahlas a už vôbec sme ich nezaznamenali do písomností pre ďalšie generácie. No boli aj časy, kedy sa pitvy robili verejne a ľudia ich zanietene sledovali.

Dnes sa na Slovensku robia štyri typy pitiev:

• Anatomická – robí sa na lekárskych fakultách, používajú sa telá fixované vo formalíne a jej účel je výuka anatómie
• Patologicko-anatomická – robí sa na pracoviskách Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a jej účel je zistiť, na akú chorobu človek zomrel.
• Súdno-lekárska – robí sa pri podozrení, že človek nezomrel na chorobu. Napríklad pri podozrení zo zanedbania lekárskej starostlivosti, alebo u ľudí, ktorí zomreli vo výkone trestu, a najmä pri úmrtiach, kde do hry vstúpil cudzí faktor. Nie však pri trestnom čine.
• Súdna – robí sa, keď k úmrtiu došlo v súvislosti s trestným činom.

Podobné rozdielne prístupy k pitvám sa dajú sledovať aj v histórii.

Pitvy dávnoveku

Pitvu už možno robili naši pravekí predkovia.

Táto maľba pochádza z neolitických čias, približne 6000 rokov p.n.l, z Austrálie. Nevie sa, či je vznikla na základe pozorovaní anatómie ulovených zvierat, alebo skutočne rozpitvali ľudské telo.

To sa bez stroja času už nedozvieme.  

Obrázok od Archivo Iconografico, S.A./Corbis, približne 6000 p.n.l

Je jasné, že starovekí Egypťania museli spoznať mŕtve ľudské telo do detailov, keď boli postupne schopní vyvinúť také skvelé metódy balzamovania. To sa však nedá veľmi považovať za pitvu. Nerobili to totiž s medicínskym zámerom, nespoznávali pri tom telo, nehľadali príčiny smrti.

Staroveké Grécko a Rím

V starovekom Grécku sa prístup k pitve mohol meniť naprieč stáročiami a geografickými oblasťami, ktoré fungovali ako samostatné mestské štáty s vlastnými pravidlami.

Napríklad Aristoteles (4 storočie p.n.l) spravil prvú zdokumentovanú pitvu zvierat a svoje zistenia potom porovnával s nálezmi na roztrhaných telách vojakov. Ľudí ani on, ani jeho žiaci nepitvali.

Ale zato Hierophilos (3 storočie p.n.l) robil verejné pitvy a divákom všetko pekne vysvetľoval. Práve on opísal obehový systém, žily, tepny a nervy a poskytol aj základný opis nervového systému a pohlavných orgánov. S Erasitratosom založili školu medicíny v Alexandrii s historicky prvým oddelením anatómie.

Opísali mnohé anatomické štruktúry ľudského tela a ich prácu neskôr citoval aj rímsky lekár Galén.

Galéna som už v týchto newsletteroch spomínala veľakrát. Lekár gladiátorov a rímskeho cisára (sa) však učil anatómiu podobne ako Aristoteles – z pitiev zvierat a z ošetrovania ranených bojovníkov.

Stredoveké začiatky

V rannom stredoveku sa antické medicínske znalosti takmer stratili.

Iba málo kníh sa prekladalo v novom, kresťanskom svete. Mnohé sa však ďalej prekladali a dopĺňali v islamských krajinách. Z nich najznámejší Avicenna (Ibn Sina) napísal aj vlastné diela, ktoré doplnil aj o detailné vedomosti z anatómie. A tie nemohol získať inak než pitvami.

V 13. storočí Frederik 2. vydal zákon upravujúci činnosť lekárov a podľa neho sa anatómia a chirurgia stali dôležitými súčasťami starostlivosti o pacienta.

To spočiatku ovplyvnilo iba malú oblasť okolo Salerna, kde stála univerzita, no neskôr sa tento postoj rozšíril aj do iných lekárskych škôl. Od lekárov sa začala vyžadovať znalosť ľudskej anatómie a chirurgovia museli dokázať, že ju poznajú, aby mohli operovať.

Toto však, samozrejme, neplatí pre celú Európu a celý stredovek.

Boli obdobia a miesta, kde sa pitva zakazovala alebo sa prinajmenšom nespomínala, a iné, kde sa robila celkom bežne. To druhé platilo najmä pre univerzity.

Zakazovanie pitiev veľmi nepomohlo

Pitva sa nevykonávala len pre výuku lekárov, ale aj pre zistenie príčin smrti.

Takú pitvu zaznamenali v roku 1286, keď pitvali obeť vtedajšieho moru v Salimbene. A o čosi neskôr, v roku 1302, pitvali v Bologni človeka pre forenzné dôvody. Je z toho dokonca pitevný protokol, v ktorom sa pitvajúci a traja ďalší doktori vyjadrujú, že neboráka nik neotrávil.

A to napriek tomu, že v tom čase už platila bula pápeža Bonifáca VIII. Tú vydal v roku 1299 a podľa ktorej mali byť exkomunikovaní všetci, ktorí pitvú ľudské telo alebo varia jeho kosti. To bol proces, ktorý sa robil buď pre zachovanie tela pri prevoze na miesto posledného odpočinku. Týkalo sa to najmä padlých v križiackych výpravách.

Aj tak sa však pitvalo ďalej. Napríklad chirurg Guy de Chauliac (1300 – 1368) v Lyone robil pitvy pravidelne a opísal veľa anatomických štruktúr a chorobných nálezov.

Bonifác VIII nielen, že pitvy v skutočnosti nezastavil, ešte aj jeho nasledovníka anti-pápeža Alexandra V pitvali. A pitvané boli aj telá iných cirkevných hodnostárov v tej dobe, pre zistenie príčin ich smrti.

Pitevný boom

Neskôr si anatómovia vypýtali povolenie pitvať popravených či samovrahov.

V Padove dokonca profesor Alessandro Benedetti (1450 – 1512) zhotovil prenosné „theatrum anatomicum“, teda v podstate mobilný pitevný stôl.

No a začiatkom 16. storočia sa už zrejme nik neokúňal pitvať, pretože vtedy zažila anatómia skutočný rozmach.

Berengario da Carpi (1460 – 1530) v Bologni sám odpitval asi 100 ľudí a na rozdiel od svojich súčasníkov to nerobil, aby mohol hľadať štruktúry opísané antickými autormi, ale aby telo sám skúmal.

Leonardo da Vinci (1452 – 1519), síce nebol lekár a anatóm, no jeho anatomické obrázky sú nádherné a podľa záznamov on sám vykonal aspoň 35 pitiev. Lenže hoci mal Leonardo úchvatný pozorovací talent, aj tak sa nechal ovplyvniť Galénom, a v jeho obrazoch nájdeme očividné chyby vychádzajúce z antickej tradície.

Takto by sme mohli pokračovať až k Andreasovi Vesaliovi (1514 – 1564), o ktorom som písala celý blog.

Jeho geniálnou knihou nabrali anatómia a pitvy druhý dych.

Pitvy pomohli rozvoju medicíny

A nebolo to samoúčelné a zbytočné.

V rovnakom čase ako sa rozvíjalo poznanie skladby ľudského tela, si začali niektorí lekári spájať príznaky, ktoré videli u pacienta zaživa s tým, čo našli v jeho tele po smrti. Práve to, podľa niektorých zabezpečilo, že sa medicína pomaly vydala správnym smerom.

Pitvalo sa na mnohých lekárskych fakultách po celej Európe či už pre anatomické znalosti, alebo pre zistenie chorobných alebo násilných príčin smrti.

Nie vždy a všade sa to však obišlo bez problémov. Niektorí pitvajúci sa vrchnosti znepáčili a pitva sa stala zámienkou pre popravu. Pripomínam, že na našom území slávneho Jána Jesenského (1566 – 1621) nepopravili pre verejnú pitvu (1600), ale pre účasť na protihabsburskom povstaní.

Z nedostatku pitiev k nedostatku mŕtvol

Cirkev sa približne v 17. storočí viac či menej zmierila s pitvaním mŕtvych tiel a odvtedy sa pitva postupne stávala štandardnou záležitosťou. Menili sa postupy, objavovali sa nové veci.

Rozvíjajúca sa veda bažila po novom poznaní a medici sa potrebovali učiť anatómiu zblízka, nie pozorovaním drobnej štruktúry z piatich metrov.

Až začalo byť nedostatok vhodných tiel a objavovali sa správy o ich kradnutí a predávaní.

Vôbec prvý taký prípad je opísaný z roku 1319 v Bologni, takže v 17. až 19. storočí nešlo o novinku, vtedy len tento problém nabral nevídané rozmery. Mŕtvoly kradli z čerstvo vykopaných hrobov, ktoré si bohatší nechávali zamrežovať alebo strážiť.

Paradoxne kradnutie tiel nebolo vo viacerých krajinách trestné. Zákon totiž myslel spočiatku na okrádanie mŕtvol, nie na kradnutie samotného tela. Viacerí preto mŕtvolu vyzliekli a sňali z nej všetky cennosti, než ju naložili na voz a odviezli k najbližšej lekárskej fakulte.

No a keďže čerstvých mŕtvol nebolo dosť, podaktorí si pomáhali vraždami. Najznámejší medzi týmito neslávnymi masovými vrahmi boli William Burke a William Hare, ktorí zabili najmenej 16 ľudí v škótskom Edinburghu.

Moderná pitva

K modernej pitve a princípom, ktoré sa využívajú viac či menej dodnes, sme sa prepracovali len postupne.

Veľký význam pre súčasnosť majú postupy zavedené Karolom Rokitanským (1804 – 1878), českým patológom pôsobiacim vo Viedni. Ten za svoj život vykonal približne 30 000 pitiev a napísal trojdielny Manuál patologickej anatómie, ktorý preložili do mnohých jazykov, a ktorý sa dokonca stal povinnou literatúrou pre všetkých medikov študujúcich v habsburskej monarchii.

Vďaka moderným zobrazovacím metódam dnes význam pitiev klesol, pitve sa čoraz menej, no ešte sa celkom nestratil. CTčko, MRIčko, röntgen, ultrazvuk, to všetko má svoje chyby a občas je to taká tieňohra. A 3D anatomické modely sú pre medikov síce veľký pokrok, ale ani tie zatiaľ úplne nenahradili potrebu sa občas do ľudského tela pozrieť vlastnými očami či si jednotlivé štruktúry ohmatať. Či už preto, aby sme zistili, ako telo funguje, alebo preto, aby sme zistili, prečo prestalo fungovať.

Zdroje: 1,  2, 3, a ďalšie, ktoré už neviem dohľadať, pretože toto je téma, ktorá ma zaujíma už dlho, a tak zbieram informácie o nej postupne z rôznych zdrojov