Paracelsus spálil Galénove diela a potom stvoril podobnú teóriu
Provokatér, ktorý rozdúchaval vášne i plamene. Aj to sa dá napísať o hrdinovi dnešného príbehu Paracelsovi. Pri príprave tohto článku som sa hrabala v tých najzaujímavejších zdrojoch, aby som o ňom vytiahla aj menej známe fakty. Ste zvedaví?
Neisté meno
Paracelsus sa narodil v roku 1493 ako Philippus Aureolus Theophrastus Bombastus von Hohenheim v dedine v dnešnom Švajčiarsku. Meno je fantastické, však? No z toho je potvrdené len to Theophrastus a von Hohenheim.
Predpokladá sa, že jeho otec bol ľavoboček šľachtica, Georg Bombast von Hohenheim, ale niekde som našla aj Wilhelma. Perlička je, že hrad, ktorý k rodu kedysi prislúchal, predali v roku 1406.
Meno Hohenheim sa viaže k jednej z teórii o mene Paracelsus. Mohlo totiž ísť o vtedy obľúbenú latinizáciu mena Hohenheim, keďže „hohen“ a „celsus“ znamená vysoký. Aj môj obľúbený anatóm Andreas Vesaliusmá polatinčené meno. Ak je to tak, Paracelsus si ho nevymyslel, pretože on na rozdiel od svojich súčasníkov latinčinu veľmi nemusel. Všetky svoje neskoršie knihy písal po nemecky, podobne ako používal francúzštinu geniálny chirurg Ambroise Paré.
Druhá teória hovorí, že meno Paracelsus má odkazovať na rímskeho lekára Celsusaa para má naznačovať, že je lepší než Celsus. Keď už sme pri mene, Bombast nemá označovať, že je bombastický. Toto slovo pochádza pravdepodobne z nemeckého Baumbast, čo je lyko.
Nasávanie poznania
Otec, či už Georg alebo Wilhelm, študoval medicínu so zníženými poplatkami ako „bedár“ a Paracelsus neskôr spomínal, že mladosť prežil o hlade. O jeho mame sa veľa nevie. Predpokladá sa, že zomrela, keď mal asi 9 rokov, a jeho otec sa vtedy presťahoval do rakúskeho Villachu. Tam pracoval ako lekár a svojho syna učil všetkému, čo vedel.
Mladý Theophrastus nasával vedomosti ako špongia. Nielen od otca, ale aj z mnohých kníh a zo všetkého, čo videl. Villach bolo v tom čase banícke mesto a Paracalsus bane často navštevoval. Zaoberal sa minerálmi, rudami, ale aj chorobami baníkov.
Vo Villachu však neostal pridlho. Najneskôr ako 16 ročný (14 podľa iných zdrojov) stadiaľ odišiel na vandrovku.
Hľadanie vedomostí
Kde všade bol, kým sa ako 31 ročný (1524) nevrátil do Villachu je… otázne. Z toho obdobia o ňom totiž nemáme záznamy, len jeho tvrdenia.
Dokonca ani v univerzitách v Bazileji, kde mal získať v roku 1510 bakalársky titul (podľa iných zdrojov vo Viedni), a v talianskej Ferrare, kde mal v roku 1516 získať doktorský titul, o ňom nie sú zmienky. Paracelsus tvrdil, že tieto univerzity vyštudoval, ale doklady nikdy nepredložil. Obyčajne stačilo, keď prisahal, že ich získal.
Uvádza sa však, že od skončenia štúdia navštívil Taliansko, Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, Anglicko, škandinávske krajiny, Poľsko, Rusko, Uhorsko, Grécko, Konštantínopol a možno aj Egypt.
Zúčastnil sa tiež viacerých vojen ako vojenský chirurg, čo bolo na tú dobu nevídané, pretože študovaní lekári sa chirurgii nevenovali. No niektoré zdroje vravia, že operoval neochotne a len keď musel.
Neskôr písal, že študoval na univerzitách v najmenej siedmich európskych mestách (nie sú záznamy, sú opäť len jeho tvrdenia) a vraj ho všetky sklamali. Tak hľadal vedomosti medzi babkami bylinkárkami, cigánmi, čarodejníkmi, tulákmi a vyvrheľmi.
Možno už tam sa začala jeho kariéra buriča a rebela, i keď pri svojom pôsobení v Salzburgu bol celkom nenápadný.
Rebel!
Vtedajšími lekármi opovrhoval, nazýval ich drevami či šašami schopnými akurát tak plniť cintoríny. Kritizoval nekritické akceptovanie všetkého, čo napísal Galén či Avicenna, ktorí vtedy zažívali renesančný návrat na výslnie.
Najväčší humbug spôsobil, keď sa v roku 1527 dostal do Bazileji ako mestský lekár, aby ošetroval významného človeka, kníhtlačiara Fobrena.
Tam ho aj nechali učiť na univerzite. Nemal vraj ani titul profesora a ani sálu na prednášky, pretože nemal diplom. Jeho študenti mali neskôr kvôli tomu administratívny problém ukončiť štúdium.
Prvý škandál spôsobil tým, že na prednášky pozval nielen študentov medicíny, ale kohokoľvek, a prednášal im po nemecky. Neskôr publikoval tvrdú kritiku miestnych lekárov a farmaceutov, ktorá mnohých tak pobúrila, až sa mu vyhrážali smrťou.
A potom pred univerzitou spálil Avicennove a Galénove knihy.
Cestovateľ
Neskôr sa nezmiernil.
Bol známy svojimi výbuchmi hnevu, nadávkami, hrubou rečou a vysmievaním sa všetkým akademikom. Vraj aj obľubou alkoholu a hýrenia.
Jeho ochranca Froben umrel pár mesiacov po Paracelsovom príchode, a tak sa od neho postupne všetci odvrátili. Ani nie po roku od príchodu do Bazileji mu hrozilo väzenie, a tak začiatkom roku 1528 strategicky ustúpil do Alsaska.
Tam pôsobil ako lekár, no dlho sa tam neohrial. Či už dobrovoľne alebo pre nedostatok priazne sa opäť vydal na cesty, na ktorých strávil najbližších asi 8 a možno viac rokov.
Kde všade bol, o tom sú útržkovité informácie a v každom zdroji píšu niečo iné.
V roku 1537 sa zdržal vo vtedajšom Prešporku, kde ho hostil richtár Blažej Bleham. Na Primaciálnom paláci je tabuľa, ktorá udalosť pripomína.
Našla som aj zdroje, podľa ktorých bol na území dnešného Slovenska dokopy aspoň trikrát. V Banskej Bystrici v roku 1521 skúmal drahé kovy a v roku 1526 v Smolníku študoval termálne pramene. V inom zdroji som sa zasa dočítala, že v Smolníku bol v roku 1520 pre žilu chalkopyritu, z ktorého sa získavala meď, do Banskej Bystrice mal ísť v tom istom roku. Nie som historička a neviem študovať originálne historické pramene, takže neviem samostatne tieto zdroje overiť.
Mnohé jeho návštevy rôznych miest sa spájajú s legendami, v ktorých sa prepletajú správy plné senzácie s možnou realitou.
Kde končia legendy?
V roku 1538 sa vrátil do Villachu za otcom, no zistil, že ten už bol aspoň 4 roky po smrti. Nejaký čas sa tam však aj tak zdržal, než odišiel do Salzburgu, kde v roku 1541 zomrel za záhadných okolností. Umrel v hostinci u Bieleho koňa v Salzburgu, kde sa mal vraj stretnúť Ernestom Bavorským.
Toto je však celkom vtipné.
Viaceré zdroje odkazujú na princa-arcibiskupa Ernesta Bavorského, no ten sa narodil viac než dekádu po Paracelsovej smrti. Boli aj iní Rrnesti Bavorskí a jeden z nich sa narodil v roku 1500 v Mníchove a v tom čase v Salzburgu žil. Aby sme to ešte viac skomplikovali, ďalšie zdroje hovoria o biskupovi Ernestovi z Wittelsbachu.
Toto je typický príklad histórie Paracelsovho života. Chýbajúce údaje, vzájomne si odporujúce zdroje a otázka, kde končí legenda a kde začína pravda.
Prečo to tak je?
Čiastočne preto, že o sebe vyhlasoval veľa vecí, ktoré nemožno overiť. No možno najmä preto, že väčšina jeho diel, ktoré sú hlavný zdroj informácií, vyšla po jeho smrti. Navyše neskôr jeho fanúšikovia písali takzvané pseudo-paracelsové spisy či listy, ktoré sa pripisujú Paracelsovi. A tak ani jeho životopisci netušia, čo je legenda a čo realita.
Paracelsove teórie o chorobách
Čím je však vôbec Paracelsus taký významný okrem svojho kontroverzného života?
Paracelsus bol renesančný muž, polyhistor, ktorý mi v mnohom pripomínal Galéna.
Obaja sa venovali filozofii a obaja ju považovali za dôležitý kameň medicíny. Obaja akceptovali predstavu, že telo je zmenšenina vesmíru a skladá sa preto zo štyroch živlov. Len Paracelsus hovoril, že elementy fungujú úplne inak, než vraveli Aristoteles, Hippokrates či Galén.
Zavrhol teóriu štyroch štiav a nahradil ju vlastnou, ktorá sa opierala o chémiu, či skôr alchýmiu. Podľa nej boli dôležité tri základné prvky (tria prima):
- horľavý element, teda síra
- tekutý a meniaci sa element, teda ortuť
- tuhý a trvácny element, teda soľ
Choroby mali vznikať pre „otravu“ alebo, ak chcete, nerovnováhu jedného z nich. Vnímal ich však viac ako charakteristiku nejakej vlastnosti, než ako priamu prítomnosť síry, ortuti či soli. Napríklad pri horiacom dreve – oheň reprezentoval síru, dym ortuť a popol soľ. Tak vnímali prvky alchymisti.
Alchýmia, astronómia a ezoterika v liečbe
Podľa neho, ak lekár rozumel chemickej podstate tria prima, mohol objaviť správnu liečbu. Na rozdiel od Hippokratovskej a Galénovskej medicíny sa Paracelsus nesnažil liečiť opačným, ale podobným. Tento princíp potom zopakoval aj zakladateľ homeopatie.
Paracelsova liečba sa zároveň riadila filozofiou či astronómiou.
Napríklad ak pacient chronicky kašľal a strácal farbu (tuberkulóza?), znamenalo to, že ich dych riadi mesiac. V inom prípade, keď sa podávala síra, mala fungovať ako slnko, ktoré zaháňa dážď mikrokozmu. Analógie medzi makrokozmom a mikrokozmom sa objavujú v jeho práci často.
Signatum liečivých rastlín
Veril, že tvar, farba, vzhľad, chuť, vôňa či iné charakteristiky rastliny nám hovoria, na čo ich máme v liečbe použiť.
Toto nebolo nič nové, objavovalo sa to už od staroveku a v ľudovom liečiteľstve. Išlo o takzvanú doktrínu znaku či príznaku (signatum). Napríklad keď orchidea pripomína mužský miešok so semenníkmi, malo byť jasné, na čo je. Paracelsus však tento princíp podrobne a zrozumiteľne opísal a na ňom založil celú liečbu bylinkami.
Vravel, že ten, kto nepozná tieto znaky, lieči ako slepec.
Na toto myslite, keď niekde pri liečivých rastlinách vidíte, že použitie vychádza len z ľudovej tradície. Kedy tá tradícia vznikla a z čoho?
Medzi ľuďmi dnes vládne predstava, že na bylinnú liečbu sme došli výlučne spôsobom pokus/omyl. Táto predstava je však ovplyvnená moderným, vedeckým myslením, ktoré je zvyknuté na znalosti z experimentov. V skutočnosti však liečbu celé tisícročia ovplyvňovali rôzne filozofie, náboženstvo a niečie presvedčené tvrdenia. Taký pľúcnik lekársky používal na choroby pľúc preto, že ľuďom pripomínal pľúca. Nie preto, žeby ho toľko skúšali, až prišli na to, na čo je dobrý.
Toxikológia
Podobne ako Galén, ktorý priniesol do medicíny okrem svojej veľkej autority (a ega), aj veľmi veľa dobrého a užitočného, spravil Paracelsus mnoho dôležitých objavov.
Napríklad povedal, že všetko je jed a záleží len od dávky.
Dnes už absolútne samozrejmá vec, ktorú sme odvtedy pretavili do rôznych iných slovných spojení a poučiek. No na tú dobu to bola prevratná myšlienka, za ktorú sme vďační práve Paracelsovi.
Paracelsus začal používať chemické lieky, analyzovať moč chemickými postupmi a zahrnul chémiu do učenia medicíny. Zároveň predpokladal, že choroba sa nachádza vždy v jednom z orgánov a liek sa potreboval dostať práve tam. To všetko je tu, hoci v inej forme, dodnes.
Založil princípy, ktoré dnes tvoria základ toxikológie a aj toxikologických testov nových liekov, ktoré som opisovala v samostatnom, nehistorickom blogu.
Pochopenie niektorých chorôb
Opísal syfilis a začal ho liečiť ortuťou, ktorou sa potom liečil až do začiatku dvadsiateho storočia, keď sa objavili účinné antibiotiká. Ortuť sa pri liečbe syfilisu používala tak často a bežne, že mnohé historické opisy tejto choroby už nevedia odlíšiť prejavy chronickej otravy ortuťou od prejavov syfilisu.
Napísal, že choroba baníkov (silikóza), nie je trestom od Boha za ich hriechy, ale že vznikla z vdychovania pár plných kovov. Zároveň bol prvý, ktorý si spojil prítomnosť hrvoľa/strumy s minerálmi (ide o chorobu štítnej žľazy z nedostatku jódu). On sám im, jód nepodával, ale aspoň budúcich lekárov nasmeroval na ďalšiu cestu.
A vzhľadom na to, koľko času venoval viere, duši, filozofii, etike či náboženstvu, priniesol veľa zaujímavých myšlienok aj do budúcnosti psychických porúch a mnohých iných dôležitých aspektov chémie, toxikológie a medicíny.
Paracelsova história je zaujímavá a bohatá. Mňa však pri ňom vždy najviac fascinoval paradox, že bojoval proti autoritám, ale zároveň sám tvoril teórie o fungovaní tela podobným spôsobom ako tí, ktorých diela spálil.
Zdroje: Kerssenbrock: Život a doba Paracelsa (2008), 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8