Romantické vykašliavanie krvi
Krv na vreckovke značí vážny problém aj v realite, aj vo filmoch. Dnes by bola najpravdepodobnejšou príčinou tohto desivého príznaku rakovina, v minulosti tuberkulóza.
Vitajte v ďalšej historickej časti Newslettera pre zvedavých ľudí. Pozrieme sa na kráľovský liečivý dotyk, nalievanie vosku do pľúc a aj na romantické opisy smrteľnej choroby.
Čo je to vlastne tuberkulóza?
Tuberkulóza je choroba, ktorú spôsobuje baktéria Mycobacterium tuberculosis. Najčastejšie sa prenáša kvapôčkami, no vie sa preniesť aj cez kontaminované potraviny, cez kožu a cez placentu na dieťa. Toto je však zriedkavé aj v oblastiach, kde je tuberkulóza častá.
Dnes asi 90% infekcií prebieha bez príznakov. Keď sa zjavia symptómy, hovoríme tomu aktívna tuberkulóza. Na tú trpí ročne asi 8 miliónov ľudí a asi 2 milióny naň zomrú, pričom nové prípady postupne klesajú asi o 1.5% ročne.
Tuberkulóza je najčastejšia v pľúcach. Vie sa však vymknúť spod kontroly a rozšíriť sa krvou v podstate kamkoľvek. Do kostí, najmä stavcov či do lebky, do obličiek, sleziny a aj mozgu. Ak sa vyslovene rozsype po celom tele, vytvorí malé uzlíčky, ktoré pripomínajú zrnká prosa (milium), a z toho svojho času odvodili názov „miliárna“.
Ak telo zvládne prvotnú infekciu, či už so symptómami alebo bez nich, môže sa opäť nakaziť alebo sa môže choroba prebudiť z ložísk v tele pacienta. Táto takzvaná sekundárna tuberkulóza má iný priebeh a dnes ide o najčastejšiu formu aktívnej tuberkulózy.
Prečo je príznakom krv na vreckovke či bledý vzhľad?
Keď sa tuberkulózne baktérie množia a naša imunita s nimi úporne bojuje, výsledkom je to, čo je výsledkom každej vojny – skaza.
Ničí sa pľúcne tkanivo, odumiera, čo sa volá nekróza. Tá má pri tuberkulóze typický vzhľad pripomínajúci syr, preto ju nazvali kazeózna. Nekróza môže vyždibkať v pľúcach malé dutinky alebo obrovské jaskyne naplnené baktériami.
Telo sa ich snaží zbaviť kašľom. Na začiatku býva suchý a dráždivý a zhoršuje sa v noci. Ten môže trvať týždne a môže sa pridať aj horúčka. Deštrukcia pľúc postupne pokračuje, až sa dostane k dýchacím cestám. Pacient vtedy vykašliava hlieny a hnis a môže sa zjaviť aj krv, keď proces zasiahne cievu.
Choroba je pre organizmus náročná. Vyčerpáva všetky zdroje, a tak je typickým príznakom postupné chudnutie a chradnutie. Bledosť spôsobuje prehlbujúca sa anémia z postupných strát krvi.
Ftíza alebo suchotiny
Tuberkulóza trápila ľudí od nepamäti.
Kostnú tuberkulózu našli na neolitických kostiach a aj v múmiách starých Egypťanov. Chorobu, ktorá by možno mohla byť tuberkulóza, zmieňuje aj Chammurapiho zákon vytesaný klinovým písmom do kameňa, čo dnes stojí v Louvri.
V starovekom Grécku ju volali ftíza a zjavne ju dobre poznali.
Hippokratove spisy (400 – 200 p.n.l) opisujú ftízu, teda chorobu, pri ktorej z človeka postupne akoby ubúdalo. Možno to chcelo povedať aj slovenské slovo suchotiny. Narazila som na starý český výraz „úbytě“, ktorý to pekne opisuje. Hippokrates ftízu opisuje ako jednu z najčastejších chorôb tej doby. Obyčajne bola smrteľná a postihovala najmä mladých dospelých. Predpokladal, že je dedičná, pretože sa obyčajne objavovala v celej rodine.
Galén (okolo roku 170 n.l) ju síce spomína, no nevenuje jej veľa pozornosti. On ju, na rozdiel od Hippokrata, považoval za nákazlivú a varoval pred blízkym kontaktom s ľuďmi, čo tuberkulózou trpeli.
Škrufulóza a dotyk kráľa
V stredovekých textoch sa tuberkulóza veľmi nespomína, no archeologické dôkazy ukazujú, že bola rozšírená. Zo stredoveku však pochádza spojenie kráľov a prejavu tuberkulózy zastarane zvaného škrofulóza. Vychádza z latinského scrofa, teda prasnica, a malo opisovať nálezy pri kožnej tuberkulóze.
Verilo sa, že kráľovský dotyk vylieči ľudí so škrofulózou.
Začal s tým Chlodovik (487 – 511) a vo Francúzsku a v Británii táto tradícia zotrvávala stáročia. V Británii bola Anna Stuartová (1665 – 1714) posledným panovníkom, ktorý sa podujal na liečbu chorých svojím kráľovským dotykom. Uvažujem, či sa Tolkien pri Aragornovi neinšpiroval práve touto tradíciou.
Nebol to však jediný spôsob liečby. Tipujem, že väčšina chorých sa ku kráľovi nikdy nedostala. Napríklad z 13. storočia je záznam chirurgickej liečby kožnej tuberkulózy a tiež liečby prípravkami obsahujúcimi gáfor.
Objavovanie tuberkulózy
S pokrokom medicíny sme tuberkulózu spoznávali čoraz lepšie.
V 17. storočí amsterdamský lekár Sylvius de la Boe možno po prvýkrát použil slovo „tuberkul“ na opísanie tuberkulóznych uzlíkov; názov tuberkulóza však vznikol až v 19. storočí. Boe opísal priebeh choroby a zmenu uzlíkov na dutiny vyplnené hnisom. Zároveň opísal spojitosť medzi ftízou a škrofulózou.
Objavovali sa však rôzne názory. Je dedičná či nákazlivá? Sú pľúcne a mimo pľúcne prejavy znakom rôznych chorôb či tej istej pliagy? Ako ju liečiť? Ako sa proti nej chrániť? Ako ju diagnostikovať?
Dôležitým v histórii tuberkulózy bol vynález stetoskopu.
Ten vymyslel v roku 1818 Réné Théophile Hyacinthe Laennec (to meno som musela dať celé!). Laennec opísal mnohé pľúcne choroby a medzi nimi aj tuberkulózu. Zároveň, ak jeho pacienti zomreli, neštítil sa ich pitvať, a tak dokázal prepojiť patologické nálezy s klinickými. Opísal miliárnu tuberkulózu, aj už spomínanú kazeóznu nekrózu a mnoho iných nálezov súvisiacich s touto chorobou. Považuje sa za jedného z najväčších učiteľov o tuberkulóze. Sám na ňu zomrel v roku 1826.
Romantická tuberkulóza
V 18. a 19. storočí si tuberkulóza vydobyla miesto na výslní, keďže v Európe prebiehala ako epidémia, čo zabíjala mladých ľudí. Práve vtedy ju nazvali biely mor.
Vtedy tiež začalo jej romantizovanie.
Pacienti so suchotinami boli štíhli, bledí, mali poklesnuté, melancholické tváre a vyzerali krehko – ideál vtedajšej krásy. Romantickú nôtu pridali tuberkulóze aj vtedajší básnici a spisovatelia. Tí hľadali krásu v hrôze a smútku tuberkulózy. Niekedy sa ich básne nazývajú záhrobná poézia.
Byron sa vraj raz vyjadril, že by rád zomrel na suchotiny, lebo všetky ženy by povedali: „Aha, ako zaujímavo vyzerá, keď zomiera.“
Edgar Alan Poe opísal svoju mladú ženu Viktóriu, ktorá mala tuberkulózu, ako krehkú a morbídne anjelskú. Zachovala sa príhoda z ich večere, keď mala Viktória záchvat kašľa a vykašľala krv. Poe to vraj opísal: „Zrazu zmeravela, lapila sa za hrdlo a jej hruďou prebehla vlna šarlátovej krvi. … Vyzerala ešte éterickejšie.“
Predpokladá sa, že vzhľad pacientov s tuberkulózou ovplyvnil aj autorov vtedy nových príbehov o upíroch. Práve tak mali vyzerať či už samotní krv cicajúci predátori alebo ich obete.
Mnohí z autorov romantizmu na tuberkulózu trpeli a mnohí na ňu aj zomreli.
Pomáhali sanatóriá? Nevieme.
V roku 1882 Robert Koch objavil baktériu spôsobujúcu tuberkulózu a poznanie tak mohlo začať skutočne napredovať. Nepredstavujte si to však jednoducho, nie všetci hneď prijali jeho objav. O tom som sa už zmieňovala v článku o miazme.
Lenže ani poznanie choroby neznamenalo, že vieme, čo s ňou.
Častá bola liečba v sanatóriách, o ktorej dodnes nevieme, či mala nejaký skutočný efekt. Verilo sa, že správne podnebie, pobyt na slnku a prechádzky na čerstvom, horskom vzduchu pomôžu s liečbou. Predpokladali, že pomáha vysoká nadmorská výška, pretože v horských oblastiach sa tuberkulóza takmer nevyskytovala. Dnes vieme, že v horách bolo málo tuberkulózy najmä preto, že ľudia tam žili prakticky v izolácii od zvyšku sveta.
Vosk do pľúc
Neskôr, ako sa vylepšovali chirurgické techniky a možnosti anestézie, začali pacientov s tuberkulózou operovať.
Napríklad vyrezávali napadnuté kusy pľúcneho tkaniva. Prípadne vytvorili pneumotorax. Teda medzi hrudník a pľúca, kde má byť normálne podtlak, vtlačili vzduch. To spôsobilo, že pľúca spľasli.
Začiatkom dvadsiateho storočia bola častá aj takzvaná plombáž.
To bola technika, pri ktorej naliali buď do tuberkulóznej dutiny alebo opäť medzi hrudník a pľúca vosk, parafín či iné inertné materiály. Takáto liečba sa spájala s rôznymi komplikáciami a deformáciami, no mnohí prisahali, že zaručene funguje. Ak niekedy budete mať cestu do patologicko-anatomického múzea vo Viedni v bývalej veži bláznov, je tam vystavený preparát takýchto pľúc.
V čase, keď nebola žiadna iná liečba, mohli tieto postupy tuberkulózu aspoň spomaliť.
Obrat, prítomnosť a budúcnosť
Veci sa radikálne zmenili až v polovici 50. rokov 20. storočia, keď sa tuberkulóza začala liečiť prvými účinnými liekmi. Sanatóriá pomaly zanikali ako zbytočné. Postupne sa objavovali nové a nové liečivá, ktoré sa začali kombinovať pre lepší účinok.
Vznikla aj vakcína. Neskôr sa ukázalo, že nie je až taká dobrá, ako sa pôvodne myslelo. Chráni pred komplikovanými a ťažkými formami, ako napríklad tuberkulózny zápal mozgových blán. No už nie je taká dobrá na ochranu pred tuberkulózou postihujúcou pľúca u dospelých a len málo sa podieľa na prevencii šírenia tejto choroby. Preto sa ňou dnes plošne očkuje len v krajinách, kde je veľa prípadov tuberkulózy a je teda vysoké riziko, že sa ňou nakazia aj deti.
Budúcnosť?
Uvidíme.
Mykobaktérie sú čoraz odolnejšie voči liekom, čo proti nim máme. Lepšia vakcína sa hľadá už roky a zatiaľ neúspešne. Možno budú generácie po nás tiež tuberkulózu romantizovať, aby lepšie ustáli hrôzy tejto choroby. A možno sa nám podarí spraviť prevratný objav, vďaka ktorému ju vykynožíme raz a navždy a generácie po nás si ju budú pripomínať len z opisov romantických autorov 19. storočia.