Rana hnisá? Vynikajúce! Tak to má byť… Počkať. Čože?!
Boli časy, kedy by sa liečiteľ potešil, že vám rana poriadne hnisá. Dnes neuveriteľné, kedysi bežné. Ale krivdili by sme histórii, keby sme sa tvárili, že tak sa chovali k ranám vždy. Poďme sa pozrieť, ako sa k takému presvedčeniu dostali.
Pivo, múka, mlieko – to nie je recept na večeru
Jeden z najstarších lekárskych záznamov, ktoré máme, z roku 2200 p.n.l. na hlinenej tabuľke opisuje 3 liečivé gestá – umytie, prekrytie a obviazanie rany. Rany v tom čase zakrývali či lepili rôznymi materiálmi vrátane blata či ílu. Často ich prekrývali olejom, ktorý zabránil, aby sa obväz prilepil na ranu.
Mezopotámsky recept na prostriedok na rany kázal zmiešať terpentín, tamarišku (krík), sedmokrásku, múku, mlieko a pivo. To sa malo natrieť na kožu a zaviazať. Netrúfam si súdiť, ako to mohlo či nemohlo fungovať.
Egypťania používali med, ktorý zmiešali s masťou a dali na plátno; tak sa písalo na papyruse asi z roku 1400 p.n.l.. Snažili sa tak zbaviť odumretej kože a hnisu a podporiť hojenie. Aj dnes sa med skúma a používa pre výnimočné vlastnosti pri hojení rán.
Starovekí Gréci kládli veľký dôraz na čistotu. Odporúčali vymyť ranu čistou vodou, niekedy aj prevarenou, a tiež octom a vínom. Už v Hippokratových spisoch (400 rokov p.n.l) sa rozlišujú akútne a chronické rany a tiež z nich pochádza pre históriu dôležitý opis hnisu.
Kontroverzný Hippokratov opis hnisu
Aký? O tom sa zdroje rôznia.
Staršie pripisujú Hippokratovi výrok o „dobrom a liečivom hnise“, ku ktorému sa ešte vrátim, lebo je pre históriu kľúčový. Novšie uvádzajú, že Hippokrates sa staval proti hnisu a že jeho tvrdenia zle pochopili.
Podľa tých novších zdrojov Hippokrates opisoval, že keď je hnis biely a nezapácha, pacient sa uzdraví. Ak je zafarbený a zakalený, pacient zrejme zomrie.
Je možné, že opisoval rozdielnu prognózu pri dvoch častých kožných infekciách. Biely, hustý hnis bez zápachu má často na svedomí infekcia zlatým stafylokokom. Tá, pokiaľ sa dobre ošetrí a ostane na povrchu, nebýva smrteľná, a to aj bez antibiotík. Hnis s prímesou krvi, zákalom a rôznymi farbami je, naopak, častejšie vidno pri streptokokových kožných infekciách. Tie majú väčšiu tendenciu sa rozšíriť do hlbších tkanív a pacienta zabiť. Hippokrates teda možno opisoval len svoje skúsenosti s rôznou prognózou.
Ubi pus, ibi evacua
Mne pripadá novšie vysvetlenie pravdepodobnejšie aj preto, že z toho obdobia pochádza odporúčanie, ako ošetriť absces. Absces je ohraničená dutina vytvorená zápalom a vyplnená hnisom. Dnes sa za štandard považuje absces narezať a nechať hnis vytiecť. Ďalšie ošetrenie už závisí od veľkosti, miesta a typu abscesu.
Podobne sa o abscesy starali starí Gréci a neskôr aj Rimania. Práve odtiaľ je aforizmus „ubi pus, ibi evacua“, teda kde je hnis, odtiaľ ho treba dostať von. Zo záznamov z roku 280 p.n.l. sa zdá, že mali niečo ako injekčnú striekačku. Tú použili na odsatie hnisu a vypláchnutie abscesovej dutiny. Potom tento vynález zapadol v prachu dejín.
A spolu s ním zapadli prachom aj iné rady starých Grékov a zjavil sa Galén.
Kontroverzný Galénov opis hnisu
Je veľa zdrojov, ktoré obviňujú nie Hippokrata, ale Galéna z podporovania hnisania rán. Novšie bádanie však ukázalo, že v skutočnosti to tak asi nebolo. Galén netvrdil, že hnis je potrebný pre hojenie. Podporoval terapie, ktoré viedli k vysušeniu rán.
Ako teda vznikol omyl, ktorý sa tradoval stáročia?
Jedna z teórií hovorí, že Galén pri ošetrovaní abscesu zdôraznil, že musíme vidieť vytekať hnis. Ak ho z dutiny neodstránime, pacienta nečaká nič dobré.
Chvályhodný hnis
Či už niekto nesprávne interpretoval Hippokrata alebo Galéna, faktom ostáva, že celým stredovekom sa až do 19. storočia niesla doktrína o „dobrom a chvályhodnom hnise“, teda pus bonum et laudabile. Mnohí ju dodnes pripisujú jednému alebo druhému z menovaných.
Na základe tejto doktríny sa do rán pchalo všetko možné, aby čo najlepšie hnisali. A pacienti zomierali oveľa častejšie, než bolo nutné.
Dnes sa za ideálne hojenie rán považuje také, ktoré vyjde na prvý pokus, teda per primam intentionem. Tak sa hoja sterilné alebo len málo zapálené rany a na konci hojenia je malá jazvička.
Hojenie rán na druhý pokus, teda per secundam intentionem, sa týka širokých, veľkých rán, často infikovaných, hnisajúcich a s odumretým tkanivom. Telo ju postupne vyplní väzivovým tkanivom, a tak ostáva veľká jazva. Tkanivo jazvy je horšie než originálne tkanivo, ktoré je prispôsobené robiť viacero funkcií. Preto čím menšia jazva, tým lepšie.
Lenže toto sme po celé stáročia nevedeli. Vypúšťali sme ľuďom pri horúčke krv, prikladali pijavice, pchali do nich tabak, preháňadlá a… robili sme všetko preto, aby rana hnisala.
Hnisanie sa nepodporovalo vždy a všade
Nehádžme však všetkých do jedného vreca a nezabúdajme, že chirurgia bola tisícročia oddelená od medicíny. Chirurgovia sa spájali do cechov a učili sa jeden od druhého a nie vždy teda vedeli o nejakých teóriách o hnisaní rán, ktoré si učení lekári rozprávali medzi sebou.
Dogmu o dobrom hnise spochybnil napríklad taliansky chirurg Theodoric Borgogni v roku 1267 a v roku 1312 to isté spravil francúzsky chirurg Henri de Mondeville. A ich nasledovníci ich posolstvá šírili ďalej.
Rôzne chirurgické príručky, ktoré kolovali po Európe, prinášali rôzne nápady, ako ošetrovať rany. Väčšinou šlo o zmes tvrdení založených na úpornom tvrdení, viery, folklóru, skúseností a vedy. Iné záznamy hovoria o používaní lariev na šetrné odstránenie odumretého tkaniva, o čistení rán a používaní medu.
Poznaniu chvíľu trvá než prebije tradíciu
Skutočný zlom nastal až v 19. storočí a na začiatku 20. storočia. Keď uznali, že choroby a infekcie spôsobujú baktérie a keď prišli na spôsoby dezinfekcie a vytvorenia aseptických podmienok pri operáciách (Pasteur, Lister, Koch a spol). O nich som už písala, link nájdete nižšie.
O to zaujímavejšie pre mňa bolo nájsť odborný článok z roku 1916, ktorý vyzýva na ignorovanie „chvályhodného hnisu“ pri liečbe infikovaných rán. Ukazuje, že aj v minulosti, aj teraz sa ľudia (lekárov a lekárnikov nevynímajúc) neradi vzdávajú toho, čo do nich vštepovali alebo čomu verili celé roky. A to napriek rastúcemu vedeckému poznaniu.