Vážite si ľudí podľa čísla na váhe?
Dnešnú zaujímavú tému mi zvolila jedna z čitateliek a pravidelných podporovateliek cez Ko-fi. Ak chcete aj vy ovplyvniť témy newslettera, pridajte sa k pravidelným podporovateľom.
Vedomé aj nevedomé predsudky
Niečie číslo na váhe je vyššie, iného nižšie. Niektorí sú spokojní, iní nie, niektorí sa hmotnosťou netrápia, iných sužujú poruchy príjmu potravy a vnímania vlastného tela.
A potom je tu veľká skupina ľudí, ktorých pre hmotnosť trápi ich okolie.
Nejakej formy diskriminácie a predsudkov na podklade hmotnosti sa dopúšťame vedome či nevedome mnohí. Podľa niektorých výskumov, majú ľudia skôr predsudky voči obéznym ľuďom než voči moslimom či gayom.
Priznám sa, že aj ja sa pri tomto type predsudku občas pristihnem. Snažím sa, bojujem s tým, no viem, že za tým väzí môj nie celkom doriešený vzťah k vlastnému telu; svojho času som spĺňala viaceré kritériá poruchy príjmu potravy.
No predsudkov a diskriminácie ľudí pre ich telesnú hmotnosť sa mnohí dopúšťame aj bez podobne osobného dôvodu.
Hriešnici?
Korene tejto stigmy siahajú zrejme hlboko do histórie.
Väčšie problémy začala spôsobovať v 18. storočí. Vtedy sa nielen krivo dívali na obéznych ľudí, ale navyše tento postoj šírili v literatúre, v pamfletoch, karikatúrach a mnohými inými spôsobmi.
Vtedajšie myslenie podozrievalo obéznych z toho, že sa prežierajú. A keď tak činia, majú zrejme zlú morálku, však ide o hriech obžerstva. A keď takto hrešia, isto majú nečistú dušu…
Dnešné predsudky voči ľuďom s obezitou majú zrejme inú pseudologiku, no sú často podobne absurdné.
Lenivci?
Je viacero rôznych výskumov a prieskumov, ktoré ukazujú, že ľudia s nadváhou (BMI 25 až 30 kg/m2) a obezitou (BMI >30 kg/m2) sú vnímaní negatívne.
Pripisujú sa im rôzne vlastnosti, ktoré s hmotnosťou nesúvisia: lenivosť, malá sebadisciplína, slabá vôľa, nízka inteligencia či spomalenosť, neschopnosť udržiavať sociálne kontakty a podobne.
Z predsudkov vychádza spôsob a predsudky zároveň vychádzajú zo spôsobu, akým zobrazujú obéznych ľudí vo filmoch a iných médiách; ak vôbec obsadia obézneho herca do akejkoľvek role. Alebo z toho, ako sa velebí prehnaná štíhlosť a vyretušované fotografie v časopisoch a na sociálnych sieťach. Alebo ako sa o obezite občas nemiestne vtipkuje. Alebo ako degradujúco sa o ľuďoch s obezitou občas niektorí vyjadrujú (to bola taká tlstota, veľryba, nezmestí sa do dverí…). A situácii neprospievajú ani pseudohumorné „rady“ typu: „Cica nežer“.
Takto sa všetci spolu točíme v začarovanom kruhu.
Toto miestami veľmi kruté správanie si mnohí obhajujú tým, že obezita, na rozdiel od farby pleti či sexuálnej orientácie, sa dá zmeniť.
No. Áno. Dá. V zásade…
Rovnica o dvoch neznámych
Lenže realita často vôbec nie je taká jednoduchá.
V základnom princípe možno ide o príjem a výdaj. Problém je, že akékoľvek bežne dostupné čísla príjmu a výdaja sú hrubo orientačné.
Príjem
Viete, ako na začiatku určili kcal jednotlivých potravín?
Tak, že spálili suchú vzorku potraviny v špeciálnom prístroji a potom zmerali teplotu vody naokolo. Kcal totiž označuje energiu na zohriatie 1 kg vody o 1°C.
Teraz sa často používa iný systém, Atwaterov, vyvinutý v 19. storočí.
Pri ňom sa najskôr zistí množstvo bielkovín, sacharidov, tukov, vlákniny a alkoholu v potravine. Potom sa vyráta celková energia použitím hodnôt jednotlivých zložiek. Môže sa použiť buď priemer (4 kcal/g bielkoviny a sacharidov, 9 kcal/g tuku, 7 kcal/g alkoholu) alebo sa zohľadní dostupnosť živín v potrave (napr. bielkoviny z vajca 4.36 kcal/g, bielkoviny zo sóje 3.47 kcal/g.)
Super presné, čo?
Výdaj
Viete ako vzniklo odporúčanie o minimálnom príjme 2000 kcal?
Tiež vychádza z Atwaterovej práce, i keď medzitým spôsoby často modifikovali. Najčastejšie sa sledujú ľudia pri rôznych činnostiach, a meria sa, koľko tepla a CO2 vyprodukujú.
Takto experimentálne vyšlo okolo 2350 kcal pre málo aktívnu ženu a okolo 2700 kcal pre muža. Lenže v USA zhodnotili, že to je príliš komplikované. Tak to zaokrúhlili na 2000 kcal.
Podobne sa stanovuje aj približný počet kcal energetického výdaja pri športe. Nevie však zohľadniť všetky faktory, ktoré naň vplývajú. Nemá ako zobrať do úvahy, že športovec môže byť taký zvyknutý na konkrétny typ záťaže, že pri nej spotrebuje oveľa menej energie než netrénovaný človek.
Príjem – výdaj
V praxi máme teda rovnicu o dvoch orientačných veličinách. Takže zjednodušovanie komlikovanej témy obezity na: „Ide len o príjem a výdaj“, nie je nápomocné.
Väčšina naozaj obéznych ľudí vie, že majú problém.
Mnohí nevedia, ako ho (momentálne) riešiť. Dobré dostupné sú bombastické a populárne rady na chudnutie, ktoré však dlhodobo nefungujú. Len ešte viac zhoršujú celú situáciu, lebo krivia pohľad na to, ako vyzerá udržateľne zdravé stravovanie.
Po jednom sklamaní za druhým sa niektorí vzdajú, iní sa presvedčia, že sú neschopní, že sa to nedá, že sú hlúpi, leniví… Internalizované predsudky voči obezite sú kapitola sama o sebe, na ktorú je tiež veľa výskumov.
Obezita nie je obyčajne výsledkom lenivosti, slabej vôle či neschopnosti.
Obezita je u väčšiny súčasných ľudí výsledkom normálnych, evolučných mechanizmov na prežitie v nedostatku, ktoré sa uplatňujú v nenormálnej situácii prebytku.
Boj z obezitou je na dlhé lakte.
Vyžaduje nie zjednodušené rady od samozvaných expertov, poradcov s víkendovým kurzom geniality, ani posmešné či ponižujúce komentáre. Ľudia, ktorí sa usilovne snažia a napriek tomu sa im nedarí schudnúť, potrebujú skutočnú pomoc.
Predsudky v zdravotníctve
Obezita je chronická choroba, ktorá je zároveň obrovský rizikový faktor pre iné choroby. Nejde o kozmetickú či estetickú záležitosť, ide o zdravie. Vôbec nie je nutné diskutovať o tom, či sa treba obezitou zaoberať. Jasné, že treba.
Dúfali by sme teda, že zdravotníci sa nebudú na chorých ľudí pozerať cez prsty. Dúfali.
Žiaľ, predsudky a diskriminácia obéznych sú aj v zdravotníctve. A to nie je kritika, ale výskumami podložený fakt, ktorý konštatuje aj WHO. Netýka sa 100% zdravotníkov, ale týka sa aj ich.
Niet sa čo čudovať.
Zdravotníci sú ľudia z mäsa a kostí, ktorí vyrastajú a žijú v našej predsudkami preplnenej spoločnosti.
Zahraničné výskumy na túto tému ukazujú, že lekári niekedy vnímajú ľudí s obezitou ako otravnejších, menej disciplinovaných a menej počúvajúcich ich rady. A keď sa ich hmotnosť zvyšuje, majú čoraz menšiu chuť im pomáhať.
Netýka sa to však iba lekárov. Tieto predsudky majú aj sestry a opatrovatelia, študenti medicíny či iných zdravotníckych odborov.
Diskriminácia a predsudky zdravotníkov majú ďalekosiahle dôsledky. Niekedy väčšie a horšie, než keď predsudky prichádzajú od iných ľudí. Preto o nej treba špecificky hovoriť; netreba však zvolať hon na lekárov, to, prosím, fakt nie.
Keď sa pacient cíti nerešpektovaný, nepochopený alebo má pocit, že jeho problém neberú vážne, stráca dôveru k zdravotníkom a/alebo má sklon odmietať zdravotnú pomoc. A toto platí, či je človek obézny alebo nie.
Ešte horší efekt má takéto správanie zdravotníkov, keď ide o deti a adolescentov. Tí sú obzvlášť citliví na vyjadrenie autorít a na vnímanie samých seba.
Mali by ste schudnúť
Povedať pacientovi: „Mali by ste schudnúť.“ sa dá rôzne.
Jedna vec je, ak to s citom povieme človeku s nadváhou, ktorý si možno nie je vedomý, že ho jeho zásoby tuku môžu ohrozovať. Alebo ak to rešpektujúco a bez dehonestácie povieme obéznemu človeku presne tak, akoby sme s ním diskutovali o akejkoľvek inej diagnóze. Dá sa to. Mnohí zdravotníci to presne tak robia.
Iné je odmerane či otrávene šplechnúť takú vetu človeku s morbídnou obezitou, ktorý to už zrejme počul stokrát. Alebo sa k nemu správať ako k nesvojprávnemu hlupákovi, s ktorým sa nám ani nechce zaoberať. Žiaľ, aj toto sa deje.
Predstavte si, že by sme sa tak správali k niekomu so zlomenou nohou.
Nedali by ju do sadry, ale by mu namosúrene zavrčali, aby s nohou nehýbal. Alebo keby ste prišli s krvácajúcou, zle obviazanou rukou a jedinou pomocou by bolo odseknutie: „Musíte sa pri obväzovaní viac snažiť.“
Človek občas potrebuje väčšiu pomoc, než len poznať základný princíp.
Prirodzene, ak obézny človek vyslovene nechce nič meniť, nie je úloha zdravotníka sa mu doprosovať. Ale o tom tento článok nie je.
Čo robiť s predsudkami?
Krátkodobé intervencie, ako nárazové školenia či články, majú, podľa výskumov, krátkodobý efekt. Viaceré odporúčania písali, že treba začať už od študentov medicíny a iných zdravotníckych odborov.
Situácii tiež určite nepomáha fakt, že syndróm vyhorenia sa celosvetovo najčastejšie objavuje práve u preťažených zdravotníkov. A vyhorený človek len ťažko nájde energiu bojovať so stereotypmi, čo mu spoločnosť od mala zarývala pod kožu.
Najefektívnejšie by bolo zmeniť myslenie celej spoločnosti, pretože zdravotníci sú skrátka jej súčasťou.
Vysvetliť a vysvetľovať, že hoci pre niekoho môže byť jednoduché udržať si zdravú hmotnosť, pre iného je to horšie než raketová veda. A som si istá, že jestvujú obézni raketoví vedci, ktorí sú špičky vo svojom odbore. Isto nie sú leniví, ani hlúpi, ani im nechýba pevná vôľa. Len im skrátka práve toto nejde. Mne zasa nejde šoférovanie.
Potrebujeme rozprávať o predsudkoch spojených s obezitou, tak ako hovoríme o predsudkoch pre pohlavie, farbu pleti či sexualitu.
A možno by pomohlo viac hovoriť o tom, že sú špecializovaní odborníci, ku ktorým môžeme pacientov s diagnózou obezita odporučiť tak, ako posielame ľudí za neurológmi či dermatológmi. (Áno, viem, je ich málo).
Kde hľadať pomoc?
Nie každý lekár má čas, možnosť či dôvod sa zaoberať pacientovou hmotnosťou. Kardiológ vás môže upozorniť, že vysoká hmotnosť vášmu srdcu neprospieva, ale pri 15 minútach vyhradených na pacienta s vami nemôže preberať váš jedálniček.
Obráťte na dietológa (lekára) alebo nutričného terapeuta, teda človeka, čo študoval špecificky výživu na vysokej škole. Taký má dostatočné vzdelanie a oprávnenie riešiť aj komplikované prípady vrátane pacientov so špeciálnymi zdravotnými potrebami.
Pozor na výživových poradcov či trénerov. Nie preto, že by boli všetci zlí, to určite nie. Ale kvalita je premenlivá. Niekedy ich k tomu doženie len potreba rýchlo zarobiť na nejakom trende.
Tiež by som neposielala ľudí za poradcami, ktorí usúdili, že jediná správna cesta je napríklad keto, paleo, vegánstvo či iná trendy výživa. Ono to totiž zďaleka nie je také čiernobiele, ako to títo ľudia zvyčajne prezentujú.
A rady od neodborných influencerov či z módnych časopisov rovno ignorujte.
Čo by som poradila ja?
Nie som odborník na výživu, no predpokladám, že po tomto článku sa ma na rady spýtate. Toto som vyskladala ako dobré všeobecné rady, za roky sledovania odborníkov na výživu, zahraničných aj slovenských:
- Žiadna potravina nie je zlá, nezdravá či zakázaná, ak nie je vyslovene jedovatá alebo inak zdraviu nebezpečná. Ak nemáte lekárom diagnostikovanú alergiu, intoleranciu či poruchu metabolizmu, vyhnite sa diétam, ktoré vylučujú nejakú zložku stravy. Krátkodobo môžu byť efektívne, dlhodobo prinášajú viac problémov než úžitku.
- Nesústreďte sa na to, čo obmedziť. Sústreďte sa na to, čo prijať. Snažte sa zo stravy získať denne dosť vlákniny (okolo 25 gramov ženy, okolo 35 gramov muži), bielkovín/proteínov (okolo 0.8 g/kg) a omega 3 mastných kyselín (aspoň 500 mg). Na začiatok sa s ostatnými živinami netrápte.
- Predstavte si stupnicu hladu od 1 (vlčí hlad) do 10 (prežratí na prasknutie). Jedzte pri hlade okolo 3-4 a končite okolo sýtosti 6-7. Pri jedle žujte, jedzte pomaly, nečítajte, nemobilujte, nepozerajte televíziu. To preto, aby ste sa opäť naučili zachytiť signál tela, že malo dosť.
- Ak vám prekáža vyhadzovať jedlo či nedojesť, naložte si aspoň o polovicu menej než zvyčajne a radšej si doložte (podľa hladu). Keď prijímate energiu, ktoré vaše telo už nepotrebuje, robíte kontajner zo seba.
- Skúste hravú pestrosť. Napríklad hra: koľko rôznych druhov rastlín viem zjesť tento týždeň? Koľko rôznych zdrojov bielkovín viem zjesť za mesiac? Ochutnať každý týždeň zeleninu či ovocie, ktoré som ešte neskúsil. Koľko farieb viem mať na tanieri naraz?
- Spomaľte, upokojte sa, dobre sa vyspite. Kilogramy, ktoré sa vám zbierali roky, nestratíte za pár dní. Psychická pohoda je dôležitá.
Ak máte obezitu, s ktorou dlho neviete pohnúť, nehanbite sa vyhľadať odbornú pomoc. Občas skrátka všetci potrebujeme s niečím pomôcť. Nevdzávajte sa. Obezita negatívne ovplyvňuje zdravie. Vzdať sa šance na zdravší a kvalitnejší život je iné, než keď som sa ja vzdala myšlienky na šoférovanie.
A pre tých, ktorí sú šťastní, že sa týmto nemusia zaoberať, pripomínam, že na Slovensku má nadváhu (BMI od 25 do 30 kg/m2) alebo obezitu (nad 30 kg/m2) viac než polovica dospelých. Rozhodne sa teda nebavíme o probléme týkajúcej sa menšiny.
Výsmech, predsudky a diskriminácia nikomu nepomáhajú.
Čo myslíte, zvedavci, čo by bolo treba spraviť, aby sme to zmenili? Máte tendenciu k týmto predsudkom skĺzať? Ucítili ste takéto predsudky niekedy na vlastnej koži?