Objavom vakcíny sa jej príbeh sotva začal
Počuli ste už o tom, ako vzniklo očkovanie proti pravým kiahňam, teda pôvodná vakcína?
Pre krátke pripomenutie:
Vírus pravých kiahní, varioly, trápil zrejme už pravekých ľudí. Už od dávna ľudia vedeli, že človek, ktorý prekonal kiahne, ich už znova nedostane. Tak vznikla variolizácia, keď schválne vpravili do človeka materiál z pacienta nakazeného kiahňami. Riziko bolo z dnešného pohľadu obrovské, asi 3% očkovaných zomreli na komplikácie. No na variolu bežne zomieralo asi 30% infikovaných, takže stále to bola výhra.
Potom sa zistilo, že imunita vzniká aj u ľudí, ktorí prekonajú kravské kiahne. Kto to priniesol prvý, o tom si môžete prečítať v mojich predchádzajúcich článkoch. Podstatné je, že objav odskúšal na chlapcovi menom James Phipps, potom ho opísal, publikoval a rozšíril Edward Jenner.
Jenner svoje očkovanie nazval podľa latinského vacca, teda krava, a proces pomenoval vakcinácia, aby ho odlíšil od variolizácie. Už vtedy si našla množstvo odporcov a dokonca protestujúcich a združujúcich sa antivaxerov. Antivax hnutie teda nie je nič nové.
Po čase sa vakcína začala šíriť v Británii, kontinentálnej Európe, do Ameriky a neskôr do celého sveta. Postupne nahrádzala variolizáciu ako oveľa bezpečnejšia alternatíva a mnohé štáty začali zavádzať povinné očkovanie.
Tu v zásade moje minuloročné blogy končili. A tu dnešný začína.
Jennerova vakcína nebola bez chyby
Dnešný článok totiž nie je o objave vakcíny. Ale o tom, že väčšina slávnych objavov je len začiatkom dlhej cesty, o ktorej sa málokedy hovorí.
Jennerova vakcína totiž rozhodne nebola bez chyby.
Výrobný proces dovoľoval, aby sa do vakcíny dostali rôzne baktérie a vážne tak ohrozovali zdravie mnohých ľudí. Koncom 19. storočia sa na pomnoženie vírusu používali zvieratá, najmä teda koža živých kráv.
Ťažkosti boli aj so samotnou aplikáciou. Najviac sa uplatňoval priamy presun z jedného človeka na druhého, takzvaný arm-to-arm prenos. Ak bolo treba cestovať, poslali siroty, z ktorých potom brali čerstvý hnis. Očkovalo sa ostrými predmetmi z rohoviny alebo kovu, ktorými bolo treba vpichnúť možno aj viackrát, aby sa vpravilo do tela dostatok očkovacej látky.
Snaha bola používať usušený materiál, no ten rýchlo strácal účinnosť. Vakcína sa len ťažko vyrábala vo väčších množstvách a nevydržala v teplom prostredí.
Postupné inovácie
To sa zmenilo zásadným vynálezom, s ktorým prišiel Sydney Copeman, anglický bakteriológ.
V roku 1891 predstavil na konferencii techniku uchovania a očistenia tekutiny na vakcináciu pridaním glycerínu. Nešlo o nejakú obrovskú novinku. No Copeman ako prvý ukázal, že glycerín výrazne znížil množstvo baktérií vo vakcíne, a to bez ovplyvnenia samotného vírusu.
Tam sa vývoj nezastavil.
Napríklad vo vakcíne z roku 1939 sa už nepoužíval vírus kravských kiahní, ale odlišný kmeň, ktorý nazvali vaccinia. Nevie sa, či zmutoval niekde cestou, alebo v prírode zmizol a podarilo sa ho zachovať len laboratórne. V každom prípade, vakcína prestala byť vírusom kravských kiahní.
Nerealizovateľná idea o eradikácii
Do 50. rokov 20. storočia mali mnohé krajiny zákony, ktorými chceli podporiť očkovanie a zbaviť sa pravých kiahní. V roku 1948 vzniklo WHO s mandátom starať sa o verejné zdravie. Prišla myšlienka eradikácie kiahní a ZSSR, ktorí ju iniciovali, boli dokonca ochotní venovať na tento účel vakcíny.
No hoci to bola krásna idea, prax za ňou krívala na obe nohy.
Krajiny sa museli spoliehať na vlastných výrobcov alebo na darované vakcíny od ZSSR. Žiaľ, tie neboli v tom čase práve najlepšie. Spôsobovali veľa vážnych nežiaducich účinkov a ľudia sa nimi nechceli dať očkovať. Väčšina laboratórií v tom čase získavala vírus z kože dobytka alebo oviec, pár používalo kuracie embryá. Líšili sa aj používané kmene.
Veľká analýza v roku 1967 zhodnotila, že ani nie 10% vakcín spĺňa podmienky na očkovanie v krajinách, v ktorých vládli horúčavy.
Konečne riešenia
Inovácia od anglického mikrobiológa, Leslie Colliera, bola preto zásadná. Pridal do vakcíny 0.5% fenolu, čím ešte viac zmenšil kontamináciu baktériami. Podstatnejší však bol postup, ktorý stabilizoval vírus pred jeho zmrazením a vysušením. Vďaka tomu ju mohli skladovať aj pri 37°C bez straty účinnosti a dopraviť ju tak aj do vzdialených a tropických oblastí.
Ešte stále to však nestačilo.
Spôsob podania mal totiž ďaleko od ideálu. Niektorí sa o nástrojoch používaných na vakcináciu vyjadrovali ako o prostriedkoch mučenia. Vyžadovali veľké množstvo tekutej vakcíny, čo zvyšovalo riziko infekcie a neúspechu vakcinácie. Nečudo, že ľudia sa nehrnuli očkovať.
Ďalší prevrat priniesol Benjamin Rubin, americký mikrobiológ pracujúci pre vtedajšiu farmaceutickú firmu Wyeth.
Vyvinul takzvanú bifurkačnú ihlu, teda ihlu s rozdvojeným hrotom. Tá sa dala ľahko používať s minimálnym tréningom, lacno sa vyrábala, dala sa použiť opakovane po sterilizácii a stačila pri nej štvrtina objemu vakcíny oproti minulosti.
A určite by sme našli aj ďalšie vynálezy, ktoré posunuli vakcináciu proti pravým kiahňam vpred. Napríklad pneumatické injekčné zariadenie v tvare pištole ovládané nohou. To vymyslel Aaron Ismach, člen USA armády. Zariadenie umožnilo v Guinei šiestim tímom zaočkovať približne 2000 ľudí denne.
Za dnešnými výsledkami sú možno generácie bádania
Postupne mala WHO všetko preto, aby v roku 1968 spustila skutočne účinnú eradikačnú kampaň: vakcínu, ktorú vymysleli v 19. storočí a ktorú spropagoval Jenner, zbavenú baktérií, stabilizovanú a nástroje na jej ľahké a rýchle podávanie aj na vidieku. Poslednú endemickú nákazu kiahní zaznamenali v roku 1977 a v roku 1980 vyhlásilo WHOpravé kiahne za eradikované.
Keď hovoríme o výnimočných objavoch, väčšinou ostaneme pri fascinujúcom začiatku.
Pri objave penicilínu sa najčastejšie hovorí o tom, ako Fleming zbadal efekt plesní. No už menej sa spomína, že trvalo roky, než z toho vytvorili prvý použiteľný liek. A že to chcelo mnoho ďalších ľudí a inovácií, ktoré nám priniesli tabletky penicilínu, čo stačí brať raz za 8 hodín.
Objavy, vynálezy, inovácie dneška sú často výsledkom snahy predošlých generácií. Skladajú sa na seba ako nikdy nekončiaca stavba z LEGO kociek. Aj preto je dnes veda často prakticky anonymizovaná, lebo ťažko povedať, čí prínos bol ten najväčší alebo prvý. A to je dobre. Len to niekedy ťažko vysvetľovať ľuďom, ktorí by v medicíne stále radi videli nejaké tie autority.