Krátka história umelo vyvolaných potratov
Téma umelo vyvolaných potratov je bezpochyby kontroverzná. Mám na ňu jasný názor, ale tento článok nie je pre mňa miestom na ich prezentáciu.
Je to však zároveň téma, ktorá je historicky fascinujúca.
Potraty sa vyvolávali od nepamäti
Od dávna sa používali rôzne mechanické, farmaceutické aj chirurgické spôsoby s väčšou či menšou úspešnosťou. Zmienky o nich nájdeme naprieč kontinentami aj stáročiami.
Spomína sa napríklad ťažká fyzická práca, lozenie, veslovanie, dvíhanie bremien alebo potápanie. Chirurgické metódy sa síce vyskytovali, no zrejme nie často, pretože sa málokedy objavujú v historických, medicínskych textoch. A ak ich zmienili, mávali varovanie o nebezpečenstvách.
V histórii sa spomína aj množstvo rastlinných prostriedkov na vyvolanie potratu.
Napríklad borievka netatová, palina obyčajná, ópium či koreň paprade samčej, ktorý vo Francúzsku prezývali aj koreň prostitútky. Častou bylinkou, ktorá sa používala stáročia a možno sa ešte teraz používa, je mäta sivá (Mentha pulegium); opísané sú však zároveň úmrtia po požití tejto rastlinky. Väčšina rastlín schopných naozaj vyvolať potrat je totiž často smrteľná aj pre matku.
Antikoncepčná rastlina, na ktorom si jedno mesto založilo ekonomiku
V starovekom Grécku sa však spoliehali najmä na bylinu silfium.
Nevie sa, čo je to za rastlinu a či ju dnes „len“ nevieme identifikovať alebo medzičasom vyhynula. Silfium býval v antike taký dôležitý, že sa dostal na mince severoafrického mesta Kyréna, pre ktorú bol základným obchodným artiklom.
Tejto rastlinke sa, podobne ako mnohým iným v staroveku, pripisovalo množstvo účinkov. Mala liečiť kašeľ, bolesti hrdla, horúčku, bolesti či bradavice. No predovšetkým sa spomína jej antikoncepčný účinok a schopnosť vyvolať potrat. Predpokladá sa, že mala zložky podobné ženskému pohlavnému hormónu estrogénu.
Hippokratove spisy a potraty
Hippokrates sa často cituje ako ten, ktorý svojou prísahou zakázal lekárom robiť potrat.
Vy, ktorí čítate newsletter pravidelne, viete, že Hippokratove spisy vznikali stáročia, že mnohé z textov písali jeho nasledovníci, že Hippokratova prísaha sa možno neskladala ani v staroveku, nebola nikdy záväzná a rozhodne sa u nás už dávno neskladá.
S týmto vedomím vás teda asi neprekvapí, že v Corpus Hippocratium sa nachádza veľa opisov ako vyvolať potrat.
Napríklad je tam odporúčanie pre prostitútku, ktorá sa chce zbaviť nechceného plodu, aby skackala hore dole tak, aby sa päty dotkli jej zadku. Ide o techniku s názvom Lacedemonský skok a opisujú ju aj neskorší autori.
Corpus Hippocraticum opisuje aj mnoho iných prostriedkov, ako ukončiť tehotenstvo, vrátane farmakologických a chirurgických.
Potraty a Hippokratova prísaha – chyba v preklade?
Hippokratova prísaha sa často používa ako argument, prečo by lekári nemali robiť potraty. Menej sa hovorí to, že spomínaná pasáž v Hippokratovej prísahe má dva odlišné preklady a výklady.
Podľa jedných sa v Hippokratovej prísahe hovorí špecificky o zavedení pesaru či čapíku. Iní tú istú stať prekladajú ako podanie akéhokoľvek prostriedku na vyvolanie potratu.
Rozdiel nie je len lingvistický.
Ak je správny preklad ten, ktorý varuje pred podaním pesaru či čapíku, šlo pravdepodobne viac o bezpečnosť ženy než o potrat samotný. Oba prostriedky totiž spôsobovali žene rôzne vredy, zranenia vagíny či iné komplikácie.
Tento dvojitý výklad – zakazovanie potratu ako takého versus zakazovanie nebezpečných praktík ohrozujúcich ženu – sa objavoval aj v histórii. Vždy záviselo od svetonázoru autora či prekladateľa, ktorý si zvolil.
Antika a potraty
Potraty opisujú v antike mnohí autori. Nečudo.
V niektorých oblastiach a obdobiach antického Grécka a Ríma mal otec právo zabiť svoje novorodeniatko. Škaredo sa dívali teda nie až tak na potrat samotný. Nepáčilo sa im, že žena potratom pripravila otca o možnosť o dieťati rozhodnúť po jeho narodení.
Odporúčali sa lieky na močenie, vracanie, klystíry, hladovanie a púšťanie žilou, ale aj jazda na koni, energické kráčanie, nosenie bremien, skákanie… kadečo.
Kniha De materia medica od Dioscorida je jedným z najzásadnejších farmaceutických diel staroveku. V knihe sa pri mnohých bylinkách spomína schopnosť navodiť potrat. Dioscorides však opisuje aj špeciálne potratové víno s rôznymi bylinkami vrátane čemerice (Helleborus spp.), ktorá sa používala na tieto účely aj stáročia potom.
Celsus, o ktorom som písala, zasa detailne opísal procedúru, ako z matky vytiahnuť už mŕtvy plod. Toto sa mohlo robiť či už rezom cez brucho (cisársky rez) alebo špeciálnymi nástrojmi cez vagínu. A niekedy sa tie isté metodiky používali na vybratie plodu, ktorý nemal šancu na život a/alebo matka ho nemohla porodiť.
Stredovek a novovek
Vyberanie mŕtveho plodu z tela matky letmo spomína aj svätý Augustín a opisuje sa aj v iných stredovekých textoch spolu zo záchranou života matky (na úkor života plodu). Toto bolá teda pravdepodobne akceptovaná praktika.
Recepty na prostriedky na potrat sa objavovali aj počas stredoveku, a to pokojne aj v kláštoroch, ktoré boli centrá zdravotníckej pomoci. Mohli ich opisovať otvorene alebo ako recepty na bolesti brucha či spustenie menštruácie.
Hildegarda von Bingen, nemecká mníška, napísala viaceré knihy a dve z nich aj o medicíne. V nich spomína aj prípravky na vyvolanie potratu, ktoré obsahovali napríklad už spomínanú čemericu či papraď, ale aj kopytník (Asarum spp.), rimbabu obyčajnú (Tanacetum parthenium) alebo vratič obyčajný (Tanacetum vulgare).
Keď sa upaľovanie čarodejníc stalo nadnárodným športom, antikoncepcia a potraty sa začali spájať s čarodejníctvom. Rýchlo sa teda táto téma stala tabu a recepty sa začali tajiť ešte viac ako predtým.
No nikam nezmizli.
Legalita/ilegalita potratu
Potraty v skutočnosti dlhý čas neboli v mnohých krajinách nelegálne a/alebo neboli nijak prísne trestané. Diali sa v šedej zóne nepísaných pravidiel. A podľa toho, koľko rôznych receptov a zmienok sa dá o nich nájsť, sa dá usúdiť, že neboli vôbec výnimočné.
V 18. storočí boli potraty v USA a v Británii také časté, že mali vlastný slang. Praktiky však boli často neúčinné a/alebo vyslovene nebezpečné. Väčšina právnych textov sa však vyjadrovala prísne najmä o situácii, keď žena pri pokuse o potrat zomrela.
Prístup k potratom ovplyvňovalo aj vnímanie, že duša do plodu vstupuje, až keď vyzerá ako človek. To hlásal ešte svätý Augustín. Preto sa viac riešili potraty po tom, čo žena cítila pohyby; to sa považovalo za dôkaz, že plod mal dušu. Myšlienka, že duša vstupuje do tela už po oplodnení, sa začala zjavovať už asi v 15. storočí, katolíckou dogmou sa stala až v roku 1869.
Prvý zákon, ktorý v anglo-saskom svete zakázal potraty, vznikol až v roku 1803. Naopak, prvý zákon, ktorý medicínsky potrat vyslovene dovolil, vznikol v Leninovom Rusku v roku 1920. Potom ich Stalin v roku 1936 zasa zakázal.
Zákony a pravidlá okolo potratov sa neustále menia, ako sa mení myslenie spoločnosti. Faktom však ostáva, že ženy, ktoré tehotné byť nechceli, od pradávna hľadali spôsoby, ako svoju situáciu zmeniť. A to sa, pravdepodobne, nezmení, nech sú zákony akékoľvek.