Vodík do análu, morfium, grepový džús s vodkou… Čo by ste na sebe skúsili v mene vedy?
Minule som načala a dnes dokončím fascinujúcu tému experimentov na sebe. Dnes sa pozrieme na príbeh morfia, zaujímavého objavu s grepovým džúsom, kuriózny pokus s vodíkom vtlačeným do tela cez análny otvor a na doktora, ktorý chodil s hadičkou v srdci po nemocnici.
Farmaceutické prípravky
Je logické, že lekári, vedci a iní nadšenci experimentovali s rôznymi možnými liekmi. Samozrejme, robievali aj pokusy na zvieratách. Napríklad jeden z prvých takých pokusov sa pripisuje Galénovi, keď testoval teriak (o Galénovi som písala TU a o teriaku TU).
No aj dnes platí, že darmo funguje liek u potkanov, keď ho chceme napokon podávať ľuďom. Skôr či neskôr ho musíme na nejakých ľuďoch otestovať (to je, mimochodom, práca, ktorej sa venujem). Ale určite nie týmto spôsobom…
Morfium
Zrejme viete, že morfium sa získava z makovíc, konkrétne z ópia. Vyčistiť ho od všetkých ostatných prímesí však chvíľu trvalo.
Podarilo sa to v roku 1803 dvadsať ročnému lekárnikovi Friedrichovi Sertürnerovi v Nemecku.
Práve on morfium objavil a pomenoval po gréckom bohovi snov Morpheovi. Šlo nielen o prvý alkaloid vyťažený z ópia, ale o prvý izolovaný rastlinný alkaloid vôbec. Sertürner bol zároveň prvý človek, ktorému sa podarilo izolovať účinnú látku z nejakej rastlinky.
Publikoval podrobný článok o jeho izolácii, kryštalizácii, kryštálovej štruktúre a farmakologických vlastnostiach, vrátane účinku.
Ako ho sledoval?
Najskôr na túlavých psoch. Psy sa rýchlo unavili, zaspali na dlhý čas, nedali sa prebudiť a zároveň sa stali necitliví voči bolesti.
Potom spravil pokusy aj sám na sebe a na troch ďalších sedemnásť ročných kamarátoch.
Stretli sa v lekárni, v ktorej pracoval. Najskôr dal sebe i kamarátom asi 30 mg. Nič poriadne sa nedialo. Tak si vzali ďalšiu dávku. A potom ešte jednu. Takže dokopy asi 90 mg. Dnes sa píše, že celodenná dávka by nemala u bežných dospelých ľudí presiahnuť 100 mg; pacienti s chronickými bolesťami, ktorí berú morfium často, tolerujú aj vyššie dávky.
Mládenci začali byť ospalí, napokon sa im zjavili bolesti brucha a začali odpadávať.
Vtedy im všetkým Sertürner vyvolal vracanie. Našťastie nikto nezomrel, hoci jeden z nich sa cítil veľmi zle a celú noc spal veľmi tvrdo.
Sertürner svoj objav publikoval a Nemecko bolo na tohto dvadsatnika právom hrdé.
Vy ste čo robili, keď ste mali dvadsať?
Grepový džús
Menej dramatický je experiment Davida G. Bailey z roku 1989. Spolu s kolegami skúmali efekt alkoholu na súčasné branie nového lieku felodipínu (liek na vysoký tlak). Bežne sa alkohol v podobných pokusoch miešal s pomarančovým džúsom.
Bailey sa rozhodol najskôr túto kombináciu otestovať ešte pred samotným experimentom. Výsledný kokteil mu prišiel odporný, takže hľadal ďalej. V jeden sobotný večer odskúšali s manželkou etanol s každým džúsom, čo našli v chladničke. Zistili, že chuť alkoholu najlepšie zamaskoval grepový.
S grepovo-alkoholovým nápojom spravili potom Bailey a jeho kolegovia pokus sami na sebe. Alkoholu bolo toľko, aby sa neopili. Všetko šlo hladko a predvídateľne…
… kým nevyhodnotili výsledky a nezistili, že mali 3x väčšie množstvo felodipínu v krvi, než uvádzala literatúra v podobných pokusoch. Tento výsledok videli nielen po podaní alkoholu v grepovom džúse, ale aj po samotnom džúse.
V roku 1989 z experimentu publikovali článok, v ktorom vyslovili teóriu, že grepový džús by mohol ovplyvňovať dostupnosť felodipínu.
To spustilo lavínu výskumov na túto tému.
Dnes sa vďaka tejto náhode vie, že v grepovej šťave sú látky, ktoré ovplyvňujú enzýmy v pečeni. Spomínaný felodipín sa vďaka grepu rozkladal pomalšie a zostával v krvi oveľa dlhšie, než sa čakalo. Preto, keď čítate v príbalovom letáku informáciu o grepovom džúse, zoberte ju vážne, aby ste náhodou nedosiahli toxické dávky lieku.
Procedúry
Príbehy o tom, ako si niekto zoperoval vlastný apendix, sú fascinujúce, no neprídu mi až také experimentálne. V takých prípadoch viedla ruku chirurga nutnosť a nie zvedavosť.
A keďže toto je Newsletter pre zvedavých ľudí, vybrala som si zvedavcov. Pri tom prvom sa mi na chvíľu zastavil rozum…
Vodík
Vrátime sa do 19. storočia a preplavíme sa do USA. Tam žil rodený Švajčiar menom Nicholas Senn. Vyštudoval medicínu, dal sa na chirurgiu a časom sa pridal k armáde.
Jeho šialený experiment zahŕňal vodík a ritný otvor.
Celé to začalo ako potreba diagnostikovať, či sa pri strelných ranách do brucha poranilo črevo. Také zranenia vedia byť veľmi krvavé a neprehľadné. Takže jeho túžbe nájsť spôsob, ako objaviť každú dierku v čreve, dobre rozumiem. No toto by mi jakživ nenapadlo.
Najskôr robil pokusy na zvieratách, najmä psoch. Uspal ich, postrelil do brucha a hneď potom im cez análny otvor napumpoval do čriev vodík. So zápalkou v ruke nad ranou otestoval, či projektil trafil črevo. Ak áno, plameň horel modro.
Neskôr testoval na mŕtvolách, potom na živých mužoch a ženách. A napokon aj na sebe.
Vo svojom článku napísal:
„Experiment 52: Autor tohto článku, ktorý si želal zažiť pocity vznikajúce po naplnení čreva vodíkovým plynom, sa podrobil experimentu pri tlaku ½lb (.4 kilogramy).“
Použil balón s objemom asi 6 litrov, na ktorý napojil gumenú trubicu. Tú si potom strčil do ritného otvoru. Za pomoci asistenta vtlačil plyn do čreva, pozorne monitorujúc tlak, aby sa črevo neroztrhlo.
Podľa jeho výsledkov bola procedúra úplne bezpečná, dočasne bolestivá. A vraj skvelo fungovala na zistenie, či projektil prevŕtal aj črevo, ešte predtým, než chirurg chytil skalpel do ruky. Neviem, či ju potom rutinne používali, to som nenašla.
Každopádne, neviem si predstaviť tie prdy potom… Pripomenulo mi to však kuriozitu, čo som už spomínala o tom, ako sa ľudia stávali drakmi, keď mali zlé trávenie (TU).
Katetrizácia
Posledný zvedavec, ktorého spomeniem, je z 20. storočia a volá sa Werner Forssmann. Ten sa ešte ako prvák na medicíne zoznámil s experimentami rôznych fyziológov, ktorí študovali tlak vo vnútri zvieracieho srdca.
Ako? Tak, že zaviedli ohybnú rúrku (katéter) zo žily priamo do srdcovej predsiene či komory.
Fascinovaný týmito experimentami začal Forssmann hneď uvažovať o tom, akoby sa dali využiť u človeka.
Forssmann zdieľal svoje nápady o katetrizácii srdca najskôr s kolegami, neskôr aj s prednostom chirurgie v Eberswalde, kde pracoval. Ten jeho víziu podporoval, no žiadal, aby mladý doktor spravil najskôr výskum na zvieratách.
Forssmannovi to prišlo zbytočné.
V roku 1929 preto spravil experiment priamo na sebe. Potreboval na to dva pokusy.
Počas prvého zapojil kolegu Petra Romeisa. Cez lakťovú jamku si zaviedol katéter do žily a potom asi 35 cm vyššie. Romeisovi to prišlo príliš nebezpečné, a tak experiment prerušili.
Pri druhom pokuse to Forssmann spravil inak.
Oklamal sestričku Gerdu Ditzenovú. Povedal jej, že by chcel skúsiť inú procedúru (otvorenie žily). Ditzenovej sa to nepozdávalo, a trvala na tom, že pokus spraví na nej. Súhlasil. Položil ju na operačný stôl, no než sa nazdala, už mal katéter vo vlastnej žile.
Natlačil si ho asi 65 cm do vnútra. Viac nemohol, lebo katéter nebol dosť dlhý. Aj tak usúdil, že by už mal byť v srdci.
Ako to však potvrdiť? Röntgenom, prirodzene.
Röntgen však bol na inom poschodí. Hups.
No Forssmanna to nezastavilo. Prešiel aj s katétrom v srdci o poschodie nižšie, kde mu chúďa Ditzenová asistovala. Zároveň pred ním držala zrkadlo, aby mohol katéter vo vlastnom srdci pozorovať.
Vtedy sa zjavil Romeis. Snažil sa Forssmanna zastaviť, ale márne. Forssmann katéter vytiahol, až keď sa naň vynadíval do sýta. Do hodiny vedela o afére celá nemocnica.
Forssmann dostal oveľa neskôr za svoj objav Nobelovu cenu a princíp jeho techniky sa dnes využíva denne pre diagnostické aj terapeutické účely. Rovnako dodnes funguje nemocnica, v ktorej svoj šialený experiment spravil. Len dnes sa už volá nemocnica Wernera Forssmanna.
Chirurgická sála aj röntgen stoja dodnes na tom istom mieste. Jeho dcére prišla po mnohých rokoch cesta medzi nimi nesmierne dlhá.