V mene vedy sa nakaziť cholerou či si dať smrteľný jed?

Lekári a vedci bývajú občas, nazvime to, šialení a nikdy tomu nebývalo inak. Dnes a na budúci týždeň sa pozrieme do zaujímavej histórie vedcov, ktorí spravili nejaký experiment na sebe. Pozrieme sa na pokusy s nákazami, jedmi, liekmi aj zákrokmi; v každej podtéme vám predstavím dvoch bláznov/obetavých vedcov.

Nákazy

To, že choroby spôsobujú živé mikroorganizmy, je z pohľadu histórie pomerne nový poznatok. Uznali sme to až na prelome 19. a 20. storočia, písala som o tom v dvojdielnom blogu TU a TU.

Než k tejto dramatickej zmene myslenia prišlo, experimentovali viacerí doktori s rôznymi nákazami.

Syfilis alebo kvapavka

Relatívne známa je historka lekára, ktorý sám seba v mene vedy nakazil kvapavkou.

Príbeh sa týka britského chirurga Johna Huntera, ktorý žil v 18. storočí. Patril medzi veľkých zástancov spojenia vedy a medicíny. Pracoval napríklad aj s Edwardom Jennerom, vďaka ktorému máme vakcínu proti pravým kiahňam (o ňom som písala TU).

Traduje sa, že v roku 1767 podstúpil experiment s pohlavnými chorobami.

Hunter bol presvedčený, že kvapavka a syfilis sú odlišné prejavy tej istej choroby. Vtedy ich nevedeli spoľahlivo odlíšiť.

V snahe dokázať svoje tvrdenie si teda vraj vpichol hnis od pacienta s kvapavkou do predkožky a priamo do penisu. Nemám síce penis, ale aj tak som sa pri tej predstave striasla.

Dôvod, pre ktorý sa príbeh zapísal do histórie, je, že pôvodný majiteľ hnisu mal nielen kvapavku, ale aj syfilis. Prípadne mohol byť kontaminovaný nástroj. Tak či onak, subjekt experimentu dostal obe choroby.

Hunter sa týmto ešte viac presvedčil o správnosti svojej nesprávnej teórie, že syfilis a kvapavka sú tá istá choroba.

Tradovanie je jedna vec, pravda druhá.

Hunter totiž tento slávny experiment nespravil na sebe, ale na niekom inom. Je na to viacero spoľahlivých dôkazov. No aj tak je to zaujímavý príbeh.

Cholera

Presuňme sa do Nemecka a 19. storočia, v ktorom istý Max Pettenkofer ohrozil sám seba (a svoje najbližšie okolie).

Pettenkofer sa, ako to už býva, podujal obhajovať svoju teóriu o cholere.

Podľa neho mohla cholera vzniknúť, len ak sa splnili 3 faktory súčasne. Prvým bol mikroorganizmus, druhý boli lokálne podmienky (pôda, počasie a podobne) a tretí bola náchylnosť pacienta. Vravel, že epidémie závisia od podmienok, v ktorých musia ľudia žiť. Zdôrazňoval dôležitosť pravidelného menenia šiat či kúpania.

Cholera Pettenkofera špecificky zaujímala, lebo ju svojho času prekonal.

Nechal si teda z Berlína poslať čistú kultúru cholerového bacilu.

Urobil všetko preto, aby sám seba neoklamal. Napríklad sa postaral aj o to, aby baktérie nezničila žalúdočná kyselina. Jedny zdroje vravia, že to napadlo samotnému Pettenkoferovi, iné, že mu to navrhol Robert Koch, ktorý mu kultúru poslal. 

Preto si Pettenkofer spravil roztok jedlej sódy a doň potom pridal 1 ml zakaleného bujónu plného baktérií. Túto dobrotu vypil na ex.

A deň bežal ďalej. Na druhý deň dostal koliku a neskôr hnačku. Typickú vodnatú, cholerickú hnačku, ktorá musela byť plná pôvodcu tejto nákazy. Nespravil žiadne opatrenia proti šíreniu, a dnes teda vieme, že neriskoval len svoj život, ale aj zdravie a životy ostatných, ktorí sa mohli nakaziť.

Hnačka však nebola veľmi vážna. Keďže sa nelepšila, obmedzil svoju obľúbenú mníchovskú stravu, a čoskoro mu bolo lepšie. O týždeň bol v poriadku.

Dnes by sme povedali, že rozhodne mal choleru, ale vďaka šťastiu či predošlej imunite, mal len mierne prejavy. On a jeho súčasníci zhodnotili, že choleru nedostal. Pár jeho kolegov experiment zopakovalo s rovnakým výsledkom. Typická chyba malých čísiel.

Jedy

Jedy ľudí fascinovali od dávnoveku. Niektorí napríklad hadí jed aj prehĺtali, vraj chutil nevýrazne ako mandle. Podobne dlho sa zrejme snažili nájsť protijedy, či zaručené spôsoby, ako sa pred otravou brániť. Tak vznikol aj môj obľúbený historický prípravok teriak, ktorý som už spomínala (TU). Zo všetkých možných jedov som vybrala pavúčí a šípový.

Čierna vdova

Pri nadpise ste si možno predstavili Scarlett Johansson v bojových scénach, ale o nej to nebude. Reč je o jedovatom pavúkovi menom čierna vdova a experimente, na ktorý sa podujal Allan Blair.

Stalo sa tak v roku 1933 a Blaira, zvedavca, skrátka zaujímalo, čo sa stane. Napriek povestiam, že ide o smrteľne nebezpečné stvorenie, panovala skepsa, že taká malá bytosť by mohla zabiť silného, zdravého chlapa.

Vytiahol teda pavúka z pohára a priložil ho k malíčku. Netušil, že ho čakajú hodiny utrpenia.

Pavúčie uhryznutie opisoval ako bodnutie veľmi ostrej ihly, ktoré sprevádzalo pálenie. O 20 minút neskôr cítil tupú bolesť celej paži a podpazuší, o ďalšie dve minúty už bola bolesť až na hrudníku. O niečo vyše hodinu už ho boleli aj svaly krku a cítil sa celý dolámaný.

Potom začali bolesti v bruchu, ktoré sa zhoršovali. Blaira zobrali do nemocnice.

Bolesť sa šírila ďalej. Už zasahovala bedrá, brucho, hruď, kde pociťoval zvieranie. Jeho reči sa dalo čoraz ťažšie rozumieť.

Asi dve hodiny po uhryznutí opisoval bolesť ako agonickú, neznesiteľnú. Brucho sa mu napínalo a bolo tvrdé ako doska. Končatiny nebol schopný vystrieť, nedokázal sa posadiť ani postaviť. Triasol sa, bol popolavý a spotený. Neskôr sa pridalo vracanie, veľké potenie, opuch tváre a problémy s dýchaním.

Takto trpel neustále asi 9 hodín, keď sa jeho stav začal pomaly zlepšovať. Domov bol schopný ísť až  o dva dni neskôr.

Druhý dôvod, pre ktorý sa nechal uhryznúť, bolo aj testovanie teórie, či si môže vytvoriť „imunitu“ opakovaným vystavením sa jedu čiernej vdovy. Na tú sa napokon, neprekvapivo, vykašlal.

Kurare

Šípový jed kurare spôsobuje rýchle ochrnutie svalov, obeť sa nemohúcne zrúti na zem a napokon sa udusí. To viedlo viacerých lekárov k nápadu, že by sa dal využiť na medicínske účely, napríklad na uvoľnenie svalov počas operácie.

Niektorí sa toho rovno chytili a začali podávať kurare, či skôr jeho derivát, bez uspatia. Mali za to, že paralyzovaný pacient bude automaticky utlmený. Iní nesúhlasili.

Aby diskusiu rozlúskol, rozhodol sa anesteziológ Scott Smith v roku 1946 spraviť experiment s kurare sám na sebe za pomoci iného lekára.

Všetko poriadne pripravili, napojili ho na prístroje a vstrekli mu postupne sa zvyšujúcu dávku d-turbokurarínu rovno do žily. Bez anestézie či akéhokoľvek utlmenia. Celú dobu ho monitorovali a skúšali, či sa vie hýbať a dýchať.

Sám Smith potom opisoval, že mu najskôr vypovedalo prehĺtanie. Už asi po 9 minútach nevedel hovoriť, ale ešte vedel hýbať hlavou a prstami. Dostal vyššiu dávku.

Po 15 minútach mal už problém s dýchaním a vypovedávali mu končatiny. Zaviedli mu trubicu cez ústa na podporu dýchania. Keď mu po 25 minútach ručne otvorili oči, nevedel zaostriť. Po 40 minútach bol kompletne paralyzovaný, ale stále pri vedomí.

Vtedy si druhý lekár povedal, že už fakt stačilo. Zaintubovali ho a 50 minút po začatí experimentu mu podali protijed neostigmín. Do pár hodín bol v poriadku.

Spomínal potom, že mal v jednom momente pocit, že by dal všetko za jeden poriadny nádych. Prišlo mu, akoby bol pochovaný zaživa. Spomienky na tento experiment v ňom vyvolávali úzkosť ešte po 30 rokoch.

Svoje skúsenosti publikoval v odbornom časopise a odvtedy už nik nediskutoval o tom, či treba pacienta aj uspať, alebo ho stačí paralyzovať.

Čo na to hovoríte? Aký je váš názor na pokusy na samých sebe? Etické či nie?

Nabudúce sa pozrieme na pokusy, pri ktorých dostala slovo farmácia, chirurgia a iné procedúry.

Zdroje: (1, 2, 3, 4, 5, Altman LK: Who Goes First?: The Story of Self-Experimentation in Medicine, Glaser H: Dramatická medicína)