Vyvarujte sa smradu, inak vám hrozí mor
Nadýchnite sa pekne zhlboka. Sústreďte sa na pachy okolo seba. Aj také, ktoré ste už možno dávno prestali vnímať. Cítite odporný, skazený smrad?
To je možno miazma a hrozí vám strašná choroba!
Teda nie je a nehrozí, ale práve tomu verili ľudia celé stáročia.
Odkiaľ je slovo miazma?
Slovo miazma pochádza z gréčtiny. Pôvodne sa nepoužívala v medicíne. Označovala zašpinenie farbou. Odtiaľ vznikla analógia so zamazaním krvou, keď sa podstatné meno miazma prvýkrát použilo v gréckej tragédii a označilo krvavú škvrnu po zločine. Až neskôr ju prebrali lekári.
Postupne sa začal pojem miazma používať na otrávené, škodlivé výpary či hmlu s čiastočkami rozkladajúcich sa tiel, hnijúcich rastlín, plesní a iných jedovatých substancií.
Práve miazma spôsobovala, aspoň v predstavách ľudí a lekárov, choroby po celé stáročia. Spoznať sa dala práve vďaka odpornému zápachu.
Mimochodom, podobný význam má aj slovo malária. To pochádza z taliančiny, v ktorej mala = zlý, aria = vzduch.
Staroveká miazma naprieč krajinami
Teóriu miazmy opisuje už Corpus Hippocraticum. Hippokrates a jeho nasledovníci vraveli, že zlý vzduch je hlavnou príčinou chorôb. Aj preto často odporúčali najmä pobyt na čerstvom vzduchu a cvičenie.
Galén na neho nadviazal a keďže Galenovo slovo sa bralo ako berná minca po celé stáročia, miazma sa stala základom nielen medicíny, ale vôbec celého života.
Podobne ako teória nerovnováhy štiav či elementov, ktorá tvorila základ antickej, tradičnej čínskej a indickej medicíny, ani teória miazmy sa neobmedzila len na náš kontinent.
V Indii vymysleli proti miazme, respektíve miestnom ekvivalente skazeného vzduchu, takzvaný paan. Podľa niektorých išlo vtedy o pastu z gambirovníka trpkého (Uncaria gambir). Podľa iných to boli a dodnes sú betelové listy (Piper betle). Paan sa považuje za vôbec prvý prípravok na svete špeciálne určený proti miazme. V Indii sa používa dodnes a našla som rôzne zloženia.
Čínska medicína mala podobný termín ako miazma, zhangqui. Zhangqui v južných oblastiach spôsoboval maláriu alebo malárii podobné choroby. Medicínske knihy v Číne však opisujú viaceré teórie vzniku epidémií, ktoré sa postupne vyvíjali. Zhangqui bol iba jednou z nich.
Späť do smradľavej Európy
V Európe sa miazma zameriavala len na skazený vzduch. Teória vôbec nezohľadňovala možnosť prenosu choroby z jedného človeka na druhého, prípadne šírenie vodou alebo prostredníctvom priameho kontaktu a hmyzu.
Odporúčaná ochrana pri epidémiách v Európe preto zohľadňovala len smradľavý vzduch. To sa prejavilo aj v bežnom živote.
Napríklad britský parlament vydal v obavách zo smradu a miazmy v roku 1388 nariadenie, podľa ktorého obyvatelia nesmeli vyhadzovať hnoj, vnútornosti a odpad zo zvierat po porážke do jarkov, riek, vôd či len tak na ulicu.
Pritom smrad nebol v mestách niečím netypickým.
Nedalo sa pred ním vlastne ujsť. V kostole nebol zápach hnijúceho tela ničím nezvyčajným, keďže nebožtíci sa niekedy pochovávali rovno pod dlažbu. O toaletách a hygiene som písala v 4 dielnom seriáli od staroveku po 19. storočie (1, 2, 3, 4). Ak ste ho nečítali, odporúčam vám ho ako doplnok k tomuto blogu pre lepšiu predstavu.
Mor, miazma a vôňa v zobáku
Najväčší rozmach zažila teória miazmy počas moru. Vtedy vznikla priam až paranoja okolo aj toho najmiernejšieho smradíku.
Videli ste niekedy masku morového doktora?
Veľký zobák, dlhý kabát, palica, aby sa nepriblížil ku chorým na viac než asi meter. Kabát, respektíve celý odev, bol zvyčajne z kože a dal sa umyť.
Najpodstatnejší bol práve spomínaný zobák. Doň sa totiž dávali voňavé bylinky na ochranu pred miazmou.
Iný „zaručený prostriedok“ bol ocot, ku ktorému bolo treba privoniavať. V múzeách viete nájsť rôzne krásne zdobené škatuľky na voňavé korenie ako klinčeky, fenikel či škoricu. Niektorí teoretizujú, že zvyk zapichovať klinčeky napríklad do pomaranča či jablka a používať takéto ovocie na okrasu, vychádza práve zo snahy zbaviť sa okolitej miazmy.
Zbavme sa smradu, vydymme izbu sírou
Vydymenie vzduchu bol ďalší štandardný spôsob ochrany pred miazmou.
Nešlo o „energetickú očistu priestoru“, ktorú je vraj treba spraviť trebárs bielou šalviou, aby sa priestor zharmonizoval; ako sa dnes dočítate na niektorých ezotericky ladených stránkach.
V minulosti sa skrátka snažili prekryť jeden pach druhým.
Na vydymenie preto občas použili aj síru či iné nie práve príjemné látky. Niektoré náboženské komunity dokonca vyhľadávali čo najnepríjemnejšie pachy. Išlo o formu trestu či spirituálneho očistenia ako bonus k zbaveniu sa miazmy.
Napríklad počas morovej epidémie v Londýne nariadil starosta zapáliť obrovské vatry v uliciach. Tie horeli tri dni a tri noci. Do ohňa vhodili čokoľvek, čo im prišlo pod ruku. Londýnske ulice zahltil dusivý dym. Z nášho pohľadu asi nešlo o veľké zlepšenie.
Tabak ako prevencia?
Pri takomto prístupe azda nikoho neprekvapí, keď začali lekári odporúčať fajčenie tabaku. O tom, ako sa tabakový dym fúknutý do análneho otvoru používal chvíľu pri resuscitácii najmä utopencov, som už písala (TU). Tam však nešlo o miazmu.
Okrem teórií, že chorobu spôsobujú smradľavé miazmatické častice z rozkladajúcich sa tiel, sa v histórii objavovali aj iné. Teória miazmy sa teda nedá považovať za jedinú, rozhodne však dominovala.
O tom, ako sa držala zubami nechtami, napriek kopiacim sa dôkazom proti nej, si povieme nabudúce.