Miazmu pokorila tímová práca mnohých generácií
V inom článku som vám predstavila teóriu miazmy. Teda predstavu, že chorobu spôsobujú smradľavé miazmatické častice z rozkladajúcich sa tiel. V histórii sa postupne objavovali aj iné téorie. Miazma však bojovala o svoju pozíciu zo všetkých síl a dnešný newsletter venujem práve tomuto boju.
Prvá lastovička jar nerobí
Prvé nápady, že chorobu spôsobuje nákaza a nie smrad, sa dajú vystopovať k Avicennovi (perzský lekár Ibn Sina). V 11. storočí napísal Kánon medicíny, v ktorom sa snažil spojiť teóriu miazmy s nákazou. Teóriu miazmy nevylučoval. Tvrdil však zároveň, že ľudia môžu preniesť chorobu na druhého dychom. Rozoberal tiež možnosť prenosu chorôb cez vodu a špinu.
Kontaminácia vody, jedla či šiat a prenos choroby neviditeľnými čiastočkami či „semienka prenášajúce mor“ sa sporadicky objavovali v rôznych iných textoch.
V 16. storočí Giorolamo Fracastoro analyzoval koncept nákazy a infekcie. Rozlíšil tri formy nákazy a špekuloval, že infekcie spôsobujú častice podobné semienkam (seminaria). Podľa jeho výkladu, niektoré choroby sa prenášali len priamym kontaktom, iné cez šaty a ďalšie cez vzduch. V jeho teórii neboli seminaria živé. V medicínskej komunite sa jeho teória neujala.
V 17. storočí kvitla mikroskopia, o ktorej som písala takmer pred rokom (TU, TU). Opísali aj mikroorganizmy, no teória miazmy nie a nie zaniknúť. Ako je to možné?
Spontánna generácia života
Existovala teória spontánneho vzniku života z neživej hmoty, často zo špiny. Z prachu vraj vznikali blchy, z bahna žaby, z kaziaceho sa mäsa červíky.
A keď mohli vzniknúť také živočíchy, mohli hravo z miazmatických čiastočiek vzniknúť mikroorganizmy.
Objav baktérií teda nemal prečo potlačiť teóriu miazmy do úzadia. Naopak, krásne zapasoval do iných existujúcich predstáv o fungovaní sveta.
Túto teóriu spochybnil Francesco Redi v druhej polovici 17. storočia. Dal kusy mäsa do pohára a zavrel ho viečkom. Červíky a muchy sa nezjavili. To však jeho súčasníkov nepresvedčilo. Podľa nich tak zabránil vstupu vzduchu a teda životodarnej sile, ktorá je nutná pre spontánnu generáciu života.
Redi preto modifikoval svoj experiment a zakryl poháre hustou sieťkou. Červíky sa aj tak neobjavili. Tam už nemali, čo povedať, a tak jeho výsledky skrátka len ignorovali.
Miazmu spochybňovali čoraz častejšie
Novú hypotézu priniesol napríklad Talian Carlo Francesco Gogrossi a jeho žiak Slovinec Marko Anton Plenčič v 18. storočí. Obaja zvlášť opísali mikroorganizmy ako pôvodcov chorôb. Plenčičovi sa síce dostalo uznania, Mária Terézia ho pasovala za rytiera, no jeho teória sa aj tak nerozmohla.
Teória miazmy postupne dostávala jednu ranu za druhou. Agostino Bassi začiatkom 19. storočia opísal mikroorganizmus, ktorý ubližoval priadke morušovej. O Semmelweisovi som už písala (TU). Aj Gideon Mantell (známy skôr tým, že objavil fosílie dinosaurov) sa vyjadril, že mikroorganizmy spôsobujú choroby.
Takto by sa dalo pokračovať, nedajú sa opísať všetci. Bližšie predstavím príbehy štyroch mužov, ktorí najviac rozhýbali lavínu, čo zasypala miazmu.
Vieš dosť, John Snow
Prvým z nich je John Snow. V auguste 1854 postihla štvrť Soho v Londýne veľká vlna cholery a zabila viac ako 500 ľudí za 10 dní na pomerne malom území. Doktor John Snow, ktorý sa inak venoval anestézii pri pôrodoch a choleru mal ako „fascinujúce hobby“, sa tým začal hneď zaoberať.
Snow pracoval deň noc, aby získal potrebné informácie z nemocníc, verejných záznamov, obišiel domy, chudobinec, továrne, aj reštaurácie v okolí. Je to fascinujúci príbeh, ktorý vám v budúcnosti rozpoviem do šťavnatých detailov.
Postupne všetko ukázalo na pumpu na ulici Broad Street. Na jeho návrh pumpu odstavili a prípady okamžite prestali pribúdať. Ak čakáte, že miazma zrazila podpätky a pobrala sa, aspoň v prípade cholery, kade-ľahšie, mýlite sa.
John Snow zomrel v roku 1858. Odchodu teórie miazmy do zabudnutia sa nedožil.
Pasteura už začali počúvať
O Louisovi Pasteurovi ste už určite počuli. Jeho príbeh súvisiaci s miazmou začína približne v tom čase, keď Snowov príbeh skončil.
V roku 1858 vyšiel Pasteurovi článok o alkoholovom kvasení a roli kvasiniek. Dostal sa v ňom do sporu s Justusom von Liebigom, ktorý vravel, že kvasenie vzniká vďaka rozkladu a hnitiu. Liebig síce kvasinky videl, ale nepovažoval ich za podstatné.
Pasteur si šiel svoje. Svojimi experimentami postupne zbúral teóriu spontánnej generácie života. Jeho výsledkom však konečne venovali všeobecnú pozornosť.
Ukázal tiež, že keď víno kontaminujú iné mikroorganizmy, skysne, pretože vytvoria kyselinu mliečnu. Na podobnom princípe vysvetlil, prečo sa kazí pivo či mlieko. Vďaka tomu vyvinul proces, ktorému sa dodnes hovorí pasterizácia.
Práve kontaminácia nápojov priviedla Pasteura k myšlienke, že mikroorganizmy spôsobujú choroby. Tam na jeho výsledky nadviazal doktor v Británii.
Čitateľ Lister
Na jar v roku 1865 dal Thomas Anderson, profesor chémie zo Škótska, prečítať pár Pasteurových článkov svojmu priateľovi, chirurgovi Josephovi Listerovi.
Bam!
Lister pochopil, že má v ruke vysvetlenie, prečo mu zomierajú pacienti po operácii na zápaly. Teda nebolo to až také bam, Lister aj Pasteur pracovali na svojich experimentoch roky.
Pasteur navrhol okrem pasterizácie aj ďalšie dve metódy, ako sa zbaviť mikroorganizmov: filtrácia a chemické roztoky. Lister začal experimentovať práve s roztokmi, ostatné sa mu nezdali použiteľné pre operačnú sálu.
Lister sa okľukou dostal ku karbolovej kyseline a začal ju testovať priamo v ranách.
Zbadal taký veľký rozdiel v úmrtnosti a pooperačných komplikáciách, že čoskoro používal karbolovú kyselinu na všetko: chirurgovia si v nej umývali ruky, čistili sa ňou nástroje, umývali všetky plochy a dokonca ju rozprášili vo vzduchu.
Spočiatku, ako to už býva, sa našli aj mnohí odporcovia. No kdekoľvek začali používať Listerove postupy, tlieskali nadšením. Neskôr karbolovú kyselinu nahradili lepšie prostriedky, nie je to totiž práve najšetrnejší prostriedok.
Kochov bacil
Posledného pána, ktorého dnes spomeniem, tiež netreba veľmi predstavovať – Robert Koch.
Vyštudoval medicínu a k mikrobiológii sa dostal, keď mu manželka dala mikroskop ako darček k narodeninám. Vo svojom súkromnom laboratóriu objavil baktériu spôsobujúcu antrax a tiež pomaly rastúcu baktériu, ktorá zapríčiňuje tuberkulózu (niekedy sa jej hovorí Kochov bacil). Opísal aj iné mikroorganizmy, vrátane pôvodcu cholery
Zároveň vyvinul spôsob, ako baktérie študovať.
Skúšal kadečo, až zistil, že pre kultiváciu baktérií je skvelý agar na sklenenej platni. Ten sa používa dodnes. Jeho asistent, Julius Richard Petri, dal zasa svetu dodnes známu Petriho misku. Vďaka tomu mohol nechať baktérie kontrolovane vyrásť, vybrať zo zmesi rôznych baktérií jeden druh, a vytvoriť čistú laboratórnu kultúru jediného druhu baktérie.
Mikrobiológia sa mohla rozvinúť naplno a miazma už pod nátlakom objavov nemala šancu.
Spomenula som len niekoľkých mužov, vďaka ktorým sa teória miazmy pobrala kadeľahšie. No v skutočnosti šlo o postupné nabaľovanie jedného objavu za druhým. Napríklad spomínaný Koch chvíľu pracoval s Jacobom Henlem, ktorý v roku 1840 opísal a publikoval vlastnú teóriu nákazy. Takmer zabudnutí sú aj Pierre-Victor Galtier a Jean Toussaint.
Prevratné objavy ani v minulosti nevznikali a ani dnes nevznikajú vo vákuu. Ako obyčajne, aj pri odsúvaní miazmy do zabudnutia šlo o tímovú prácu. Tentokrát však šlo o tímovú prácu naprieč generáciami.