Záhada stratenej hystérie odhalená

Článok o hystérii sa skončil v 19. storočí pri francúzskom lekárovi menom Briquet a práve tam nadviažem.

Hystéria a hypnóza

Francúzi sa tejto téme venovali v 19. storočí s veľkou vervou.

Jean-Martin Charcot (1825 – 1893) bol neurológ a priekopník; zoznam diagnóz a nálezov, ktoré dodnes nesú jeho meno, je dlhý. Okrem iného sa venoval aj hystérii. Veril, že hystéria je neurologická choroba. Vravel, že pacienti sa narodia s predispozíciou, ale samotnú chorobu vyvolá nejaký vonkajší spúšťač.

Charcot opakoval, že hystéria býva aj u mužov. A to pokojne aj u takých, ktorí môžu slúžiť ako model maskulinity. Otvorene sa staval proti tvrdeniam, že len zženštení muži a homosexuáli môžu trpieť hystériou.

Jeho pacienti mali dramatické fyzické príznaky. Hysterické vracanie, paralýzu, hluchotu, bizarné pohyby či záchvaty podobné epilepsii. Na štúdium hystérie využíval hypnózu. Počas nej všetky hysterické symptómy „zázračne“ vymizli, čo rád demonštroval aj na verejných prezentáciách.

Od svojich kolegov si neskôr vyslúžil kritiku a výsmech. Jeho práca však inšpirovala iných a otvorila dvere k skúmaniu hystérie ako mentálnej poruchy.

Hystéria a podvedomie

Charcotov žiak, Pierre Janet (1859 – 1947), sa k tejto téme dostal cez svoj úmysel študovať halucinácie. Stretnutie s Charcotom ho výrazne ovplyvnilo. Nadviazal na jeho prácu, pridal vlastné pozorovania a teórie.

Jeho hlavná myšlienka bola o „psychickom automatizme“ – teda, že niektoré veci robíme mimovoľne, lebo sme sa ich tak naučili. Hystériu vysvetľoval práve fyzickým a psychickým automatizmom, ktoré boli podľa neho u hysterických pacientov dovedené do extrému.

Vytvoril tiež koncept podvedomia a rozpísal sa aj o mnohých iných psychologických fenoménoch (disociácii a tiež psychologickej analýze). Spolu s Charcotom voľky-nevoľky inšpiroval muža, ktorého meno ste určite už počuli.

Freude, Freude, vždy na tebe dojde

Rakúšan Sigmund Freud (1856 – 1939) študoval hystériu celkom intenzívne. Svoje teórie o nej viackrát obmenil.

Najskôr tvrdil, že hystéria je výsledkom sexuálnej traumy z detstva. Neskôr to zmenil na fantáziu o zneužití bez nutnosti skutočnej traumy. Dlho sa vyjadroval o hystérii ako o chorobe, ktorá môže postihnúť aj mužov.

Diagnostikoval ju dokonca u seba a svojho brata.

Aj tieto tvrdenia však neskôr zmenil. Jeho nasledovníci a mnohí ďalší považovali mužskú hystériu za vec, ktorá sa týkala len slabochov či homosexuálov. Ťažko povedať, čo si o hystérii Freud napokon myslel.

Spočiatku Freud otvorene priznával, že svoje závery staval na tom, čo opísali Charcot a Janet. V 20. storočí získavali jeho teórie na popularite a odkláňali sa od koreňov jeho francúzskych kolegov. Tak sa k nim prestal hlásiť.

Janet potom obvinil Freuda z plagiátorstva (naznačil tiež, že je perverzák posadnutý sexom). Vravel, že vykradol jeho myšlienky o podvedomí, psychologickej analýze či disociácii a len ich premenoval. Freud to, samozrejme, odmietal. Úprimne, z toho, čo som si mala možnosť naštudovať, držím stranu Janetovi.

Úpadok hystérie

Začiatkom 20. storočia záujem o hystériu prudko klesol.

Ešte okolo roku 1900 vyšlo vo Francúzsku vyše 80 psychiatrických dizertačných prác na túto tému, v 1910 už ich bolo len niečo viac než 10.

Prečo? Kým ostatné medicínske odbory a diagnózy získavali nové vyšetrovacie metódy, vedecké poznanie, opakovateľné pokusy a dôveryhodné dôkazy, hystéria stále fungovala len na špekuláciách. Neexistovala dokonca ani poriadna definícia diagnózy hystérie.

Posledné klinčeky zabili do hysterickej rakvičky vojny a emancipácia.

Hystéria a vojny

Prvá svetová vojna priniesla mnohé hrôzy a tiež nové psychické príznaky traumatizovaných vojakov.

V anglosaskom svete ich označili za „shell shock“, teda nervový otras z bombardovania. Inde shell shock nepoznali a označili to hystériu. Podobnú, akú napríklad v minulosti pozorovali u ľudí po veľkých železničných či banských nešťastiach.

A na hystériu sa mnohí nedívali s pochopením.

Mužov diagnostikovaných s hystériou považovali za slabochov, simulantov, sebcov a leňochov. Na jednej strane sa ich snažili psychiatri liečiť, na druhej strane ich všetci hnali späť na front. Inokedy ich postavili pred vojenský súd a popravili.   

To sa dialo aj na britskej strane zákopov. Shell shock nebol dostatočné ospravedlnenie, ak sa vojak počas boja zosypal, nebol schopný boja, či sa dal v panike na útek. Vyše 300 britských vojakov popravili za dezerciu, zbabelosť a iné podobné prečiny.

Druhá svetová vojna priniesla viac poznania a pochopenia pre psychické následky vojny. Všade ich volali inak, napríklad vojnová neuróza, afektívno-šoková reakcia, či posttraumatická vojnová reakcia. Aj postoj k nim bol všade iný. Niekde sa ich snažili pochopiť, inde liečiť, inde to brali ako slabosť.

Dnešné PTSD, posttraumatickú stresovú poruchu, poriadne opísali až po vojne vo Vietname.

Dosť bolo hystérie

Vývoj neurológie, psychiatrie a psychológie zároveň viedol k lepšiemu spoznaniu najrozličnejších psychických porúch. Začali rozlišovať psychózy, mániu, depresiu, schizofréniu, fóbie, úzkosti či neurózu. Viac spoznali aj rôzne neurologické choroby, záchvaty a samotnú epilepsiu.

Parížsky psychiater sa v roku 1955 vyjadril, že má také isté množstvo pacientov a aj s podobnými príznakmi ako mal Charcot. Len ich nediagnostikuje na hystériu, ale na iné choroby.

Hystéria mizla z učebníc, aj z vedeckých článkov. Dnes sa o nej dočítate najmä v súvislosti medicínskou históriou.

Väčšinu diagnóz, ktoré Hippokrates pred mnohými tisícročiami opísal, sme za tú dobu lepšie pochopili, definovali, vyjasnili. Z hystérie – choroby, ktorá mala od staroveku tú najpestrejšiu možnú paletu symptómov a vysvetlení – sme postupne odštipkávali jednu diagnózu po druhej. Až z nej nič neostalo.

V roku 1980 ju vyradili z Diagnostického a štatistického manuálu duševných porúch Americkej psychiatrickej spoločnosti (DSM-III APA). V Medzinárodnej klasifikácii chorôb verzii 10 sa na ňu ešte niektoré diagnózy odvolávajú, v najnovšej MKCH-11 som ju už nenašla.

V našej kultúre hystéria dodnes figuruje ako slovo označujúce popudlivosť či predráždenosť a z neho odvodené pojmy. Tie sa naďalej častejšie využívajú pre ženy než pre mužov.

Možno je načase sa zbaviť nielen hystérie ako diagnózy, ale aj ako pojmu. Čo poviete?

Zdroje: 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12, 13, 14



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.