Výsmech, šikana a blázinec za objav zachraňujúci životy

Predstavte si, že čakáte dieťa a tešíte sa naň. No zároveň ste vydesení, lebo 2 až 3 z 10 čerstvých mamičiek sa nikdy nevrátia z pôrodnice živé. Predstavte si, žeby sa našiel niekto, kto by toto číslo výrazne zmenšil. Ako by ste sa mu odvďačili? Vysmiali by ste ho a šikanovali, alebo nie?

Rodenie detí sa vníma ako prirodzená súčasť života. Smrť matky pri či krátko po pôrode je v našich končinách, našťastie, vzácna výnimka. Nebývalo to tak.

V minulosti asi 20 až 25% žien zomrelo pri pôrode alebo krátko po ňom. OurWorldInData vyrátalo, že keby dnes bola pri pôrodoch taká úmrtnosť ako napríklad v 19. storočí, zomrelo by každý rok 1.26 milióna žien. Momentálne ich ročne zomrie celosvetovo asi 300 000, v EÚ je to percento oveľa, oveľa nižšie (po prepočítaní na počet obyvateľov).

Horúčka šestonedieľok

Najčastejšou príčinou smrti po úspešnom pôrode bola horúčka šestonedieľok (popôrodná horúčka). Ide o smrteľnú chorobu, pri ktorej baktérie infikujú maternicu. Odtiaľ sa vedia hravo dostať do krvi cez rôzne popôrodné trhliny a najmä cez miesto, kde sa placenta pripájala k sliznici maternice. V krvi baktérie spôsobia sepsu a tá často vedie k smrti aj dnes.

Popôrodnú horúčku opisoval už Hippokrates. U ženy sa prejaví horúčkou nad 38°C, bolesťami v dolnej časti brucha a niekedy aj zapáchajúcim výtokom z vagíny. Môže sa zjaviť pár hodín alebo dní po pôrode.

Lepšia starostlivosť, viac úmrtí?

V dávnejšom newsletteri som písala, ako prebiehala starostlivosť o rodičky v 17. storočí (TU).

Zlepšovaním zdravotnej starostlivosti, zavedením kliešťového pôrodu a presunom pôrodov do nemocníc sa zlepšila šanca porodiť zdravé dieťa a neumrieť pri samotnom pôrode. Zároveň sa však na niektorých miestach zvýšilo riziko horúčky šestonedieľok.

Z blata do kaluže.

Dlho sa tým nik poriadne nezaoberal. Všetci to brali ako súčasť života a pôrodu. Teórií, prečo zomierali, bolo veľa. Najpodstatnejšia bola tá o skazenom vzduchu a miazme (o tej sa rozpíšem nabudúce).

Je to prosté, milý Watson

Jeden z prvých, ktorý si dovolil tvrdiť niečo iné, bol Holmes. Nie Sherlock, ani Mycroft, ale doktor Oliver W. Holmes, a spravil tak v roku 1843.

Ten povedal, že horúčka šestonedieľok sa šíri medzi pacientami a prenášajú ju doktori a zdravotné sestry. Vyzýval, aby tí, ktorí chodia k pôrodom, nechodili na pitvy a vždy nosili čisté šaty.

Pre nás dnes prosté. Vtedy ho vysmiali.

Viete totiž aká bola vtedy vizitka skúseného chirurga? Zástera stvrdnutá od zaschnutej krvi. Čím tuhšia, čím viac presiaknutá krvou, hnisom a inými tekutinami, tým pyšnejší bol chirurg. Nemenili a neprali ju celé roky.

Predstavte si, že by vás dnes operoval chirurg v takej zástere. Brrr!

Radšej na ulici ako v nemocnici

Nie všetky nemocnice boli rovnaké. Niekde boli štatistiky desivé, inde lepšie. Vedelo to dokonca kolísať v tej istej nemocnici.

Tak to bolo aj v nemocnici vo Viedni v polovici 19. storočia. V nej rodili ženy z chudobných pomerov a prostitútky zdarma. Za to dovolili medikom a budúcim pôrodným asistentkám, aby sa na nich učili.

Nemocnica mala dve pôrodné oddelenia. Na prvom zomieralo asi 9.9% žien, niekedy až 29.3%; na druhom to bolo okolo 2 až 3.9%.

Táto skutočnosť bola známa aj mimo nemocnice. Ženy, ktoré prijímali, vraj prosili na kolenách, aby ich nedali na prvé oddelenie. Niektoré dokonca radšej porodili na ulici a tvárili sa, že „nestihli“ prísť. Tak získali starostlivosť o dieťa s menším rizikom smrti. Áno, skutočne menším. Ženy, ktoré porodili na viedenskej dlažbe umierali menej než tie, ktoré porodili na prvom oddelení v nemocnici.

Záhada dvoch oddelení tej istej nemocnice

Tento výrazný rozdiel zaujal aj maďarského lekára Ignáca Semmelweisa, ktorý o Holmsovej publikácii nevedel.

Pozrel sa na rozdiely medzi oddeleniami. Nič mu nedávalo zmysel. Jediná odlišnosť bola, že o prvé oddelenie sa starali lekári a o to druhé pôrodné asistentky, ale to nič nevysvetľovalo. Techniky používali prakticky totožné. Druhé oddelenie bolo preplnenejšie než prvé. Vzduch bol rovnaký. Pozrel sa dokonca na náboženské praktiky a nič zaujímavé nenašiel.

Semmelweis horúčku šestonedieľok skúmal aj s českým kolegom Jakubom Kolečkom (väčšinou sa píše ako Jakob Kolletschka, ale myslím, že si môžem dovoliť slovenský prepis), profesorom hygieny a súdneho lekárstva.

Nedobrovoľný detektív

Práve Kolečka prispel k rozlúšteniu tejto záhady. Nie však dobrovoľne.

V roku 1847 ho počas pitvy porezal nejaký medik. Úbohý Kolečka zomrel na následky podobnej infekcie, na akú zomierali rodičky na oddelení.

Semmelweis si dal dve a dve dohromady a povedal, že horúčka šestonedieľok isto súvisí s pitvou. Mal na svoju teóriu ešte jeden dôvod – kým lekári a medici z prvého oddelenia každé ráno pitvali zomrelé rodičky, pôrodné asistentky pitvať nesmeli.

Mŕtvolné častice

Povedal, že medici nosia „mŕtvolné častice“ na rukách z pitevne do pôrodnice. Rukavice vtedy neboli a s umývaním rúk si veľkú hlavu nerobili.

Prikázal všetkým, aby si umývali ruku v chlórnane vápenatom, keď idú z pitevne na pôrodnicu. Prečo práve chlórnan? Lebo si všimol, že chlórované roztoky najlepšie odstraňujú hnilobný zápach. Teória, že mikróby spôsobujú choroby, v tom čase vo Viedni nehrala prím. Stále fungovali s miazmou.

Trafil sa. Chlórnan má totiž dezinfekčné účinky.

Odmietaný zázrak

Úmrtnosť žien na prvom oddelení dramaticky rýchlo klesla o 90% na úroveň porovnateľnú s druhým oddelením – v apríli 1847 bola 18.3%, v júli toho istého roku bola 1.2%

Ako prijali Semmelweisovu teóriu?

Rovnako ako Holmesovu – ignorovali ju, odmietali a zosmiešňovali. Prepustili ho z nemocnice a lekárska komunita vo Viedni ho šikanovala natoľko, že utiekol do Budapešti.

Semmelweisa pobúrilo, ako sa k jeho výsledkom postavili ostatní. Písal nahnevané listy a obviňoval gynekológov z nedbanlivosti a vrážd mamičiek. Jeho súčasníci vrátane jeho manželky si mysleli, že prišiel o rozum.

V roku 1865, 20 rokov od jeho prevratného zistenia, ho zavreli do blázinca, kde o 14 dní neskôr zomrel na sepsu. Ako k nej prišiel? Zmlátili ho dozorcovia, jedna z rán sa mu infikovala, baktérie sa dostali do krvi a zvyšok už poznáte.

Uznanie získal až po smrti, keď Louis Pasteur rozvinul poznanie, že mikroorganizmy spôsobujú choroby a priniesol odbornejšie vysvetlenie pre pozorovanie, ktoré Semmelweis spravil.

Čo hovoríte na Semmelweisov príbeh z pohľadu dneška? Myslíte si, že dnes by sa niečo také nestalo alebo, naopak, dnes sa deje to isté len v ružovom?

(1, 2, Duin & Sutcliff: História medicíny, 1997; Porter: Dějiny medicíny, 2015)



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.