Tradičná čínska medicína – staroveká či 60 rokov stará tradícia?

Niektorí prívrženci tradičnej čínskej medicíny (TCM) u nás sú presvedčení, že TCM je tisícročia nemenná a zakonzervovaná. Nie je to vôbec tak.

Odhaduje sa, že všetko začalo v šamanskej ére dynastie Shang (1766 – 1122 p.n.l.). Vtedy sa verilo, že chorobu spôsobuje buď nahnevaný predok, ktorý človeka prekľaje, alebo démon či zlý duch. Šamani fungovali ako prostredníci medzi predkami a chorými. Aj vám to pripomína védske obdobie indickej medicíny či Asklépiov kult?

Ak áno, asi čakáte, že aj tu časom mystický prístup zanechali a začali sa na chorobu dívať ako na niečo, čo sa deje v tele samotnom. Máte pravdu.

Prvým zásadným dielom TCM, ktoré odmieta duchov a mágiu, je Vnútorný kánon žltého cisára (200 až 100 p.n.l.) Pre pripomenutie, systém ajurvédy založil Charaka (cca. 200 p.n.l) a systém európskej medicíny má na svedomí Hippokrates (cca 460 – 370 p.n.l). Všetky tri systémy teda vznikli v podobnom období.

Vnútorný kánon

Vnútorný kánon opisuje fyziológiu, patológiu, symptómy, diagnózu a terapiu. Patrí medzi prvé knihy, ktoré zavádzajú kozmologické princípy Yin a Yang.

Podľa Vnútorného kánonu fyziologické fungovanie tela a príčiny chorôb závisia od prúdenia energie čchi a krvi. Preniknutie niečoho chorobného zvonka alebo chybné či zastavené prúdenie energie spôsobí nerovnováhu v dynamických protikladoch Yin a Yang a teda chorobu.

Spomína sa aj koncept piatich elementov – drevo, oheň, zem, kov a voda. Majú iný, dynamickejší charakter než šťavy v Hippokratovej medicíne. V koncepte fyziológie označuje napríklad drevo rastovú fázu a oheň fázu rýchleho vzostupu. Tieto elementy alebo tiež pralátky sa prejavujú rôznymi farbami, vôňami, emóciami či telesnými sekrétmi.

Mimochodom, medzi jang orgány patril a dodnes patrí aj takzvaný trojitý žiarič alebo ohrievač. Ten však nemá žiadny anatomický podklad. Napriek slovu „orgán“ ide skôr o koncept.

Bylinné prípravky

Na prelome tisícročí vznikla aj iná dôležitá kniha, a to Materia medica Božského hospodára (cca. 200 p.n.l. až 200 n.l.)

Táto kniha opisuje 365 liečiv (číslo nie je náhodné) a objasňuje aj koncept liečby s nimi. Rozlišuje päť základných chutí liekov a štyri charaktery čchi (chladný, horúci, teplý, mrazivý).

Ďalej sú liečivá rozdelené na vyššie, stredné a nízke:

  • Vyššie sa môžu brať dlhodobo na zlepšenie vitality.
  • Stredné sú na prevenciu chorôb a posilnenie tela.
  • Nízke sa môžu brať len krátkodobo pri liečbe choroby.

Pri miešaní lieku bolo treba zohľadniť účel (vitalita/prevencia/liečba) a tiež ich vzájomné vzťahy.

História akupunktúry

Akupunktúru prvýkrát spomenul už Vnútorný kánon. Podstatnejšia je však kniha opisujúca akupunktúru o čosi podrobnejšie, ktorá vznikla okolo 200 – 300 n.l. Spomína aj moxu, čo je vypaľovanie bodov tlejúcou palinou.

Bližšie tiež opisuje meridiány, teda 12 dráh, ktorými podľa princípov TCM prúdi energia čchi. Opäť nejde o anatomické štruktúry (cievy či nervy), i keď miestami prebiehajú cez tie isté miesta. Ide, podobne ako pri trojitom žiariči, skôr o koncept.

Z pohľadu súčasnosti je pre akupunktúru najpodstatnejšia kniha Veľké kompendium akupunktúry a moxy (14. – 16. storočie). Opisuje princípy, ktoré sa používajú dodnes a tiež 365 „otvorov“, teda bodov, ktorými sa dá preniknúť do meridiánu tenkou ihlou, aby sa modifikovalo prúdenie čchi. 365 je asi obľúbené číslo v TCM.

Vzájomné ovplyvňovanie a úpadok

Čínska medicína sa vyvíjala ďalej a nebola pritom izolovaná od sveta.

My sme napríklad získali variolizáciu, ktorej koncept vznikol buď v Číne alebo v Indii okolo 9. storočia, väčšina zdrojov však spomína Čínu. Základné knihy TCM sa tiež prekladali do iných jazykov. A vďaka tomu sa z qinghaosu, liečiva TCM, vyvinul artemisinin, liek proti malárii, ktorý sa v kombinácii s inými liekmi používa aj dnes.

Naopak TCM do receptov svojich liečiv pridávala zložky, ktoré na prelome tisícročí nemohli poznať a ktoré sú v nich dodnes.

Ďalší rozvoj TCM prebiehal v každej časti obrovskej krajiny inak. Prichádzali vzájomne si odporujúce teórie a na mnohých miestach TCM upadala.

Nová vládna dynastia v 17. a 18. storočí sa pokúsila vrátiť Číne zašlú slávu a medicína sa tomu nevyhla. Niektoré školy sa pridržiavali teórií, ktoré vznikli neskôr (v 12. – 15. storočí), ďalšie sa vrátili k starovekým poznatkom a filozofiám, a iní hľadali celkom nové cestičky a pohľady napríklad aj v západnej medicíne.

TCM ako národná identita

Čínska republika mala medzi rokmi 1911 až 1949 ambiciózne plány na založenie štátneho systému zdravotnej starostlivosti, ktorý vychádzal zo západnej medicíny. Tradičné postupy výrazne ustúpili do úzadia. V istom momente bola akupunktúra dokonca zakázaná (1929).

Keď Čínu prevzal komunistický režim v roku 1949, za kľúč k budúcnosti označil vedu, ktorej chápanie sa však nie vždy prekrýva s tým, ako ju vnímame u nás. Zároveň sa Mao vyslovene vyhradil voči trendu preberania všetkého z „imperialistického“ Západu.

TCM sa stala jedným zo symbolov budovania novej národnej identity.

Siahli najmä po starovekých spisoch, ktoré neodkazovali na feudálne časy a v snahe splniť Maovu víziu medzi rokmi 1956 a 1964 vytvorili štandardizované učebnice TCM. Súčasné pravidlá TCM teda vznikli asi pred 60 rokmi, hoci vychádzajú predovšetkým zo staroveku.

TCM a súčasná „západná“ medicína

Najmä (no nielen) na čínskych stránkach sa dá nájsť veľa informácií o tom, ako sa do tradičnej čínskej medicíny pridáva vedecký pohľad zhodný s naším. Robia sa klinické skúšania, existuje veľa vedeckých centier skúšajúcich TCM.

Z pohľadu medicíny dôkazov je však celý koncept čchi či meridiánov založený na viere a autorite spred pár tisíc rokov; na ich existenciu nie sú dôkazy. Podobne ako Hippokratovo tvrdenie spred 2400 rokov, že choroba vzniká vďaka nerovnováhe žlče, čiernej žlče, krvi a hlienu. Alebo tvrdenie v Charaka-Samitha spred asi 2200 rokov, že choroba vzniká pre nerovnováhu dóši, teda dychu, žlče a hlienu.

Môžete si vybrať, ktorému konceptu budete veriť, a či vôbec niektorému.

Argument, že čínska či indická medicína sú lepšie lebo sú staršie než tá západná, stojí na veľmi vratkých nohách. Ako ste si iste všimli, diela, ktoré sa odkláňajú od mysticizmu vznikli aj v antickom Grécku, aj v Indii, aj v Číne v podobnom čase.

Neplatí dokonca ani, že TCM je tisícročia nemenná. Naopak.

TCM sa menila a vyvíjala a nakoniec sa vlastne vybrala podobným smerom ako západná medicína. Len potom prišiel nový režim. Ten zahodil stáročia nepohodlnej histórie, obmedzil vonkajší vplyv a za asi 8 rokov písania učebníc vrátil tisícročné tradície, ktoré prirodzeným vývojom upadali, umelo späť na výslnie.

Zdroje: 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, Roy Porter: Dějiny medicíny