Vaša dcéra, sestra, žena či kamarátka môže prísť o zdravie pre túto nevedomú diskrimináciu

Myslíte si, že diskrimináciu na základe pohlavia či farby pleti sme my tu v Európe, aspoň čo sa lekárskej starostlivosti týka, nechali kdesi v minulosti? Nie je to tak.

Ženy a ľudia inej než bielej pleti doplácajú životom a zdravím na to, že nie sú muži a belosi.

Začína to už vo výskume

Skúmanie na zvieratách je stále základom mnohých dnešných vedeckých objavov. Pri väčšine štúdií sa pritom používajú výlučne zvieratá mužského pohlavia. Znižuje to totiž variabilitu. Do experimentu teda stačí zaradiť menej zvierat. Prípadne netreba pokus naťahovať pre reprodukčný cyklus samíc. Lenže takéto výsledky môžu byť ľahko aplikovateľné výlučne na polovicu populácie.

V klinických skúšaniach (teda na ľuďoch) to vidno čoraz menej, no nie sme za vodou. Diskriminácia pritom nie je daná tým, že by štúdia nedovoľovala ženám zúčastniť sa. Ide skôr o nevedomý efekt pri tvorbe kritérií, podľa ktorých zaradia pacientov do štúdie, alebo pri oslovovaní pacientov, aby sa pridali.

Ochrana žien, ktorá nevypáli najlepšie

Môže to vychádzať z presvedčenia, že ženy treba chrániť pred úhonou a že by sa preto mali budúce lieky testovať najmä (len) na mocných, urastených junákoch. Poviete si možno, čo je na tom zlé?

V skutočnosti to ženám prináša oveľa viac rizík než zaradenie do štúdie. Prečo?

Účastník klinického skúšania je doslova pod lekárskym drobnohľadom. Kontroluje sa všetko. Ak je molekula v klinickom skúšaní fázy 3 neúspešná, tak zväčša (54%) preto, že nefunguje. 22% sa nedostane na trh, lebo sa minú peniaze skôr, než sa výskum dokončí a asi 17% skúšok zlyhá kvôli bezpečnosti (1).

Liek sa zvyčajne otestuje na cca. tisícke ľudí, než sa dostane na trh. Potom sa, samozrejme, ďalej sleduje, ale stupeň kontroly v bežnej praxi sa nedá porovnať s kontrolou v klinickom skúšaní.

A teraz si predstavte, že prvý pacient, ktorému vydajú nový liek v lekárni, je krehká dievčinka, ktorá má 50 kg aj s topánkami? Ochránili sme ju tým, že sme ju nechceli zaradiť do skúšania? Naopak.

Tehotné pacientky tiež potrebujú lieky, lenže…

Ešte horšie je to u pacientiek, ktoré chcú otehotnieť, alebo sú tehotné či dojčia. Za vyše dekádu, čo toto robím, som nevidela skúšku, ktorá by automaticky nevylúčila tehotné ženy a od žien, ktoré by mohli otehotnieť, nevyžadovala používanie nejakých druhov spoľahlivej antikoncepcie.

Ochrana tehotných je vyžadovaná nielen obvyklou praxou, ale aj zákonmi. Je to absolútne pochopiteľné. Nik ich nechce ohroziť. Zároveň sa firmy boja riskovať, keby náhodou pacientka otehotnela a jej bábätku by sa niečo stalo.

Lenže potom je trh plný liekov, ktoré niežeby tehotné skutočne nesmeli, len ich na tehotných ženách nik neodskúšal. A teda nevieme, či ich môžu užívať alebo nie.

To zistí až rutinná prax, keď žena začne liek užívať, lebo nevie, že je tehotná, alebo to skrátka riskne, lebo sa fakt potrebuje liečiť.

Nielen vývoj liekov, ale aj diagnostika a terapia

To, že medicínu stáročia tvorili muži pre mužov, vidno aj v bežnej klinickej praxi.

O „typických” symptómoch srdcového infarktu ste už možno počuli – pálivá či zvieravá bolesť v strede hrudníka, jej vyžarovanie do hornej polovice tela a ľavej ruky.

Vedeli ste však, že to sú typické príznaky pre mužov?

U žien sa bolesť často objavuje v bruchu, v chrbte, v krku, či až v sánke. Môže sa zjaviť napínanie na vracanie, slabosť, krútenie hlavy a pocit nedostatku vzduchu. Častým príznakom je „zvláštna náhla únava“.

Na to, že príznaky sú iné, než sa opisujú v učebniciach, môžu ženy doplatiť neskorou či nesprávnou diagnózou.

Navyše často bývajú „ženské“ príznaky nešpecifické, a tak sa zvyšuje riziko, že nad nimi niekto mávne rukou a označí ich za „ženskú hystériu“ či „hypochondriu“.

Jedna štúdia z 2021 dokonca ukázala na to, že ak s typickým príznakom bolesti na hrudníku prišla černoška, častejšie sa stalo, že dostala nedostatočnú liečbu.

Nepriamy rasizmus v medicíne

Na odlišnosť teda nedoplácajú len ženy, ale aj ľudia inej než bielej farby pleti.

Počas pandémie COVID-19 sa do povedomia laikov dostal parameter zvaný „saturácia“ – na koľko % je krv nasýtená kyslíkom.

Krvné farbivo hemoglobín má inú farbu podľa toho, či je na ňom naviazaný kyslík alebo nie. Oximeter využíva práve tento princíp. Emituje žiarenie konkrétnej vlnovej dĺžky, ktoré prejde cez kožu a absorbuje sa len na hemoglobín s kyslíkom. Prístroj zmeria, koľko svetla sa absorbovalo.

Lenže keď má človek tmavšiu pokožku, prístroj nefunguje správne. Nastavili ho totiž na bielu kožu. U tmavších ľudí sú výsledky skreslené.  Prístroj ukazuje vyššie hodnoty než sú v skutočnosti. To znamená, že mnohí nedostanú pomoc včas.

Príkladov by sa našlo viac, kiežby to však bolo naopak

Tento typ nepriamej, nechcenej diskriminácie v medicíne sa týka nielen žien a ľudí inej pleti. Týka sa aj ľudí z rurálnych oblastí, skupín LGBTI+, ľudí s postihnutím, ľudí výrazne starších či mladších, ľudí s nižším či vyšším vzdelaním, obéznych a tiež…

… bielych mužov. Od tých totiž často spoločnosť očakáva, že budú silní, vydržia viac bolesti, zatnú zuby a nebudú sa na nič sťažovať. A tak často vyhľadajú pomoc neskoro, aby nevyzerali ako slabosi.

Čo s tým?

Lekárom pomáha napríklad konzultovanie s tímom iných lekárov. Podľa výskumu publikovaného v Nature v 2021 vytvorenie siete (networku) pomohlo znížiť takýto nevedomý, nebezpečný bias. Viacerí s úspechom používajú zaškrtávacie zoznamy (checklisty) toho, čo by mali spraviť vždy. Tým predídu tomu, že by omylom niečo dôležité vynechali.

No to všetko sa začína až potom, keď sa ľudia dozvedia, že takáto nechcená a nevedomá diskriminácia jestvuje. Potrebujú o nej vedieť zdravotníci, ktorí jej možno tiež nechtiac podľahli, aby ju mohli zmeniť. Potrebujú však o nej vedieť aj laici. Napríklad preto, aby sa nenechali vtlačiť do presvedčenia, že musia zaťať zuby a vydržať, lebo sú bieli muži.

Ak o niečom ľudia nevedia, nemajú ako veci zmeniť k lepšiemu a zachrániť tak zdravie a životy nielen svojim dcéram, sestrám, kamarátkam, či manželkám, ale všetkým, ktorí by mohli byť nedvedomky diskriminovaní.