Je Ajurvéda naozaj taká prastará, ako vravia?

O ajurvéde, indickej medicíne, sa často hovorí, že je skvelá, lebo je prastará. Staršia než tá „naša”. Ak sa však pozrieme na mužov, ktorých považujeme za Otcov jedného či druhého systému medicíny, zistíme, že to nie je celkom tak.

Systematickej ajurvéde predchádzalo obdobie, keď sa liečenie zakladalo výlučne na náboženstve, mystike a mágii. Princípy sú zachytené vo védach, čo sú najstaršie indické texty nábožensko-rituálneho a filozofického charakteru.

Mimochodom, ak vám indické slovo „véda” pripomína slovenské slovo „veda”, nečudujte sa. Vychádzajú zo spoločného indo-európskeho základu.

Védska perióda bola mystická

Nevie sa, kedy védy vznikli. Predpokladá sa, že sa dlho (tisícročia?) tradovali ústne, než sa začali zapisovať. Indické zdroje niekedy hovoria aj o období 22 000 rokov p.n.l. Neviem, ako na taký údaj prišli. To bola totiž aj v Indii doba kamenná a priame dôkazy na tieto tvrdenia nie sú.

Védska medicína sa pripisuje Dhanvantarimu, bohovi lekárstva či lekárovi bohov. Jeho mýtický príbeh má niektoré prvky podobné s Asklépiom. Prvá písomná zmienka o ňom je práve vo védach.

Najstaršie zapísané védy sa datujú približne medzi rokmi 2000 až 1000 p.n.l. To je zhruba obdobie rozkvetu Babylonskej ríše a Egypta. Časť, v ktorej sa vôbec prvýkrtát spomína boh Dhanvantarim, je chronologicky posledná zo štyroch véd. Preto sa pri indickej medicíne často spomína, že je stará 3000 až 4000 rokov.

Lenže védska medicína nebola systematická a prevládali v nej najmä na magické praktiky. Práve preto toto obdobie mnohí (aj indickí) autori ešte nepovažujú za ajurvédu, „len” za jej priameho predchodcu.

Védska perióda indickej medicíny trvala približne do roku 800 p.n.l.

Ajurvéda na racionálnych princípoch vznikla podobne ako európska medicína

Teórie o ľudskom tele, symptómoch, pôvode chorôb a liečiv sa vyvíjali. Postupne vznikol prvý ucelený systém, ktorý nebol založený na náboženstve a mágii. Ten svorne všetci autori označujú za ajurvédu.

Pre ajurvédsku medicínu je lekár menom Charaka (cca 200 p.n.l.) podobnou osobnosťou ako pre nás Hippokrates, teda Otec indickej medicíny. Charaka totiž priniesol racionálny prístup do vysvetľovania príčin chorôb, do diagnostických postupov a liečby.

Charaka sa vo svojom diele, Charaka-samitha, odkázal aj na svojich predchodcov. Prvý bol Atreya (cca 600 p.n.l), o ktorom sa prakticky nič nevie. Mal vraj žiakov, ktorí založili šesť škôl medicíny. Jeden z nich, Agnivesha, napísal dielo Agnivesha-samitha. A to sa stalo podkladom pre Charaka-samitha.

Ajurvéda má teda korene v dávnej minulosti. Jej ucelený, racionálny systém, na ktorý sa odkazuje dodnes, však vznikol niekedy medzi rokmi 600 až 200 p.n.l. V podobnom čase žil aj Otec európskej medicínyHippokrates (cca 460 – 370 p.n.l.)

Nerovnováha štiav naprieč kontinentami

Dielo Charaka-samitha by sa dalo v mnohom prirovnať ku Corpus Hippocraticum. Ich význam pre vývoj medicíny je podobný. Zaujímavé tiež je, že pri oboch jestvuje veľa otáznikov o autorstve či dobe vzniku.

Charaka-samitha obsahuje kapitoly o základných princípoch medicíny, filozofie, opisuje príčiny chorôb, etiku medicíny, patológiu, diéty, embryológiu, anatómiu, spomína diagnostické procesy, prognózu, liečbu a nezabudlo sa ani na hygienu.

Charaka postavil medicínu na základných princípoch védskych doktrín a o tie sa ajurvéda opiera dodnes.

Podľa Charaka je ľudské telo zmenšeninou vesmíru. Obsahuje rovnaké elementy, tri „dóši“ a tri „guna” (niečo ako kvality osobnosti). Dóši sú:

  • vata teda dych (reprezentuje vzduch)
  • pitta teda žlč (reprezentuje oheň)
  • kapha teda hlien (reprezentuje vodu)

Choroba podľa Charaka, a teda podľa ajurvédy, vzniká nerovnováhou védskych elemetov.

Ak ste čítali blog o Hippokratovi a Galénovi (né 130 n.l) a o ich teórii štiav (krv, žlč, čierna žlč, hlien) a živlov (voda, oheň, vzduch, zem), nie je vám tento koncept neznámy. Prezradím, že čínska medicína to má podobne, o tej sa rozpíšem niekedy inokedy.

Ďalší vývoj Ajurvédy

Vetva Atreya-Agnivesha-Charaka sa zaoberala vnútorným lekárstvom. Vyvíjala sa však aj vetva zameraná skôr na chirurgiu. Niektoré vtedajšie postupy sú dych berúce a používajú sa dodnes. Opisuje ich dielo Sushruta-Samitha, ktoré malo veľa edícií a reedícií a ich obsah sa postupne menil. Dnes zachovaná verzia vznikla asi niekedy okolo roku 500 n.l.

O spojenie indických vedomostí sa postaral Vagbhata (né cca. 600 n.l.) v jeho Ashtanga Samgraha. Opísal princípy ajurvédy tak, aby boli ľahko pochopiteľné a použiteľné pre prax. Zároveň priniesol nový koncept do teórie fyziológie, ktorý je v ajurvéde dodnes: Tri spomínané dóši rozdelil na podkategórie. Napríklad kapha (hlien) má podkategórie tekutiny v hrudi, v bruchu, v hlave, v ústach a v kĺboch. Na tom položil základy liečby.

Potom sa autori v Indii na pár storočí odmlčali. Respektíve skôr komentovali starších autorov než by prinášali niečo prevratné.

V 16. storočí sa objavilo dielo Bhavaprakasa, ktoré pridalo nové veci. Opísalo napríklad novú chorobu, phirangaroga, čo bol zrejme syfilis, aj nové terapeutické postupy, napríklad použite ópia či ortute.

Odvtedy sa nezjavilo dielo, ktoré by ajurvédu výrazne ovplyvnilo. Neznamenalo to však, že by sa vývoj úplne zastavil. Ajurvéda naďalej preberala vplyvy svojho okolia, a to aj európskej a americkej medicíny.

Dnešná ajurvéda sa vyvíja ďalej

Západná medicína a indická sa vyvíjali veľmi podobne a ešte aj v podobnom čase. Ich Otcovia zakladatelia vyvinuli teórie o fungovaní ľudského organizmu a o tom, že choroby vznikajú pre nerovnováhu elementov či štiav.

V istom momente sa však vybrali inými smermi. Západná medicína začala túžiť po vede, koncept štiav napokon celkom opustila a od konca 20. storočia sa snaží všetky svoje odporúčania zakladať na dôkazoch.

Princípy ajurvédskej medicíny ostali podobné ako pred stáročiami. Sú založené na autorite starých aj súčasných lekárov. Podobne ako to bývalo u nás od čias Hippokrata a Galéna.

A čo ajurvéda a dnešná veda?

Nevylučujú sa, ale ajurvéda dôkazy nevyžaduje. Klinické skúšania sa ajurvédskymi terapiami robia, nie je ich však veľa a býva problém s ich kvalitou. Niektoré aspekty ajurvédskej medicíny sa skúmajú bez ohľadu na základné princípy ajurvédy (dóši). Napríklad sa testuje liečivý potenciál rastlinných liečiv často používaných v ajurvédskej medicíne.

Pre zaujímavosť, ja som vo svojej PhD práci skúmala kurkumu (to žlté z karí) a piperín (to, čo štípe v čiernom korení) a ich efekt na cievy. Kurkuma je jedna z načastejšie používaných rastlín v ajurvéde. Rovno však poviem, že keď som s nimi začínala, ani som netušila, že sa v ajurvéde používajú. K ich skúmaniu ma viedli výsledky iných vedeckých článkov a, prirodzene, zvedavosť.

Zdroje: 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10, 11, 12



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.