Voňavka, kúpeľ alebo stačí ľanová bielizeň?

Všeobecne sa predpokladá, že kým v antike a v stredoveku sa ľudia s obľubou a pravidelne ponárali do vody, aby sa umyli, od 16. storočia s týmto zvykom prestali.

Zatvorené verejné kúpele

To skonštatoval aj holandský filozof Erazmus Rotterdamský, ktorý v roku 1526 skomentoval rapídny úbytok verejných kúpeľov. Zhodnotil, že „nový mor” naučil ľudí sa im vyhýbať. V Anglicku verejné kúpele zatvoril kráľ Henrich VII, ktorý ich vinil za rôzne choroby. Cirkvi sa pravdepodobne nepáčila najmä dvojitá funkcia vtedajších verejných kúpeľov/domov.

Navyše sa k tomu pridalo presvedčenie, že nie je zdravé, ani bezpečné, ponárať si celé telo do vody. V horúcej vode sa vraj póry otvorili a do tela sa tak mohli dostať choroby cez otrávený vzduch. Studená zasa telo schladila, póry zavrela a nedovolila tak koži dýchať.

Voda nebol najlepší spôsob udržiavania čistoty

Európania stále považovali čistotu za dôležitú. Len neverili, že voda je na to ten najlepší spôsob.

Kúpele teda viac či menej nahradilo suché drhnutie čistou handričkou, a to najmä tých častí tela, ktoré nepokrývalo oblečenie. Ak človek nosil vhodnú spodnú bielizeň, ideálne ľanovú, ktorá vtedy získala popularitu, drhnutie (čistenie) sa zabezpečilo prostým nosením šiat.

Kúpanie pokračovalo

Napriek tomu sa ľudia predsa kúpali. Nie všetci lekári súhlasili s nápadom, že kúpanie je škodlivé a podľa vzoru Hippokrata ho naďalej predpisovali. Dobové obrazy ukazujú viaceré scény kúpajúcich sa ľudí. Existuje dobový záznam o človeku, ktorý sa okúpal 127x v priebehu 3 týždňov.

O Ľudovítovi XIV. (17. storočie) sa traduje, že sa okúpal len 3x za celý život. Našla som však viaceré zdroje, podľa ktorých bol tento panovník priam posadnutý kúpaním a čistotou. Vo Versailles nechal vybudovať kúpeľňu s mnohými vaňami a trávil v nich veľa času. Jedna z vaní je z jedného kusu mramoru. A ak sa nekúpal, vytieral si kožu alkoholom (dezinfekcia) a vymieňal si spodnú bielizeň viackrát denne. Z voňaviek ho vraj bolela hlava, tak tým sa vyhýbal.

Voňavkové obdobie

Voňavky boli medzi šľachticmi veľmi obľúbené a priam všadeprítomné. Čiastočne na zakrytie pachu tela, no do istej miery potrebovali zakryť pach oblečenia. Kým ľanovú bielizeň pravidelne vyvárali, drahé zamaty, hodváby vyšívané zlatými niťami možno neprali (takmer) vôbec.

Parfumy zároveň pomáhali prekryť pach toaliet; odpadové potrubia sa totiž často upchávali. No a keďže boli záchody naozaj odpudivé, šli ľudia na potrebu mimo nich. To prostrediu asi na vôni nepridalo.

Umývanie v 16. a 17. storočí je však ťažšie zhrnúť, pretože sa výrazne líšilo medzi ľuďmi, krajinami či sociálnymi vrstvami. Bez cenovo dostupných verejných kúpeľov zohralo ročné obdobie a majetnosť človeka väčšiu rolu než predtým. Dôležité tiež bolo, či človek veril, že mu voda ubližuje alebo nie. Z pohľadu kultúr, ktoré mali kúpele na vysokej úrovni (napríklad preslávené turecké) alebo považovali celoročné kúpanie sa vonku za bežné (domorodci na americkom kontinente) boli Európania špinaví a smradľaví. Vtedajší Európania by však s nimi istotne nesúhlasili.

Čo by ste povedali vy?

Zdroje: 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, 10



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.