Stredovek nebol taký špinavý, ako si mnohí myslia

Videli ste Svätý grál od Monty Pythonovcov? Tam sa objaví hláška: „To bude asi kráľ, nie je celý od výkalov.“ Myslím, že tá pekne demonštruje to, ako vidíme stredovekých ľudí dnes.

Stredovekí ľudia však boli oveľa čistotnejší, než si dnes mnohí myslia. Jasné, že sa to menilo podľa obdobia, miesta a od človeka k človeku. Skúsme však taký letmý pohľad naprieč stáročiami a cez celú Európu.

Osobná hygiena

Napríklad také umývanie rúk. V mojom románe Gwind, ktorý sa odohráva vo fantasy svete pripomínajúcom stredovek (necestuje v čase), som nechala hlavnú hrdinku z nášho sveta vysvetľovať, prečo je dôležité umývať si ruky pred jedlom. V európskom stredoveku by si mohla takú lekciu ušetriť. Umývanie rúk pred jedlom a po ňom sa považovalo za obyčajnú slušnosť.

Niektoré stredoveké mestá využívali rímske kúpele, vodovody a kanály, iné sa nechali inšpirovať. Mnohé stredoveké mestá a hrady postavili pri zdroji vody. Viaceré majú vykopanú studňu. Spišský hrad studňu síce nemá, len cisterny na zhromaždenie dažďovej vody. Hovorí sa však, že hradní páni čerpali vodu z Dúbravy. Voda bola dôležitá aj pre mestá, viaceré mali potrubia, kanalizáciu a mestské studne či fontány.

Kúpanie v súkromných vaniach bolo luxusom. Vyžadoval totiž vaňu (často vystlanú plátnom, aby sa nezadreli triesky), nanosiť vodu, zohriať ju v medenom kotle, naliať do vane a potom zasa vyliať… Napriek tomu, že stredovekí ľudia kúpanie milovali a umývali sa pravidelne, na takéto výmysly väčšinou nemali ani čas, ani peniaze. To len páni cestovali s vlastnou vaňou cez pol krajiny.

Väčšina si vystačila s vedrom studenej vody. Tvár a ruky si umývali denne, zvyšok podľa potreby a osobných zvykov. Používalo sa aj mydlo a zuby si čistili halúzkami či kúskom vlny. Od šľachtica sa očakával väčší dôraz na čistotu, niektoré texty presne určujú, čo sa patrí pri hodovaní v dobrej spoločnosti. Cirkev propagovala čistotu medzi bežnými ľuďmi a mníšske rády tiež radi dávali hygienické pravidlá.

Templári

Keď už je reč o mníšskych rádoch, nedá mi nespomenúť jeden vojenský, templárov. Tí si museli povinne holiť hlavy. Jeden zo zdrojov, čo sa mi kedysi dostal do rúk, tvrdil, že ostatní rytieri venovali až prehnanú starostlivosť svojim dlhým vlasom a templári mali byť iní než oni a venovať sa Bohu a boju. Mnohí teda pestovali dlhé brady, za čo by ich asi nepochválil vtedy už tisícročie nebohý Alexander Veľký, no nedá sa vyhovieť každému.

Verejné kúpele

V stredoveku boli vo veľkej obľube aj verejné kúpele. Napríklad jedným z majiteľov kúpeľov v stredovekej Bratislave bol aj prvý bratislavský richtár Jakub. V 15. storočí mala Bratislava hneď troje kúpele. Muži sa vtedy kúpali spolu so ženami a tovariši dostávali od majstra raz za dva týždne peniaze na návštevu.

V mnohých stredovekých mestách sa kúpele spájali s verejnými domami. Nedostala som sa k informácii, či to aj v Bratislave bolo tak, viem len, že bratislavský nevestinec stál v stredoveku na konci Obchodnej, asi tam ako je Alžbetka (mala som to svojho času v poviedke Ryšavý drak).

Staral sa oň mestský kat a práve kat a jeho pomocníci mali za úlohu vyprázdňovať latríny, čistiť stoky a ulice, zbavovať verejné budovy hávede a mesto túlavých psov a mačiek, ktorých bolo neúrekom. No a občas k vyvážaniu výkalov za mesto odsúdili aj neviestky. Bolo to užitočnejšie než ich dať na pranier, čo ony aj tak vnímali ako „reklamu“ zdarma.

Verejné kúpele/nevestinec boli ideálne miesta na šírenie chorôb. Vinili ich napríklad aj za šírenie moru, keď sa Čierna smrť prehnala Európou. Popularita verejných kúpeľov upadla s epidémiou syfilisu v 16. storočí. Vtedy už proti kúpeľom vehementne brojila aj cirkev v rôznych častiach Európy. Tam kdesi začína „voňavkové obdobie“, to však už nie je stredovek, takže to si nechám na ďalší týždeň.

Zdroje: 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9 (plus mnohé knihy, ktoré som prečítala pri písaní poviedok a Gwind, a už si ani nepamätám, ako sa volali)