Viete, čo to sú osobné hranice?

V januári sa opäť povenujem téme vzťahu so samým sebou a okrajovo zároveň vzťahu s ostatnými. Reč bude o hraniciach (boundaries).

Aby nedošlo k omylu, ujasnime si, čo myslím tými hranicami.

Za komfortnou zónou

Pohodlný, spokojný, bežný život zvyčajne prebieha v zóne komfortu. Tú je dobré vedome opúšťať do šedého neznáma, kde sa nám môže a nemusí páčiť. Vďaka tomu, že si otestujeme nové veci, zistíme, kam rozšírime našu zónu komfortu a kam postavíme novú hranicu. Tam, v šedom neznáme, prebieha náš sebarozvoj a rast.

Hranice za šedou zónou sú čiary, za ktorými nám skrátka nie je dobre. Určujú, čo ešte vieme akceptovať a čo už nie. Ísť za tieto hranice obyčajne znamená ísť proti vlastným hodnotám, možnostiam (aktuálnym alebo všeobecným) a vlastným potrebám.

Typy hraníc

Dá sa hovoriť o viacerých typoch hraníc:

1. Fyzické – aký dotyk je nám príjemný, od koho a kedy, potreba jesť, piť, spať, hranica určená naším zdravotným stavom…

2. Emočné – právo mať emócie a zdieľať alebo nezdieľať ich s inými

3. Časové – stanovovať priority a tráviť čas tak, ako uznáme za vhodné

4. Sexuálne – možnosť odmietnuť sex, mať preferencie, túžby, potreby…

5. Intelektuálne – mať myšlienky, nápady, zvedavosť, názory

6. Materiálne – týkajúce sa vecí, ktoré vlastníme

Mať zdravé hranice a zdravo ich dávať najavo (verbálne či neverbálne) je životný štýl, nie jednorázová vec.

Dobré hranice, lepšie vzťahy

Hranice pomáhajú nielen nám definovať samých seba.

Ak sme obklopení ľuďmi, ktorí nemajú potrebu po iných šliapať, to, že im dáme najavo svoje hranice, im pomôže. Uľaví sa im. Nemusia sa báť, že nám omylom ublížia. Či nás nechtiac „dotlačia“ k niečomu, čo vlastne nechceme. V bežnom medziľudskom kontakte často narazíme na hranice iných. Ak nám ten druhý povie: „Toto nie.“; môžeme sa zariadiť, ísť ďalej a nabudúce budeme vedieť, kde tá hranica leží.

Keď si my sami strážime vlastné hranice a rešpektujeme hranice druhých ľudí, sotva sa o nich dozvieme, môžeme ľahšie udržiavať spokojné vzťahy so sebou a s inými.

Jasné hranice pomáhajú všetkým.

Ani kriedová čiara, ani betónové ploty

Lenže tento ideálny stav nie je vôbec pravidlo.

Niektorí sa správajú k svojim hraniciam, akoby boli nakreslené kriedou na chodníku. Netušia poriadne, kde končia oni sami, a kde začínajú druhí. Ľahko sa nechajú zmanipulovať, často nechajú po sebe šliapať, no zároveň majú často problém rešpektovať cudzie hranice. Môžu teda ubližovať nielen sebe, ale aj druhým.

Iní sa správajú, akoby to boli múry s ostnatým drôtom a strážnymi psami. Takí sa môžu vyslovene oddeliť od sveta, aby sa bránili, a nevpustiť tak k sebe ani nič dobré. Niekedy stoja múry len selektívne na mieste, kde predtým človeka ťažko zranili.

Potom sú ľudia, ktorí nejaké hranice majú a chcú ich aj chrániť, lenže vlastne tak celkom nevedia kde hranice ležia a ako ich obhajovať. Komunikácia s nimi môže byť občas mätúca, pretože ani im nie je jasné, čo ešte dovoliť a čo už nie. Občas môžu zareagovať prehnane, inokedy nedostatočne. Do tejto kategórie spadnem sem tam ešte aj ja. Obrana hraníc je pre mňa pomerne nová zručnosť a nie vždy sa mi darí.

Flexibilný ideál

Ideál, ktorý je pre niektorých absolútne samozrejmý a pre iných je to nedosiahnuteľná méta, sú flexibilné hranice. To znamená také, pri ktorých sa človek kontrolovane a spokojne rozhodne pre každú situáciu zvlášť, čo mu je a čo nie je príjemné a čo teda dovolí a čo už nie. Takže sa neoberá o zážitky, vzťahy a emočnú blízkosť, na ľudí zbytočne nevybieha, nedrží si ich od tela, no zároveň so sebou nenechá zametať.

Ak spadáte práve do tej poslednej kategórie, možno bude pre vás tento seriál o hraniciach menej zaujímavý.

Veľa ľudí však má nejakú ťažkosť s hranicami. Tak sa s vami v januárových newsletteroch podelím o to, čo som sa naučila na vlastných chybách o tom, ako vôbec spoznať, že niekto prekročil hranice, keďže to nie je vždy očividné. Či o tom, ako naučiť ľudí, ktorým sa nechce vždy rešpektovať cudzie hranice, že pri tých vašich sa majú „umravniť“.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.