Niektoré medicínske opisy Rimana menom Celsus platia dodnes

Ďalší velikán antickej medicíny nadviazal na Hippokratovu medicínu a jeho dielo, De Medicina, sa považuje za najdôležitejší medicínsky dokument staroveku. História na tohto muža na dlhé stáročia zabudla. Objavil ho až v 15. storočí pápež Mikuláš V., ktorý založil Vatikánsku knižnicu.

Celsus bol zrejme encyklopedista alebo „medical writer“

Reč je o Rimanovi menom Celsus, ktorý žil medzi rokom 25 p.n.l. a 50 n.l.

Napriek tomu, že De Medicina sa považuje za najvýznamnejšie dielo o rímskej medicíne, nevie sa, či Celsus sám medicínu praktizoval alebo „len“ spísal dostupné znalosti.

Práve on opísal štyri základné príznaky zápalu – calor (teplo), dolor (bolesť), tumor (opuchnutie) a rubor (začervenanie). Neskôr k tomu Wirchov pridal functio laesa (porucha funkcie). A napriek tomu, že dnes o zápale a zápalových procesoch vieme oveľa viac, tieto základné príznaky nám dodnes pomáhajú opísať akútny zápal.

Niektoré Celsove opisy platia dodnes

Vďaka Celsovmu dielu vieme o tom, ako napríklad rímski lekári liečili absces (ohraničenú dutinu vyplnenú hnisom). Celsus ho odporúčal opatrne narezať skalpelom, aby hnis vytiekol aj z najhlbších častí. Následne sa mala dutina vyplniť medom. Spísal aj najčastejšie chyby tohto postupu, napríklad malý rez či nedostatočné odstránenie mŕtveho tkaniva a hnisu. V zásade opísal to, čo sa robí dodnes, ešte aj tie chyby sa vyskytujú podobné. Len med, ktorý síce má dezinfekčné vlastnosti, dnes nahrádzame spoľahlivejšími prostriedkami.

Opísal aj ako vyberať hroty šípov či iné cudzie telesá a venoval aj priestor bodným ranám do brucha, z ktorých vyliezajú črevá. Napísal napríklad, že treba konať rýchlo, lebo ak črevo vyschne, pacientov stav sa zhorší. Odporúčal ho namočiť a manipulovať s ním opatrne, pretože môže byť krehké. Písal, že ranu možno treba trochu zväčšiť, aby sa črevo dostalo späť. Potom opísal, ako má asistent ranu roztiahnuť, aby mohol chirurg zašiť vnútornú blanu (peritoneum, pobrušnicu) a neskôr kožu. Princíp tohto postupu platí dodnes.

Spomínate, ako som hovorila, že Hippokratovo dielo pomenovalo rakovinu podľa kraba? Tak práve Celsus grécke slovo preložil do latinčiny – cancer – čo je slovo, ktoré sa v angličtine používa dodnes. Tiež, mimochodom, odkazuje na kraba.

Odlišné školy antickej medicíny

Celsus zároveň opísal odlišné vetvy vtedajšieho vnímania medicíny – emprici a dogmatici – a napätie medzi nimi. Empirici zakladali svoje učenie na pozorovaní a skúsenostiach (empírii). Vraveli, že prírodu nemožno pochopiť. Medicínu považovali za umenie a zakladali ju v podstate na metóde pokus-omyl.

Naproti tomu dogmatici (racionalisti) založili medicínu na teóriách, zvlášť Hippokratových, o tom, ako veci fungujú. Podľa nich mal lekár vedieť, ako funguje telo a podľa toho mal diagnostikovať a liečiť.

Celsus sa zmieňuje aj o tretej vetve, ktorá mala vyriešiť konflikty medzi empirikmi a racionalistami, zvanej metodická. Tá spájala oba princípy a neskôr bola v Ríme veľmi oblúbená.

Tieto školy sa medzi sebou dosť hašterili a v zásade sa každý lekár priklonil k jednej z vetiev. Až prišiel Galén a vynadal všetkým. O ňom napíšem nabudúce.

Mimochodom, na Celsa sa odkazuje aj významný učenec 16. storočia, Phillipus Aureolus Thoprastus Bombastus von Hohenheim, ktorý si dal (alebo mu priatelia dali, v tomto sa zdroje líšia) meno Paracelsus, teda aspoň taký dobrý alebo lepší než Celsus.

Zdroje: 1, 2, 3, 4



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.