Keď niekto nepočuje vaše nie

V prvom blogu tohto seriálu som písala o tom, čo sú to osobné hranice. V druhom som písala o hraniciach bližšie, ich poznaní a zistení, že ich niekto prekračuje.

Niekedy sa však stáva, že ľudia svoje hranice poznajú a aj ich začnú brániť, no tí druhí nepočúvajú. Nejdem písať o prípadoch, keď sa porušovatelia hraníc uchýlia k fyzickému násiliu, k vydieraniu, k hrubým manipuláciám či iným brutálnym legálnym aj ilegálnym spôsobom. To je situácia, z ktorej treba okamžite odísť či privolať pomoc/políciu, ak sa dá.

Narušovatelia hraníc

Väčšina prekročení našich hraníc je oveľa jemnejšia.

Niektorí prekročia vaše hranice len nechtiac a hneď, ako to zistia, ospravedlnia sa a stiahnu sa. S takými nie je problém. To je vlastne bežná súčasť medziľudskej interakcie.

Iní sú nevšímaví, kým im svoje hranice metaforicky neoplieskate o hlavu, potom sú ich schopní rešpektovať.

Poznám napríklad človeka, ktorý je taký dominujúci vo väčšine vzťahov, že keď sa niekto dotkne jeho hraníc, hneď naňho vyskočí. Na druhej strane, on sám hranice druhých často ignoruje a jeho okolie je už z neho občas na prášky. Rokmi som prišla na to, že keďže on si svoje hranice tak vehementne bráni, očakáva, že druhí budú robiť to isté. Ak to nerobia, nevníma hranicu, ale priestor na diskusiu. Sotva som začala dávať svojimi činmi najavo, že „toto je hranica a o tomto nediskutujem“, rešpektoval to bez väčších problémov.

No a potom sú ľudia, ktorým je celý koncept cudzích hraníc ukradnutý. Vy im poviete jasné a zreteľné „nerob“, oni sa zasmejú a idú si ďalej svoje. Nejaký rešpekt voči vám? Heh, to čo je?

Šesť základných pravidiel pri komunikácii s narušovateľmi

S druhou a s treťou spomínanou skupinou som sa roky trápila, než som pochopila pár základných pravidiel:

Prvé – keď niekto prekročí hranicu toho, čo je pre mňa akceptovateľné, upozorním ho. Slušne, milo, priateľsky, ale jednoznačne. Aby sa nik nemohol vyhovoriť, že nepochopil.

Druhé – moje varovanie automaticky sprevádza akcia alebo pripravenosť na akciu. Napríklad som pripravená zdvihnúť sa a odísť. Alebo prerušiť s človekom akýkoľvek ďalší kontakt. Či dať výpoveď. Inokedy môže byť situácia tak ďaleko za čiarou, že rovno konám a nečakám na ďalšie porušenie.

Tí, ktorí naše hranice porušili nechtiac, si dajú povedať aj slušne.

Tí, ktorí si nechcú dať povedať, do tých môžete hučať od rána do večera, trieskať dverami, päsťami do stola… Ak slová nesprevádza akcia, ktorá dá neverbálne najavo, že toto pre vás skrátka nie je a nebude nikdy OK, niektorí vnímajú inaktivitu ako povolenie v činnosti pokračovať, ktoré sprevádzajú nepodstatné „kecy“ či „hysterické reakcie“.

Keď ide o vaše hranice, dajte si povolenie konať hoc aj „prehnane“ (ale stále s rešpektom k hraniciam tých druhých).

Tretie – neobhajovať toho druhého, že „on/ona sú už raz takí“. Ak nemajú duševnú poruchu a fungujú v živote v zásade normálne, nie sú. Mnohí vedia rešpektovať hranice, ktoré im dal ich šéf v práci alebo iní ľudia. Vybrali si, ktorými hranicami sa im „oplatí“ zaoberať, a ktoré nestoja za to.

Štvrté – niekedy vie byť bránenie vlastných hraníc nepríjemné, vyvolať úzkosť, strach, konflikt, obrovské napätie. Najmä pokiaľ ide o manipulátorov. Tí vedia, na ktoré gombičky zatlačiť, aby primäli svoje okolie k poslušnosti. Naučila som sa však, že hoci je obrana proti skúseným manipulátorom vrcholne nepríjemná, z dlhodobého hľadiska je horšie, že niekomu dovolím, aby po mne šliapal.

Piate – tréningom sa to lepší. Čím častejšie človek úspešne obráni svoje hranice, tým jednoduchšie to je nabudúce. Najmä však má okolie menšiu tendenciu ich porušovať. V podstate ich naučíme, že sa to nevypláca. Zaujímavé bolo, že sotva som sa naučila vážiť si vlastné hranice, chronickí narušitelia sa mi začali automaticky vyhýbať. Ani to na mňa neskúšajú.

Šieste – ľudia, ktorí sústavne vedome narúšajú moje hranice, nemajú v mojom živote čo robiť. Áno, tak tvrdo. Mimochodom, aj keby ste nemali žiadne iné pravidlá, ak si dáte povolenie spáliť mosty za človekom, ktorý neustále vedome kašle na vaše hranice, už len to vám pomôže.

Obhájiť si vlastné hranice je pre niekoho hračka, pre iného peklo. Dá sa to však naučiť, dá sa to zmeniť. Postupne, pomaly, krôčik za krôčikom sa dá fungovať lepšie. Sama na tom pracujem roky tak úspešne, že mám dnes v okolí ľudí, ktorí by boli zrejme prekvapení, že to pre mňa nie je vždy prirodzené. Alebo že sa mi to veľakrát nepodarí. Ale nevzdávam sa. Stojí to totiž za to.

Ako to máte s obhajobou vlastných hraníc? Je to pre vás hračka či utrpenie?