Kde ležia vaše hranice?

Minule som predstavila osobné hranice, dnes sa zameriem na to, ako si ich určiť, v angličtine hovoria o „set boundaries“. I keď to podľa mňa nie je presný pojem.

My ich totiž dávno máme. Len nie vždy tušíme, kde sú.

Aké vajíčka vám chutia?

Videli ste film Nevesta na úteku (1999)? Julia Roberts zanechala pri oltári viacero mužov, než prišiel novinár (Richard Gere) a začal sa do toho vŕtať. Všimol si, napríklad, že hlavná hrdinka ani len nevedela, ako pripravené vajcia jej chutia. Na tvrdo? Praženica? Volské oko? Vždy sa prispôsobila druhým. Zároveň nechala svoju rodinu a priateľov, aby si z nej nemiestne uťahovali.

Ak ste ten film nevideli, pozrite si ho ako krásny príklad hľadania vlastných hraníc. V jednom momente si totiž hrdinka pripraví vajcia na všetky spôsoby a postupne všetky ochutná. Zistí, čo má rada, len sa na to musí sústrediť.

Varovné signály

Presne tak vie fungovať hľadanie našich hraníc v bežnom živote – pokus a omyl. Dôležité však je sa sústrediť na varovné signály.

Tie môžu byť rôzne. Od veľkých fyzických prejavov až po nezreteľnú emočnú nepohodu.

Niektorí prechádzajú životom bez toho, aby tušili, že taký varovný systém vôbec majú. Zvyčajne pre rôzne minulé skúsenosti, ktoré ich prinútili systém vypnúť. Napríklad preto, že vyrastali s niekým, kto ich hranice neustále ignoroval. A tak vypli alarm, pretože iba nad ním mali kontrolu.

Iní signály prehliadajú alebo ich interpretujú nesprávne.

Ak je to naozaj zlé, je vhodnejšie vyhľadať profesionála. Mne moja psychologička, ktorú srdečne pozdravujem, ak môj newsletter číta, pomohla aj s týmto.
Prípadne môžete skúsiť používať aplikáciu na sledovanie emócií, o ktorej som už svojho času písala.

Čo ak už tuším, kde leží hranica?

Je jedno ako, podstatné je začať tento alarm počúvať. Naše hranice sú totiž zvyčajne premenlivé podľa situácie. Nemusia vždy ležať tam, kde sme ich videli naposledy. Keď sme unavení, hladní a vystresovaní, môžu byť veci inak, než keď sme spokojní.

Keď už vieme spoznať bzučiaci alarm, môžeme sa rozhodnúť, čo ďalej:

  • Môžeme dať najavo svojimi slovami a činmi: „Toto nie.“
  • Môžeme sa na celý alarm vykašľať a nechať druhých, nech si s nami robia, čo chcú.
  • Môžeme povedať: „Toto sa mi nepáči“, no činmi dovoliť, aby situácia pokračovala. (Možno si nahovoríme, že ide o „výnimku“. Zvyčajne si však ten druhý svojimi činmi vypýta „výnimku“ znova a znova, pretože naše činy mu dali najavo, že je to OK. Ale o tom sa rozpíšem nabudúce.)

Pozor na pomalé preplazenie sa cez čiaru

Nie vždy dáva situácia jasný a zreteľný priestor na to pomyslené „nie“. Niekedy si ani nemusíme všimnúť, že sme s niečím ticho súhlasili. Veci plynuli vlastným tempom, až sa dostali, kam nemali.

Napríklad vás kolegyňa požiada, aby ste jej pomohli s projektom a znie to ako nejaká drobnosť, ktorá vám zaberie pár minút. Súhlasíte radi, však tých pár minút vás vôbec nezaťaží. Potom sa postupne dozvedáte o projekte viac a situácia sa nenápadne preplazí za vaše hranice. Ani sa nenazdáte a pracujete na kolegyninom projekte cez víkend a škrípete zubami.

Radšej neskoro ako nikdy

Práve preto je dôležité naladiť sa na svoj varovný systém a začať sa ním zaoberať hneď, ako si ho všimnete. Schválne nepíšem, hneď ako sa ozve. Pretože ak patríte k takým ako ja, ktorí sa musia naučiť svoj alarm počúvať, nemusíte si ho vždy všimnúť.

Možno sa varovný signál ozve, keď sa z 5 minútovej práce stane hodinová, ale vy ho ignorujete. Zbadáte sa, až keď sa chystáte pracovať cez víkend.

To je OK. Pochváľte sa, že ste to vôbec zbadali. A zareagujte – obráňte sa. Nabudúce si ho všimnete skôr.

Pre pokročilých, skúste si spätne spomenúť, kedy vám začalo byť nepríjemne. Nabudúce vám to pomôže zbadať blikajúci alarm skôr.

Nemáš na výber?

Pre niektorých je to ľahké, pre iných nie. Niektorí sa to musia naučiť a pripomínať si to celý život. Ja to tak napríklad mám. Občas je pre mňa spoznanie a bránenie hraníc jednoduché, inokedy nie.

Niekedy sa totiž prekračovanie hraníc maskuje za altruizmus, tímovú prácu či „správnu vec“. A inokedy za domnelú neprítomnosť voľby a známe: „Nemám na výber“. Tí, ktorí čítali Gwind, vedia, čo si o tejto vete myslím.

Niekedy však svoje hranice aj poznáme, aj vieme, že sme sa k nim priblížili, aj povieme „nie“, len ostatní ho nepočúvajú. O takej situácii sa rozpíšem na budúci týždeň.