Niektorí odporúčali aj jed ako protijed pri prechladnutí

U nás, na severnej nie tak celkom pologuli našej nie tak celkom guľatej planéty, sa príchod Vianoc spája s nástupom zimy.

A zima sa v minulosti spájala so smrťou viac než ktorékoľvek iné ročné obdobie. Možno aj preto staroslovanská bohyňa Morena vládla zime a smrti.

Viaceré odborné články z 19. storočia upozorňovali na vysokú zimnú úmrtnosť najmä v chudobnej či pracujúcej vrstve.

Prechladnutie a baraní loj z 18. storočia

Mnohé zimné články z histórie spomínajú, samozrejme, prechladnutie. Viaceré pridávali „zaručené“ recepty ako sa zbaviť nádchy.

Jeden z nich, z roku 1764, ma zaujal. Bol na bolesť hrdla. Odporúčal roztopený baraní loj, kolofóniu (= destilát terpentínovej silice zo živice ihličnanov) a včelí vosk. Pasta sa mala natrieť na kus látky a pripevniť na krk od ucha k uchu. Ako to malo pomôcť, netuším ani pri najlepšej vôli…

Väčšina z nich však odporúčala to isté, čo dnes. Teda ostať doma, odpočívať a k tomu pridať veľa tekutín a možno niečo na úľavu od kašľu či bolestí hrdla.

Rady Dr. Haywarda z 19. storočia

Asi najviac ma však fascinovala knižka z roku 1873 od Dr. Johna Haywarda o prechladnutí, teda v jeho prípade o chorobách, ktoré boli podľa neho spôsobené chladom. V tom čase sa rozpoznávalo asi 90 diagnóz a podľa neho najmenej polovicu mala na svedomí zima.

Hayward varoval zámožných, ktorí chodili v šatách z tenkých látok. Vystavovali sa tým vraj riziku tuberkulózy, zápalu priedušiek, bolesti hlavy a nervov.

Odporúčal im jesť mäso aspoň raz denne a nechodiť do chladného počasia, keď je telo hladné. Ktovie, čo mu na túto radu povedali ľudia, ktorí si mohli dovoliť mäso akurát tak v nedeľu. Alebo vegetariáni, ktorí mali napríklad v Salforde spolok už v roku 1847.

Možno prekvapivo však Hayward zároveň propagoval studené kúpele. Podľa neho, studená voda s kontrolovanou teplotou otužila telo a pripravila ho na nástrahy meniaceho sa počasia a chladného vzduchu.

Radil tiež používať „inhalačný respirátor“ alebo „pneumatikon“. To boli dve zakrivené kovové sitká, medzi ktoré sa vkladala látka. Používal sa napríklad na podávanie chloroformovej anestézie. Vrstvy tenkého drôtu mali ohriať vzduch, než sa dostal do pľúc.

Protijed na prechladnutie

Dr. Hayward však chápal, že nie všetci majú takéto možnosti. Takže ponúkal aj „protijed“ na chlad v podobe akontínu.

Podľa jeho odporúčaní mal mať človek fľaštičku tohto neoceniteľného prostriedku vždy pri sebe a užiť ho zakaždým, keď mal čo i len najmenšie podozrenie, že mohol prechladnúť. Inde v knihe písal o dávke ako o homeopatickej.

Verím, že sa tam jeho čitatelia dopracovali. Akonitín je smrteľný pre dospelého človeka už pri dávke 2-6 mg. Chlad by sa pri inom než homeopatickom riedení mohol stať pre nepozorného čitateľa zanedbateľným problémikom.

O akých najšialenejších „zaručených“ historických receptoch na prechladnutie ste počuli?  (Zdroje: 1, 2, 3, 4, 5)