Ako súvisí sv. Mikuláš s kanibalizmom a históriou medicíny?

Svätý Mikuláš je opradený viacerými legendami. Podľa jednej z tých starších, raz akýsi mäsiar prichýlil vo svojom dome tri zatúlané deti. Ako vošli, zabil ich, rozkrájal a naložil do suda so soľou, aby ich mäso ponúkal ako šunku. Prešlo sedem rokov, než sa zjavil Mikuláš. Ten mäsiara prekukol, nechal sud otvoriť a prihovoril sa k Bohu. Deti vzkriesil a oni sa vrátili domov. (Podľa iných verzií nešlo o deti, ale o troch dospelých študentov, ktorých zdrogovali, okradli a zavraždili v akejsi krčme.)

Legenda bola v stredoveku veľmi populárna. Zobrazovali ju ako „komiks“ bez textových bublín a keďže ju všetci poznali, neskôr ju skrátili na obraz Mikuláša žehnajúceho nad sudom s tromi deťmi. Príbeh sa časom vytratil z pamäti a ľudia si k skrátenému obrazu doplnili vlastný.

Či už to boli deti alebo študenti, privádza ma to na myšlienku takzvaného medicínskeho kanibalizmu.

Upíri

Kanibalizmus v snahe vyliečiť sa objavoval v rôznych civilizáciách. Zameriam sa na Európu. Podľa niektorých zdrojov sa vraj starí Rimania hrnuli do arény, aby sa napili krvi gladiátorov zabitých v boji a absorbovali tak ich silu a vitalitu.

Idea, že pitie krvi prenesie jeho silu na ostatných, nebola ani neskôr len symbolická. Napríklad Marsilio Ficino, uznávaný učenec a kňaz z 15. storočia, odporúčal starým ľuďom piť krv tínedžerov, ktorí boli čistí, šťastní a temperamentní. Pitie krvi odporúčal aj Paracelzus a mnohí ďalší.

Krvné lieky

Krv sa používala celé stáročia v rôznej forme.

Mohla sa z nej napríklad získavať voda (hydrolát) odparená pri destilácii podobne ako sa robí napríklad z lupeňov ruží. Už pár kvapiek tohto krvného hydrolátu malo prinavrátiť silu chorým. Tak písali v 16. storočí.

Kniha jedného lekárnika zo 17. storočia ponúka aj recept na krvný lekvár. Zdrojom krvi mala byť osoba s „teplým“ a „vlhkým“ temperamentom. To je niečo čo sa odkazuje na Hippokrata a Galéna a teóriu štiav; v preklade šlo o sangvinikov (sangue = krv).

Prípadne sa používala sušená. Taká mala pomôcť pri zastavovaní krvácania. Ak odhliadneme od etiky získavania materiálu či možnosti prenosu infekcií, to aj mohlo fungovať. V sušenej krvi zrejme ostali nejaké doštičky a možno aj nejaké tie zrážacie faktory, i keď kto vie, čo s ňou v procese výroby robili…

Kusy múmie

Na liečbu sa však nepoužívala len krv, ale aj rôzne kusy tiel. Obzvlášť populárne boli časti múmií, najmä keď Európania začali vo veľkom vykrádať egyptské hrobky (cca 15. storočie).

Múmia bola takzvaná „panacea“ – liek na všetko.

To vravel aj chirurg Ambroise Paré, o ktorom som už písala. Kusy múmie sa miešali do najrozličnejších prípravkov, tinktúr a elixírov.

Približne v 18. Storočí bol dopyt taký veľký, že ponuka nestíhala a múmie sa začali falšovať. Používali na to telá chudobných, odsúdencov či zvierat. V rôznych receptúrach, napríklad v tých na teriak, ostávali ešte aj v 20. storočí.

Ľudský tuk

Používali sa však aj čerstvejšie kusy tiel. Napríklad ľudský tuk bol celkom slávny. V masti či vysušený na prach a užitý vnútorne mal pomáhať pri dne, proti modrinám a krvácaniu.

Sir de Mayerne, lekár viacerých anglických a francúzskych kráľov, odporúčal náplasť z bolehlavu, ópia a ľudského tuku proti bolesti. To inak mohlo reálne fungovať.

V roku 1694 ste si v Paríži mohli kúpiť ľudský tuk v lekárni, ale ľahšie ste ho získali, ak ste zašli za katom. Napríklad v Mníchove dodával miestny kat ľudský tuk do miestnych lekární až do polovice 18. storočia.

Lebka

No a lebka samozrejme nemôže v tomto stručnom výpočte chýbať. Až najbližšie uvidíte Hamleta, spomeňte si na toto morbídne vydanie newslettera. Lebka totiž súperila s múmiami či tabakom o titul „panacea“.

Anglický kráľ Karol II. vraj zaplatil 6 tisíc libier za recept z destilovanej pomletej ľudskej lebky. Prípravok sa vraj odvtedy nazýval „kráľovské kvapky“ a používal sa prakticky na všetko.

Niektorí historici vravia, že otázka vtedy vôbec nebola „či“ používať kusy ľudských tiel pri liečení, ale „aké“. Také rozšírené a normálne to bolo.

Európske pokrytectvo

Prečo teda Európania považovali kanibalizmus rôznych domorodcov za barbarský?

Pravdepodobne preto, že pri európskom kanibalizme telá pochádzali s neznámych či „menejcenných“ ľudí. Napríklad Angličania vyvážali lebky írskych vojakov do Nemecka. Angličanom to prišlo logické, nemeckému lekárnikovi to bolo jedno. Zároveň sa finálne liečivá už veľmi neponášali na pôvodný zdroj.

Avšak pôvodní obyvatelia amerického kontinentu jedli čerstvé kusy svojich priateľov, a to už bolo barbarstvo! To sú tie paradoxy…

Až odhryznete hlavu čokoládovému Mikulášovi, spomeňte si na mňa. Pekného Mikuláša prajem!

Hlavné zdroje: (1, 2, 3, 4, 5, 6)



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.