Ste spokojní so svojím ja?

Sme komplexné bytosti a dalo by sa povedať, že máme viacero svojich „ja“ pre rôzne situácie a pre rôznych ľudí. Iné „ja“ vidia rodičia, iné súrodenci, najlepší priatelia, známi, kolegovia a vôbec zvyšok sveta. Áno, ideál je, aby sa tie „ja“ veľmi nelíšili. Na druhej strane, neviem, či by bolo vhodné, aby moji klienti spoznali moje „infantilné ja“. Ehm. Asi nie.

Sú situácie a ľudia, ktorí v nás vzbudia to najlepšie možné „ja“, kým iní z nás vydolujú len to najhoršie.

Stratenie sa v potrebách tých druhých

Strávila som pár rokov vo vzťahoch, v ktorých dostala priestor „Lívia ako zakríknutá puťka“ a v inom „Lívia ako zúfalá mrcha“. Asi nemusím dodávať, že to neboli moje najlepšie vzťahy.

Vtedy som to však, samozrejme, nevedela.

Mnohí ľudia stratia prehľad o sebe popri očakávaniach a požiadavkách, ktoré na nich kladie rodina, partner a vôbec celá spoločnosť. Niekedy ide o veľké veci, inokedy o drobnosti. Čím silnejší tlak zvonka, tým ťažšie môže byť oddeliť vlastné „ja“ od toho, ktoré ukazujeme navonok alebo ktoré chce naše okolie vidieť.

Niektorí tento problém nikdy nezažili a tým úprimne gratulujem.

Páči sa mi toto moje „ja“?

Nájsť to „ja“, ktoré je pod všetkými tými nánosmi a nemení sa napriek okolnostiam, nie je jednoduché. Niekedy to chce pomoc odborníka. Niekedy môže pomôcť napríklad sledovanie vlastných emócií, o ktorom som už písala, prípadne sa spýtať samého seba: „čo potrebujem?“

No a inokedy môže pomôcť otázka:

„Páči sa mi moje ‚ja‘ v tomto vzťahu/situácii? Som naň hrdý/á? Robí mi úprimnú radosť?“

Ak čo i len zaváhate, odporúčam, vŕtajte sa ďalej, hoci to môže byť veľmi nepríjemné. Málokto si chce priznať, že to, čo sa z nás stáva napríklad v prítomnosti nevhodné partnera, pri príšernom kolegovi, alebo v internetovej diskusii, sa nám bridí. Ochotnejšie si povieme, že ten vystresovaný uzlíček nervov, tá uplakaná kôpka nešťastia, to vulgárne internetové hovädo, je vlastne v poriadku.

Skúste si neklamať

Nie je ľahké priznať si pravdu.

Existujú totiž takzvané mechanizmy osobnosti, ktoré upravujú náš pohľad na nás samých. Racionalizujeme (vysvetlíme si, prečo je to OK), kompenzujeme (nedarí sa nám vo vzťahoch, tak preháňame v práci a pri hodnotení seba sa sústredíme len na tú), skotomizujeme (doslova nevidíme nepekné veci) a robíme kopu iných vecí, len aby sme boli pre seba krajší. O týchto mechanizmoch napísali psychológovia celé knihy.

Napriek nim sa však zvyčajne nezbavíme tichého, hlodavého pocitu, že niečo predsa len nie je úplne v poriadku. Na ten sa treba zamerať.

A ak zbadáte, že s nejakým človekom, možno s niekým, s kým len začínate randiť, či s novou kolegyňou alebo v diskusii na internete sa prejavuje „ja“, na ktoré nie ste hrdí, neváhajte konať. Ste dôležití a to, či sa môžete zo seba úprimne radovať, je oveľa dôležitejšie než to, či vás majú radi iní. Pri tejto téme si vždy spomeniem na pieseň od Colbie Caillatovej – Try, pri ktorej vrelo odporúčam sústrediť sa na text.

Koniec koncov, jediný človek, s ktorým zaručene prežijete naozaj celý život, ste vy sami.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.