Pozor na túžbu po istote

Čo je v živote skutočne isté? Možno ma budete považovať za cynika, ale moja medicínska hlava mi vraví, že jedinou istotou v živote je, že raz zomrieme.

Vždy mi to napadne, keď mi niekto vraví, ako túži po istote, alebo ak niekto tvrdí, že ľudia si zaslúžia istoty. Je mi však jasné, že takú istotu politici nesľubujú.

Túžime po istej práci, streche nad hlavou, po istote, že uspejeme, ak sa budeme snažiť, istote, že raz nájdeme láskyplný vzťah, istote, že sa nič zlé nestane… Potreba bezpečia, ktoré si spájame s istotou, je taká silná, že sa dá ľahko zneužiť proti nám.

Nenechajte sa ovládať túžbou po istote

Čo však s tým?

Spôsobov je zrejme viac, mňa zaujal jeden, ktorý opisujú v knihe This book can fix your life (Kniha, ktorá vám môže opraviť život; ešte nevyšla v preklade), čo je sestra knihy s názvom Kniha, ktorá vám možno zachráni život.

Pri túžbe po bezpečí máme všetci istú toleranciu neistoty, tak sa to volá. Ak sa niekto blízky nevráti domov v očakávanom čase, niekto sa vôbec neznepokojí a hneď si nájde pravdepodobné vysvetlenie, iný sa hneď preľakne, schmatne mobil a začne volať.

Neistota je pre nás taká nepríjemná, že ľudia ochotnejšie prijmú istotu, že dostanú elektrický šok, než neistotu, že by ho mohli dostať; to ukázal výskum.

Každý má inú toleranciu neistoty

Dobrá správa je, že svoju toleranciu neistoty vieme čiastočne ovplyvniť.

Jedným zo spôsobov je uvedomenie si, že niečo také jestvuje a že každý človek to má inak. Dobré je tiež vedieť, že to nie je dané ako nemenný fakt. Matka, ktorá bez problémov nechá svoje päťročné dieťa žehliť vreckovky, sa môže už o pár rokov strachovať, ak má dieťa-tínedžer prísť domov zo školy bez jej sprievodu a, o ďalších pár rokov, s úsmevom vyprevadí dospelé dieťa na cestu okolo sveta. Toto vedomie vám môže pomôcť získať nadhľad.

Prípadne môžete skúsiť zmeniť svoje „bezpečnostné správanie“.

Bezpečnostné správanie

Ide o malé zvyky či rituály, ktoré nás majú uisťovať, že je všetko v poriadku. Také máme všetci a väčšinou si ich neuvedomujeme. Zvyčajne nás, ani ostatných nijak neobmedzujú. Môžu sa však vymknúť spod kontroly.

Ešte pred pandémiou robili výskum na študentoch, ktorým prikázali umývať si a dezinfikovať si ruky v pravidelných intervaloch bez ohľadu na to, či sa niečoho dotkli. Ich tolerancia neistoty výrazne klesla, a to nielen v otázke možnej nákazy. Celkovo boli úzkostlivejší. Aké je to teraz, po roku a pol pandemických opatrení?

Mobil tolerancii neistoty neprospieva

Našej tolerancii neistoty tiež vôbec neprospieva okamžitosť, ktorú nám poskytuje mobilný telefón. Výskum na študentoch v roku 2014 ukázal, že netolerovanie neistoty sa zvýšilo 5- násobne oproti roku 1994.

Veď si vezmite, že tak pred stopäťdesiatimi rokmi, keď niekto odišiel na cesty, jeho blízki sa o ňom dozvedeli, až keď im prišiel list. Ľudia si nemohli zúfať a celé noci nespať, čakajúc na správy. Neskôr už očakávali hovor z telefónnej búdky. Teraz? Niektorí by cestovateľovi najradšej dali GPS zariadenie a sledovali jeho polohu na mape vo dne, v noci, inak sa boja.

Znížením bezpečnostného správania môžeme zvýšiť toleranciu neistoty

Našťastie to funguje aj spätne. Keď identifikujeme svoje bezpečnostné správanie a postupnými krokmi ho znížime, zvýšime svoju celkovú toleranciu neistoty.

To vie byť náročné, ale dá sa to. Napríklad ak chceme, aby sa dieťa, ktoré ide na chatu s priateľmi, ozvalo, keď vyrazí na cestu, po ceste, po dorazení a ešte aj pred spaním, zredukujme to. Napríklad sa dohodnime len dvoch telefonátoch, pri ďalšej chate očakávajme už len jeden a prípadne to skúsme bez toho.

Medzitým môžeme odložiť telefón do inej miestnosti, aby nebol na očiach. Ponoriť sa do činnosti, ktorá nás rozptýli.

Alebo sa môžeme na chvíľu zastaviť, uvedomiť si svoj pocit neistoty a chvíľu ho pozorovať akoby patril niekomu inému. Možno prídete na to, že pocit hroziacej katastrofy je len to – pocit. A hoci sú pocity dôležité, nie vždy zodpovedajú realite.

(Všetky spomínané výskumy som prebrala z Knihy, ktorá vám môže opraviť život.)