Pacienta v 16. storočí občas schválne klamali

Pacienti, ktorí prišli k lekárovi v 16. storočí, mali nejaké očakávania. Tak ako dnes. A nielen ohľadom samotného vyliečenia. Chceli zároveň porozumieť tomu, čo je s nimi zle a ako sa to chystá lekár napraviť. Nepáčilo sa im počuť len akúsi diagnózu v latinčine, ktorej nerozumeli. Potrebovali vysvetlenie, s ktorým sa dokázali stotožniť.

Česko-nemecký lekár pôsobiaci v Prahe, Handsch, si zaznamenal niekedy celkom presne nielen to, ako pacientovi jeho chorobu vysvetlil, ale aj ako pacient reagoval, zrejme, aby sa poučil do budúcnosti.

Zdá sa, že vysvetlenia ponúkali lekári najmä také, s ktorými mohli byť v bezpečí. Ak sa totiž sekli, pacient ich neodporučil ďalším a oni tak mohli prísť o živobytie.

Tajná horúčka a zapchaté žily v bruchu

Častou diagnózou bolo nahromadenie chladného hlienu (to vychádza z Hippokratových a Galénových teórií štiav) v bruchu a upchatí takzvaných mezenteriálnych žíl, ktorých úloha bola presúvať „chymus“ (trávenina) do pečene, aby sa tam zmenil na krv. (Tí, ktorí čítajú moje blogy dlhšie, si možno spomínajú na antickú predstavu o krvnom obehu. V skutočnosti mezenteriálnymi cievami putuje krv plná živín z čreva do pečene.)

Prípadne pacientovi diagnostikovali „tajnú horúčku“ alebo „vnútorné osýpky“. V takom prípade sa len ťažko dokázalo, že lekár nemal pravdu. Ak mal pacient neskôr naozaj zvýšenú teplotu, tak sa tajná horúčka odtajnila, ak nie, ostala skrytá.

Tak bol krytý z každej strany, nech už bola skutočná diagnóza akákoľvek.

Moč ako základný diagnostický prostriedok

Možno ste už počuli, že odborný názov pre cukrovku je diabetes mellitus. Slovo diabetes označuje stav, keď človek veľa močí, kým mellitus poukazuje na sladkosť. Hádajte, ako prišli na to, že v moči diabetika je veľa cukru…

Diagnóza z moču sa používala aj v 16. storočí, i keď renesancia priniesla odklon od tejto vyšetrovacej metódy a lekári ju už nepoužívali pri všetkých chorobách. Ľudia však stále očakávali, že z neho lekár vyčíta prakticky všetko. Moč často posielali po poslíčkovi a lekár ho mal vyšetriť aj bez prítomnosti pacienta. Niekedy mal lekár k dispozícii len ten moč, nevedel ani len, komu patril.

Niekedy vyžadovali, aby lekár z moču určil pohlavie, vek pacienta, potvrdil tehotnosť, a samozrejme, mal určiť diagnózu, prognózu a liečbu. K tomu ich „vychovali“ generácie pred nimi, ktorí to tak robili, a barbieri/chirurgovia, liečitelia a rôzni šarlatáni, ktorí si túto vyšetrovaciu metódu zachovali… dlho.

A tak sa lekári, ak nechceli vyzerať neschopne a prísť o pacientov, museli prispôsobiť.

Podvádzanie pacienta

Spomínaný Handsch sa to naučil na vlastnej chybe. Pacienta varoval, že diagnóza len z moču je nedostatočná, že ho musí normálne vyšetriť. Muž teda odišiel k akejsi starej liečiteľke, ktorú potom ospevoval, ako mu pomohla, a to mala len jeho moč.

Handsch teda pridal do svojich vyšetrovacích techník takzvanú uroskopiu, či už ju k diagnóze potreboval alebo nie. Niekedy sa len tváril, že poslíčkom prinesený moč vyšetril a potom určil chorobu, ktorá bola najpravdepodobnejšia, napríklad horúčku, ktorá vtedy v meste vyčíňala. Prípadne, ak vedel, že vyšetruje moč mladej ženy, mohol zvaliť všetko na maternicu, tá u žien vtedy mohla prakticky za všetko.

Lekári sa aj v záujme pacientov prispôsobili požiadavkám doby, aby pacienti neutekali k šarlatánom.

Dnes to považujeme za neetické a opierajúc sa o súčasnú morálku, správnosť a najmä vedecké výsledky, často len bezmocne sledujeme, ako pacienti vyhľadávajú šarlatánov najmä preto, že ich vysvetlenia sa zhodujú s ich zjednodušeným vnímaním fungovania tela, či preto, že ich diagnóza a liečba sľubuje zázraky. Ale aj tak by som nemenila a nevracala sa do praxe zo 16. storočia, a vy?

(Zdroj 1)