Lekár – v 16. storočí platená služba ako každá iná

Písala som tu už o rôznych úžasných objavoch medicíny 16. storočia. Akí však boli pacienti či vzťah lekára a pacienta v tom čase?

To vieme posúdiť z denníkov, listov a nepublikovaných rukopisov niektorých vtedajších lekárov. Napríklad česko-nemecký lekár pôsobiaci v Prahe, Georg Handsch, a nemecký lekár Hiob Finzel si viedli podrobné záznamy.

Tejto téme sa budem venovať v najbližších troch newsletteroch a začnem otázkou, od ktorej ľudia bočia aj dnes – peniaze.

K lekárovi len boháči? Nie

Historici tradične hovoria, že učení renesanční lekári sa starali takmer výlučne o bohatých pacientov. Nová analýza denníkov ukazuje, že to mohlo byť inak.

Vo viacerých častiach Európy (súčasné Taliansko a Nemecko) zamestnávali takzvaného mestského lekára za ročný plat. V zmluve mu nariadili sa starať o bohatých a chudobných. Niekedy sa zjavila aj požiadavka upraviť svoje poplatky podľa príjmu pacienta.

Za 16 rokov (1572-1588) zaznamenal Finzel vo svojich knihách mená 6500 svojich pacientov a u asi polovice si poznačil aj údaje o ich sociálnom zázemí. Podotýkam, že v meste, v ktorom pôsobil (Cvikov v Nemecku) žilo vtedy asi 10 tisíc ľudí.

Väčšina pacientov boli muži, a to platilo pre mnohých lekárov, hoci presné pomery sa líšili. Spomínaný Finzel ošetril 57% mužov, ale doktor Palm v Norimbergu mal medzi pacientami až 63% mužov.

Len 8% pacientov doktora Finzela pochádzalo z aristokratických kruhov.

Lekár raz za život

Drvivá väčšina boli mešťania a stredná trieda, teda učitelia, farári, kováči, farbiari, obuvníci, hrnčiari, viazači kníh, výrobcovia sviečok, ale našli sa medzi nimi aj muzikanti a sedliaci. Od bohatších dostal niekoľko guldenov (zlatiek), od chudobnejších pár grošov, tucet vajec či sliepku.

Finzel aj Handsch však svorne poznamenali, že ľudia z chudobnejších pomerov vyhľadávali učeného lekára iba zriedkavo a väčšinu z nich videli iba raz v živote.

Ak sa ich stav zlepšil, už sa nepotrebovali vracať. Ak sa nezlepšil, išli za iným, alebo sa poradili s barbierom/chirurgom, liečiteľom, farmaceutom či skrátka s kýmkoľvek, kto sa vyznal v liečení.

Vo väčšine prípadov teda nebolo možné, aby si pacient a lekár vytvorili nejaký, ako to dnes nazývame, terapeutický vzťah. To bolo skôr výnimkou. Našli sa však aj celé rodiny, ktorých členovia chodili zrejme výlučne k jednému lekárovi. Niektoré dokonca dávali lekárovi polročný či celoročný plat vo výške 30 guldenov.

Iným sa však nechcelo platiť vôbec.

Platenie lekárovi

Hoci priame platby lekárovi boli vtedy štandardom, keďže nejestvovali žiadne poisťovne a povinné odvody do nich, aj tak sa to viacerým nepáčilo. Rovnako ako dnes, aj vtedy sa objavovali reči o tom, že lekár zarába na utrpení iných. No a, samozrejme, zarábal tým viac, čím dlhšie človek trpel, a tak ho podozrievali, že schválne predlžuje liečbu. Mne sa to podobá niektorým dnešným konšpiračným teóriám. Zjavne nevymysleli nič nové.

Väčšina pacientov sa však k službám lekára stavala ako k akýmkoľvek iným. Keď ich vyliečil, ochotne zaplatili aj navyše. Ale keď neboli spokojní, brali to ako neposkytnutú službu a nie vždy sa im chcelo platiť.

To podporovali barbieri/chirurgovia a liečitelia, ktorí sa vopred dohodli, že odmena bude závisieť od úspechu liečby.

Učení lekári sa proti tomu stavali. Vraveli, že keď lekár urobí pre pacienta všetko, čo mohol, ak ide o neliečiteľnú chorobu, nemôže kvôli tomu trpieť lekár alebo lekárnik. Pacienti sa totiž zdráhali platiť farmaceutovi za prípravky, čo im namiešal podľa receptu od lekára, ak mu nepomohli.

Handsch sa po ôsmych rokoch pôsobenia v Prahe sťažoval, že už má plné zuby ponižujúceho handrkovania sa o tom, či si zaslúži svoju plácu.

Väčšina lekárov v tej dobe si však nežila zle a mala celkom dobré príjmy zo svojej praxe, hoci nie všetci pacienti zaplatili. Spomínaný Finzel napríklad zarobil približne 400 guldenov za rok len od svojich pacientov, čo 6-7x presahovalo ročný plat od mesta.

Nabudúce sa pozrieme, ako to v 16. storočí, podľa skúseností týchto dvoch lekárov, vyzeralo s dôverou k lekárovi. (Zdroj 1)