Ani pacienti v 16. storočí neboli „ouce“

Nerovnováha štiav a hromadenie chorobnej substancie

V 16. storočí mohla za väčšinu chorôb nerovnováha štiav, miazma alebo nahromadenie „chorobnej substancie“ či matérie. Pri nej išlo o nedostatočné strávenie potravy žalúdku či v pečeni a o jej hnitie v tele či v črevách pre „obštrukcie“ či „upchatia“ rôznych ciest, ktoré nedovolia šťavám v tele normálne prúdiť.

Princíp liečby teda spočíval v napravení rovnováhy, uvoľnení upchatia a vypustenia nahromadenej špiny v tele. To dosiahli napríklad klystírom, vyvolaním vracania, pustením žilou a inými podobnými prostriedkami. Svojho času som písala o terapii v 17. storočí a tá nebola až taká odlišná.

Neviem ako vám, ale mne to pripomína väčšinu dnešných reklamných tvrdení o detoxe, čo sú, samozrejme, blbosti.

O neúspechoch sa nehovorí

Lekári však o svojich neúspechoch písali iba zriedka. Zväčša sa chválili len svojimi úchvatnými terapeutickými schopnosťami.

Česko-nemecký lekár pôsobiaci v Prahe, Handsch, nám vo svojich súkromných zápiskoch ukazuje, prečo to tak mohlo byť.

Vtedajší lekár totiž čelil obrovskej kritike, ak sa pacientov stav zhoršil po jeho liečbe a ak zomrel. Handsch si zaznačil prípad pacienta, ktorému dal nejaký prostriedok na prečistenie. Po asi päťdesiatich stoliciach po pár dňoch takejto kúry zomrel. Vieme si ľahko predstaviť, že rodina nebola nadšená.

Pacienti liečbe verili

Väčšina pacientov sa však vyliečila. Dnes ťažko povedať, či napriek alebo kvôli podanej liečbe. Vtedy sa úspech, samozrejme, pripísal liečbe a lekárovi.

A čím viac vyliečených pacientov lekár mal, tým viac dôverovali jeho umeniu a tomu, čo im hovorí.

Presne ako dnes, keď niekto ľuďom s dlhodobo príšerným životným štýlom odporučí „kúru“ zeleninových štiav s preháňadlami a ktovie čím ešte. Pre ľudí je jednoduché si predstaviť, že niečo je zapchaté alebo špinavé a treba to vyčistiť. Keď sa potom cítia lepšie (bodaj by nie, ak namiesto pečiva/cestovín/vyprážaného syra/piva/borovičky dajú telu konečne nejakú vlákninu a vitamíny), ich viera v správnosť tejto teórie sa utvrdí.

Podobne to bolo v 16. storočí, kedy lekári radi prezentovali smradľavú stolicu či veľké množstvo vývratkov ako úspech svojej terapie.

„Neposlušní“ pacienti

Pacienti však ani vtedy neboli „ouce“. Denníky lekárov ukazujú pacienti v 16. storočí ani omylom neposlúchali lekára na slovo. Mnohokrát nielen spochybňovali, ale doslova odmietali lekárove závery či liečbu. Najmä vtedy, ak sa nestotožňovala s ich predstavami. Dnes by sme to nazvali konfirmačný bias.

Pacienti napríklad len neochotne prijímali ponúkaný prostriedok na vracanie, ak už pacient pár dní nevedel v žalúdku udržať ani len čistú vodu. (Nečudujem sa im.) Prípadne menštruujúce ženy prerušovali liečbu vo viere, že by mohla narušiť ich pravidelné, mesačné očisťovanie tela.

Z lekárskych denníkov a záznamov, čo máme k dispozícii to vyzerá, že pacienti nemali lekárov v svätej bázni, ako sa často prezentuje. Naopak, vyberali si, takého, ktorému dôverovali, niekedy aj platili podľa toho, ako sa im to pozdávalo, a keď sa im nepáčilo, šli ďalej, a ak sa vtedajší lekári neprispôsobili, mohli prísť o živobytie.

Občas sa mi zdá, že myslenie niektorých ľudí nie je až také odlišné oproti 16. storočiu, čo poviete? (Zdroj 1)



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.