Plastická chirurgia v 16. storočí
Plastická chirurgia sa považuje sa moderný vynález. Ľudia si predstavia silikónové prsia či nafúknuté pery. Avšak plastická chirurgia zahŕňa nielen estetické zmeny, ale aj obnovenie častí tela. Napríklad sa využíva pri liečbe popálenín, rekonštrukcii po odstránení nádoru, či náprave vrodených chýb.
Správy o rekonštrukcii chýbajúcich častí tváre či liečbe zlomenín sánky sa objavujú už starovekom Egypte či v starej Indii.
Nemocnica smrti
Vôbec prvá kniha v Európe, ktorá sa venuje výlučnej rekonštrukčnej chirurgii, vyšla v roku 1597. Nesie názov De Curtorum Chirurgia per Insitionem a napísal ju profesor chirurgie v Bologni menom Tagliacozzi. Zaujímavosťou je, že praxoval v Nemocnici smrti (Ospedale della Morte) v Bologni, ktorá sa starala o väzňov a odsúdencov k smrti. Názov vychádza od rádu Santa Maria della Morte, ktorý nemocnicu v 14. storočí založil; v angličtine im hovoria aj Bratstvo smrti. Taliacozzi tu mohol pitvať odsúdencov a zdokonaľovať sa tak v anatómii.
Jeho kniha je nádherným dielom. Ilustrujú ju drevoryty a opisujú rôzne prípady plastiky chýbajúceho nosa, pier a uší. Chytil sa metódy od sicílskeho chirurga Branca a jeho syna, vylepšil ju a podrobne ju predstavil.
Metóda, ktorú používali, sa volá laloková.
Laloková metóda rekonštrukčnej chirurgie
Lalok je živé tkanivo aj s cievami. V princípe ide o to, že vyrežeme na jednom mieste kus kože, podkožia a prípadne (aj/len) svalu a prenesieme ho na iné miesto na tele toho istého človeka.
Preniesť ho môžeme tak, že ostane spojené s pôvodným miestom takzvanou stopkou. V takom prípade počkáme, kým prirastie na novom mieste a až potom ho oddelíme. Alebo môžeme lalok oddeliť úplne a preniesť ho na nové miesto, ale to už chce väčší kumšt, aby lalok neodumrel.
Možno si poviete, prečo robíme dieru na jednom mieste, aby sme prekryli druhú?
Lebo sú miesta na tele, kde je koža voľnejšia, ľahko sa zošije a zhojí. Odtiaľ sa vezme a prenesie sa na miesto, ktoré by sa samo nikdy nezahojilo.
Mečom do tváre
Práve túto techniku opísal Tagliacozzi. Dobový drevoryt ukazuje človeka so zohnutou rukou a s dlaňou na hlave, z ktorej prechádzajú pásy kože k rôznym častiam tváre. Lalok tkaniva uvoľnený z ruky prišili na miesto chýbajúcej časti nosa a keď sa prihojil, odpojili ho
Nie je náhoda, že tento typ techniky sa vyvinul vtedy a tam. V Taliansku boli vtedy populárne súboje s kordami a rapírmi a historické knihy šermu ukazujú veľa útokov práve na tvár.
Avšak po Tagliacozziovej smrti metódu používal málokto a postupne upadla do zabudnutia. Prežila v pokrútených povestiach, podľa ktorých napríklad odobrali takýto lalok otrokovi, aby vyliečili nos šľachtica.
Znovu sa dostala na svet až v 19. storočí nemeckým chirurgom z Varšavy von Graefe a v podstate sa používa dodnes. (1, 2, 3)