Otec chirurgie nevedel latinsky

Viackrát som okrajovo spomenula môjho obľúbeného renesančného chirurga – Ambroisa Parého. Ak ma pamäť a vyhľadávanie v archíve vlastnej stránky neklamú, jeho meno som si pripomenula v súvislosti s vypaľovaním rán.

Vypaľovanie rán

Vypaľovanie rany ako prevencia infekcie je hlúposť, o tom som písala už dávno. V histórii sa však robievalo, buď na zastavenie krvácania, alebo na „detox” rany. Rana sa napríklad obliala vrelým olejom alebo sa na ňu priložilo rozhorúčené železo. Spomínala som to aj minule.

Galén odporúčal cievy podväzovať a k tomu sa vrátil aj Ambroise Paré v roku 1537.

Stalo sa tak vlastne náhodou. Historka spomína, ako sa mu minul olej, a tak na rany naniesol zmes z vajec, oleja z ruží a terpentínu. Celú noc tŕpol, ako sa asi jeho pacienti majú. Ráno ho prekvapilo, že tí, ktorých ošetril inak, než bolo zvykom, pokojne spali. Odvtedy sa oleju vyhýbal a stal sa priekopníkom šetrnej chirurgie.

Syn debnára bez formálneho vzdelania

Ambroise Paré nemal formálne vzdelanie. Nikdy sa poriadne nenaučil latinčinu, za čo ho vtedajší lekári „hejtili”. Predbehol svoju dobu napriek tomu či práve preto? Posúďte sami.

Paré, protestantský syn úspešného debnára, mal vďaka úspechom svojho otca možnosť ísť do učenia k holičovi (barbierovi)-chirurgovi. Vo viacerých kútoch Európy sa tieto dve funkcie spájali. Lekári sa v zmysle hippokratových tradícií skalpelu nechytali, keď indikovali pustenie žilou, poslali ich k barbierom.

Ako učeň Paré trávil väčšinu času zametaním zeme a strihaním brád. Naučil sa však aj púšťať žilou, prikladať pijavice, obväzovať rany či robiť malé zákroky. Neskôr sa mu podarilo dostať do parížskej nemocnice Hôtel-Dieu.

Hôtel-Dieu som už spomínala v súvislosti s pôrodnými babicami. Ide o nemocnicu v Paríži, ktorá funguje od 7. storočia. V čase, keď v nej bol Paré, mala asi 3500 postelí a v každej aspoň dvoch chorých. Tu sa Paré dostal nielen k starostlivosti o pacientov, ale aj k pitvám a k učeniu študentov.

Vojenský chirurg

Pre nedostatočnú znalosť latinčiny nemohol zložiť povinné skúšky pre titul „majster chirurg” a teda licenciu vykonávať chirurgiu. Francúzskemu vojsku to však vôbec neprekážalo. Ako vojenský chirurg sa dostal k svojej prvej amputácii a napokon aj k historke s vajíčkami, ružovým olejom a terpentínom. Bez znalostí z kníh sa učil na bojovom poli.

Dobové knihy ho charakterizujú ako zvedavého muža s úžasným citom pre detail, schopnosťou pozorovať a vyvodzovať správne závery. Skrátka zvedavec, ako sa patrí. Paré sa odklonil od mnohých zaužívaných postupov a našiel oveľa lepšie.

Majster chirurg štyroch kráľov a autor mnohých kníh

Keď sa po 4 vojenských ťaženiach vrátil do Paríža, spravili z neho za odmenu „majstra chirurga” (pri skúške z latinčiny prižmúrili oči). Neskôr sa stal chirurgom 4 francúzskych kráľov, neprestal sa však starať aj o bežných ľudí.

Počas svojej kariéry napísal viacero textov a keďže jeho latinčina bola aká bola, napísal ich po francúzsky. Vo svojich knihách obhajoval podväzovanie ciev namiesto oleja. Písal aj o jemnom zachádzaní s tkanivami. V čase, kedy sa chirurgické výkony robili v sprievode bolestného škreku pacienta, sa snažil nájsť jemnejšie techniky, ktoré zmierňovali utrpenie.

Zdôrazňoval aj pooperačnú starostlivosť, ktorá v tom čase prakticky nejestvovala. V nej podával pacientom lieky na utíšenie bolesti po zákroku, vymyslel techniky rehabilitácie a nadizajnoval aj protézy po amputácii.

Jeho novátorské techniky sa aj vďaka francúzsky napísanému textu rozšírili medzi inými chirurgami a ovplyvnili vývoj chirurgie. Paré, syn debnára, ktorý sa nikdy poriadne nenaučil latinsky, sa tak stal tak zakladateľom modernej chirurgie. (Hlavné zdroje: 1, 2, 3, 4, 5)



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.