Japonský doktor Mengele ostal bez trestu, dožil sa spokojného dôchodku

Predpokladám, že všetci moji čitatelia už počuli o Jozefovi Mengelem – nacistickom doktorovi, ktorý robil príšerné pokusy na ľuďoch. V jednom blogu som tento rok opísala hrôzy spáchané aj inými lekármi v Osvienčime.

To, o čom sa v západnom svete (resp. mimo východnej a juhovýchodnej Ázie) hovorí veľmi málo alebo vôbec, je podobný príbeh z vojnového Japonska. Upozorňujem, nebude to príjemné čítanie.

Širó Išii a jeho sieť

Po prvej svetovej vojne spísali krajiny takzvaný Ženevský protokol (1925), ktorý zakazuje použitie chemických a biologických zbraní. Japonci ho podpísali tiež. Neprešla ani jedna desaťročnica a Japonci započali v roku 1932 výskum biologických zbraní, ktorý trval až do roku 1945.

Antihrdinom tohto príbehu bol Širó Išii, špecialista na mikrobiológiu a hlavný lekár Japonskej cisárskej armády.

Nepracoval sám. Podporovatelia okolo neho majú dnes dokonca svoje meno – Išiiho sieť (network). Do konca roku 1939 mala Išiiho sieť viac než desať tisíc doktorov a zdravotníkov, ktorí testovali na NEdobrovoľníkoch kadečo.

Jednotka 731

Testy robili najmä na čínskych civilistoch, ale aj na Rusoch, Kórejcoch, Mongoloch a akýchkoľvek vojenských väzňoch. Experimenty prísne tajili. Prebiehali v takzvaných „továrňach na smrť“ – obrovských miestach vybudovaných špeciálne pre výskum biologických zbraní. Dve také továrne sa vynímali nad všetkými – jednotka 731 v Mandžukuo a jednotka 1644 v Číne.

Vivisekcia – pitva, ale zaživa

O jednotke 731 vieme veľa z rôznych výpovedí očitých svedkov.

Podľa nich tu japonskí lekári a výskumníci schválne nakazili väzňov rôznymi chorobami – mor, cholera, týfus, antrax, tuberkulóza. Pri pohlavných chorobách prinútili k sexu nakazeného väzňa s nenakazeným. Ak žena otehotnela, skúmali rovnako aj dieťa. V zajatí sa narodilo mnoho detí, keďže znásilňovanie bolo bežné. Žiadne dieťa neprežilo.

Aby sa o chorobách dozvedeli čo najviac, niekedy s pitvou nečakali, kým pacient zomrie. Zomrel počas takzvanej vivisekcie, teda pitvy, ale začínajúcej zaživa. Pri deťoch nerobili výnimky.

Čo telo vydrží

Skúšali aj iné veci. Napríklad zisťovali, aké podmienky vydrží ľudské telo. Vystavovali väzňov mrazu, nízkemu tlaku vzduchu, hladu či smädu. Nechali pri nich vybuchnúť bombu a potom spravili pitvu či vivisekciu, podľa potreby.

Podobne ako nacistickí lekári, aj v Japonsku si cvičili ruku pri zbytočných chirurgických výkonoch bez anestézy. Skúšali aj, ako dlho trvá, kým človek vykrváca po amputovaní končatiny. Prípadne im tú končatinu prišili na opačnú stranu. Pri mnohých operáciách boli ľudia pri vedomí.

„Niektoré experimenty vôbec nesúviseli s rozvojom vojenstva či medicíny. … Aký má zmysel pre medicínu študovať odsekávanie hláv? Žiaden. To bolo len také hrajkanie sa. Profesionáli sa tiež radi hrajú,“ spomína svedok.

Mrazivé príbehy tejto jedinej jednotky zaplnili už pár kníh. Predpokladá sa, že len v jednotke 731 zomrelo následkom týchto experimentov najmenej 3000 ľudí, vrátane detí.

Výskum v teréne

Najväčšie výskumy však robili priamo „v teréne“ = ruské a čínske dediny a mestá. Kontaminovali ich zdroj vody alebo rozprášili choroby z lietadla. Na jedno mesto v Číne napríklad vypustili blchy infikované morom. Potom do dediny nabehli lekári z Išiiho siete a obyvateľov „vypitvali“ za živa či po smrti.

Nevie sa, koľko ľudí zahynulo pri experimentoch v teréne. Odhaduje sa však, že šlo o 6 miestne číslo.

Žiaden proces, ani trest

Na rozdiel od nacistických lekárov, ktorí robili takéto experimenty, neboli japonskí lekári takmer vôbec potrestaní

Nejaké súdy prebehli. Pri tribunáli v Tokiu sa však celá vec spomenula iba okrajovo. ZSSR spravilo v roku 1949 vlastný proces a pár lekárov odsúdili na prácu na Sibíri. Súd v ZSSR síce presne pomenoval, čo sa stalo, no javí sa taký pro forma, keďže sa konal kdesi na Sibíri a nie v Moskve. Samotného Išiiho nesúdili a aj tresty boli prekvapivo mierne. Až na jedného, ktorý sa zabil, všetkých za pár rokov pustili domov.

USA vyhlásilo tento proces za propagandu a pokus zakryť sovietske zločiny voči japonským vojenským väzňom. ZSSR zasa tvrdil, že USA odvracia hlavu a dáva japonským zločincom imunitu, aby získalo výsledky z japonských pokusov.

Obe tvrdenia boli pravdivé.

Japonská vláda sa celé 20. storočie tvárila, že sa nič také nestalo. Dosiaľ sa ani len formálne neospravedlnila. Japonské knihy o histórii sa o celej veci zmieňujú vraj len zbežne. A Išii sa dožil smrti na rakovinu hrtanu na pokojnom dôchodku s vynikajúciou penziou, kým iní z jeho siete sa stali vedúcimi významných inštitúcií v Japonsku. (Zdroje: 1, 2, 3, 4, 5)

Picture: https://news.cgtn.com/