Cestovanie za ľudskou zoo

Ak sa nič nepobabralo, tak v čase, keď ste dostali tento newsletter, som kdesi na ceste do Londýna.

V lete sa mi nepodarilo takmer vôbec dovolenkovať. A vôbec celý tento rok padali dovolenkové dni takmer výlučne na dotiahnutie druhej časti románu Gwind s podnázvom Sama za seba a tiež na prvé úpravy dopísanej tretej časti Gwind. Nechápte ma zle, stálo to absolútne za to. Gwind 2 je konečne (!) na svete, a ja sa z toho eskutočne sa z toho teším!

No zároveň som už tak od konca augusta mentálne škriabala steny a pílila okoliu uši, že potrebujem niekam vypadnúť.

Pandémia mi pomohla pochopiť vlastné preferencie

Nie všetci potrebujú cestovať do cudziny. Niektorí zbožňujú hory a prírodu a takých krás máme na Slovensku viac než dosť. Iní chcú najskôr spoznať vlastnú krajinu či najbližšie okolie, než sa vydajú ďalej. Ďalší cestujú k moru preto, že sú zvyknutí a vlastne im nikdy nenapadlo spraviť to inak. A poznám takých, pre ktorých je Európa nuda a kým nejdú na iný kontinent, tak sa im to neráta.

Vždy som to brala ako fakt, že každý od cesty očakáva niečo iné. Akceptovala som, že hoci prírodu a jej ochranu považujem za extrémne dôležitú, od detstva som sa radšej túlala v uliciach mesta. Ideálne Prahy alebo Londýna.

Až pandémia mi pomohla skutočne pochopiť prečo.

Príroda? História? Pamiatky? Nič z toho

Keď prídete do inej krajiny, nie ste obklopení len iným prostredím či históriou, ale najmä inou kultúrou, iným myslením a životným štýlom.

Je to vidno v tých najmenších drobnostiach. V tom, ako chodia ľudia po chodníku, či sa ponáhľajú, usmievajú sa, bočia od seba, vrážajú jeden do druhého. Badať to aj na toaletách s úctivými nápismi na ozdobnej tabuľke bez piatich výkričníkov. Začujete to aj v tóne, akým vás osloví pracovník múzea či žobrák, ktorý od vás pýta peniaze. A veľa vyčítate aj z pohľadov ľudí, ktoré vám (ne)venujú, keď okolo nich prechádzate.

Keď sa ocitnete na novom mieste, obklopia vás nepísané pravidlá odrážajúce myslenie miestnych obyvateľov a návštevníkov, ktorí sa prispôsobili.

Iný kraj, iný mrav

Na predchádzajúcej pracovnej pozícii som cestovala po Európe tak 2-3x do mesiaca. Videla som vďaka tomu najmä veľa letísk a taxíkov, ale občas sa mi podarilo rozhliadnuť aj po meste a navnímať si miestnu atmosféru.

Napríklad v centre Bruselu som mala z okoloidúcich pocit, akoby som bola kus mäsa. Brr! Vo Florencii mi výrazy tvárí pripomínali spôsob, akým sa dívam na obrazy renesančných maliarov. Amsterdam bolo pre mňa mesto protikladov, kde rovno pri vchode do kresťanského hostelu bol výklad s prostitútkou. Vo Viedni mám pocit chaosu, príde mi, že ľudia chodia každým smerom a nik poriadne nevie kam. V Londýne obvykle zažívam zaujímavú zmesku slušnej, pozornej všímavosti a zároveň úplnej ignorácie. Mám tam pocit slobody, pre ktorý sa do Londýna rada vraciam.

Ľudská zoo

Celé je to však stále o tom istom – cestujem preto, aby som sa kochala neškodným pozorovaním ľudskej zoo. Tento pojem mám od jednej americkej autorky (Jessica Brody), ktorej Udemy kurzy písania vrelo odporúčam. Pozorovanie ľudí je pre spisovateľov nutnosť, robíme to všetci.

Do normálnej zoo som nevstúpila od základnej školy a nemienim to meniť. Ale ľudská zoo, to je celkom niečo iné.

Ľudskú zoo viete so záujmom sledovať aj v slovenskom supermarkete, v parku či na pumpe. Lenže tá ma posledné roky viac frustruje, než baví. Cudzia sa sleduje lepšie, dá sa mať odstup. No a kde by človek v okolí našiel rozmanitejšiu ľudská zoo, než v Londýne?

A vy to máte ako? Kam cestujete, keď máte voľno, a hlavne – prečo?