Nacisti mali legislatívu o etickom výskume, len ju ignorovali

Experimenty na ľuďoch mali kedysi len minimálne pravidlá. Vždy sa spomína len Hippokratova prísaha, avšak Hippokratova medicína predpokladá, že pacient poslúcha lekára na slovo a vôbec sa nezaoberá súhlasom pacienta.

To sa postupne menilo. Už v 19. storočí sa začali vynárať dokumenty, ktoré vyžadujú informované súhlasy alebo ktoré upravujú etiku výskumu.

Taký existoval aj v Nemecku pred druhou svetovou vojnou.

Usmernenie z roku 1900

Jeho základy vznikli ešte v Prusku v roku 1898 po tom, čo doktor Albert Neisser (objaviteľ Neisseria gonorrhoeae, pôvodcu kvapavky) robil testy „vakcíny“ na syfilis na prostitútkach. V skutočnosti im pichol sérum z pacientov, ktorí mali syfilis. Keď sa nakazili syfilisom, tvrdil, že to preto, že pracovali ako prostitútky. Bral to ako dôkaz, že jeho vakcína nefunguje.

Vtedajší súd zhodnotil, že mal pacientky o výskume informovať a pýtať si ich súhlas. Zaoberal sa tým parlament, komisia rôznych odborníkov vrátane Virchowa a Behringa a viacerí právnici. Až napokon vydalo v roku 1900 ministerstvo usmernenie o tom, že na medicínsky zákrok, ktorý nie je potrebný pre diagnostiku, liečbu alebo imunizáciu (vakcináciu), treba súhlas pacienta. (1)

Smernice z roku 1931

Ťažko povedať, ako sa dodržiavali skoršie usmernenia, keďže neboli zákonmi. Čo vieme je, že nemecká ríšska vláda prijala v roku 1931 smernice o medicínskom výskume, ktoré boli prísne a navyše aj právne záväzné. (2)

V nich jasne rozlišuje „terapeutický“ (nové liečebné postupy) a „neterapeutický“ výskum na ľuďoch. Pre obe sa vyžadoval informovaný súhlas. Výnimku mal len terapeutický výskum v život ohrozujúcich stavoch, kedy by čakanie na súhlas mohlo pacienta o život pripraviť, kým nová terapia ho mohla zachrániť. (1, 3)

Nacisti ich, očividne, ignorovali, hoci v tej dobe boli smernice oficiálne stále platné. Niet sa veľmi čo čudovať, nikdy totiž nemali nejaký spôsob, ako kontrolovať či vyžadovať dodržiavanie tohto predpisu.

Čerešničku tomu dodal ešte zákon z roku 1933 na ochranu zvierat. Pokusy na zvieratách sa tak stali oveľa náročnejšie než experimenty na ľuďoch. (4)

Norimberský proces od roku 1945

Hrôzy koncentračných táborov sa dostávali do povedomia v Norimbergu počas procesu s nacistami a tiež s lekármi, ktorí robili desivé pokusy.

Obhajoba lekárov bola rôzna. Hájili sa napríklad rozkazmi vlády či spomínali obdobne neetické experimenty vo Francúzku, v Británii či v USA; o malej vzorke z nich som písala v newsletteri 10.9. Lekári navyše žiadali, aby ich súdili podľa nemeckých zákonov, teda aj smernice z roku 1931. To sa však nestalo. (5, 6)

Proces viedli Američania a tí, ukazuje sa, o smernici z roku 1931 asi netušili. Tak si vymysleli vlastný súbor pravidiel. Vyhlásili ich predtým ako vyriekli verdikt. Podľa niektorých autorov však, keby nacistických lekárov súdili podľa smernice z roku 1931, odsúdili by ich viac a možno aj prísnejšie.

Právnikom, ktorí toto čítajú, sa zrejme práve postavili všetky chlpy dupkom.

Norimberský kódex 1947

Takzvaný Norimberský kódex má len desať bodov. Dodnes je okolo neho veľa diskusií. Je deravý ako rešeto, mnohí ho považujú za narýchlo „zbúchaný“, debatuje sa aj o tom, kto ho napísal.

Netuším, kto má pravdu. Faktom však ostáva, že napriek všetkým chybám sa dnes považuje za jeden z kľúčových dokumentov medicínskeho výskumu.

Prvý bod kódexu striktne vyžaduje dobrovoľný súhlas s výskumom a deviaty mu dáva možnosť z výskumu odísť.

Body 2-5 sa zaoberajú tým, že pokus musí byť zmysluplný, musí byť založený na tom, čo už vieme, a musí sa spraviť tak, aby sa predišlo zbytočnému utrpeniu či poškodeniu zdravia. Kódex zároveň zakazuje taký pokus, pri ktorom je vopred jasne známe, že by mohol človeku ublížiť.

Ďalšie body vravia, že riziko pre človeka nesmie byť väčšie než humanitárna dôležitosť problému, ktorý má pokus vyriešiť. Potrebuje byť primerane pripravený, smú ho vykonávať len vedecky vzdelané osoby a vedec musí byť pripravený kedykoľvek pokus prerušiť. (3, 4, 5, 6)

Kódex v skutočnom svete

Čo sa kódexom po procese? Akékoľvek vojskom organizované pokusy sa ho držali, civilných lekárov prakticky nezaujímal alebo o ňom ani nevedeli. Niektorí ho dokonca považovali za kódex pre barbarov, ktorý je pre bežného lekára zbytočný. (7)

Postupne sa však začal spomínať čoraz viac a tým bolo čoraz očividnejšie, na koľko situácií nemyslel.

Aj preto vznikla v roku 1964 Helsinská deklarácia, ktorá si zaslúži vlastné číslo newslettera. (8)

No než prejdeme na novinky, ešte jedna dohra po druhej svetovej vojne – Hippokratovu prísahu nahradil Sľub lekára, ktorý je súčasť Ženevskej Deklarácie z roku 1948. Dnes sa teda už neprisahá pri Apolónovi, Asklépiovi, Hygiei a Panakei a všetkých bohoch a bohyniach.

Image by alanbatt from Pixabay



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.