40 rokov im nepovedali, že majú syfilis. Hrozivý výskum v Tuskegee

Minule som sa venovala neetickým výskumom pred nacistami. Dnes začnem v roku 1932. Vtedy začala v Tuskegee v USA štúdia syfilisu na Afroameričanoch, ktorá nebola výsledkom pár šialencov. Bol to oficiálne, vládnymi úradmi schválený experiment.

V 30-tych rokoch 20. storočia mohli Afroameričania o akýchsi svojich právach len snívať. Segregácia na základe rasy bola norma. V tej časti Alabamy, kde leží Tuskegee, bola väčšina obyvateľstva čiernej pleti. Ľudia žili na vidieku bez vodovodu, kanalizácie, splachovacieho záchodu, elektriny, telefónov či áut, ktoré už v tých rokoch boli v Európe bežné. Vzdelávanie zaostávalo. Preplnené triedy, žiadna doprava do a zo školy, akú mali bieli, a jeden učiteľ na celú školu. Zdravotná starostlivosť? Prakticky žiadna.

V takýchto podmienkach začala štúdia syfilisu.

Syfilis v Alabame

Syfilis je pohlavne prenosná choroba, ktorú spôsobuje baktéria Treponema pallidum. Choroba prebieha v 3 štádiách. Prvé je tvrdý vred, ktorý sám po čase zmizne. Potom sa infekcia rozšíri a prejaví sa najmä na koži. Nasleduje niekoľkoročné obdobie bez príznakov, než začnú prejavy tretieho štádia na srdci, koži či nervovej sústave. V 30-tych rokoch sa syfilis liečil arzénom, bizmutom či ortuťou. Nič extra, ale aspoň dačo.

Vďaka projektu z roku 1929 otestovali asi 40 000 ľudí v Alabame na syfilis a v oblasti, kde leží Tuskegee, objavili asi 36% nakazených. Pôvodne ich mali liečiť, no potom prišla Veľká hospodárska kríza a k liečbe sa nik nedostal. Niekomu teda napadlo, že by bolo super to využiť a študovať neliečený syfilis.

Štúdia „zlej krvi“

Mysleli si, že to bude jednoduché. Mýlili sa. Mužom totiž už stihol niekto povedať, že sú chorí. Chceli sa liečiť, nie sa nechať sledovať. Tak si vymysleli, že ich budú liečiť na „zlú krv”; pojem vedy používaný na mnohé choroby. Nepovedali im, že majú syfilis, ani ako chrániť ostatných pred nákazou.

Muži sa ochotne nechali otestovať, netušiac, že sú súčasťou akéhosi experimentu. Do štúdie zaradili okolo 400 mužov nakazených syfilisom.

Experiment mal pôvodne trvať 6 mesiacov. V roku 1933 si však povedali, že to potiahnu dlhšie, presnejšie do smrti týchto mužov. Chceli totiž počkať na výsledky pitvy po prirodzenom úmrtí. Vtedy im zároveň napadlo, že by sa hodilo mať kontrolnú skupinu zdravých mužov a tak pridali 200 ďalších zdravých. Ak sa niekto zo zdravých nakazil, prehodili ho do syfilitickej skupiny.

Klamstvá nemali konca kraja

Dlhší pokus vyžadoval viac úsilia. Mužom sa, samozrejme, nechcelo chodiť stále na akési odbery. Podávali im preto neúčinnú liečbu (napríklad aspirín), teplé jedlo, vozili ich na testy. Neskôr dokonca začali platiť za ich pohreby, ktoré boli pre miestnu komunitu veľmi dôležité. Klamali im prakticky vo všetkom. Napríklad im tvrdili, že odber mozgovomiechového moku stimuluje ich sexualitu alebo že to je účinná liečba.

V roku 1941 niektorí narukovali do armády a mali okamžite začať liečbu. Výskumný tím v Tuskegee zaslal armáde zoznam s 256 menami, ktorým nemali dať lieky. Tak sa i stalo. Výskumníci napísali aj miestnym lekárom, aby týchto pacientov neliečili. Tiež poslúchli.

Penicilín „kazí“ výskum

Keď sa v roku 1947 stal penicilín štandardnou liečbou syfilisu, experimentátori sa ďalej usilovali o to, aby ho ich pokusné subjekty nedostali. Nie vždy úspešne. Do roku 1952 sa asi 30% ich zostávajúcich účastníkov nejako dostalo k penicilínu, hoci asi len 7,5% z nich mali účinné dávky. Väčšina mužov sa však mylne domnievala, že už liečbu dostáva, a tak nehľadali inú.

„Dúfam, že dostupnosť antibiotík sa nebude príliš krížiť s týmto projektom,” napísal riaditeľ v Tuskegee kolegovi.

Zo 6 mesiacov na 40 rokov

Medzitým sa svet dozvedel o experimentoch v koncentračných táboroch, spísal sa Norimberský kódex (1947) a Helsinská deklarácia (1964). V USA si Afroameričania vydupali aspoň aké-také práva.

Tento experiment však pokračoval ďalej.

V roku 1969 sa lekári stretli, aby rozhodli, či pokračovať. Jeden z nich vravel, že by mali štúdiu ukončiť a mužom dať liečbu. Ostatní sa zhodli, že experiment pobeží ďalej.

Verejnosť naň prišla, až keď to „bonzli” novinárom v roku 1972. Vtedy štúdiu konečne zastavili. (1, 2, 3, 4)

Foto – Wikimedia/cc