O prvých antivaxeroch, vitamíne D a COVID-19 a o strachu z úspechu

Ahojte, zvedavci,

Máme piatok trinásteho, jediný tohto roku. Zároveň je dnes medzinárodný deň ľavákov. Tak všetkým ľavákom, ktorých poznám, prajem o to krajší deň. Ak sa už tešíte na Gwind 2, prezradím, že sa tam zjaví postava s prezývkou Ka-tras, čo v svete Gwind znamená Ľavoruký. Je to jedna z mojich obľúbených postáv a už sa teším, že ju čoskoro spoznáte.

No ale poďme už na zaujímavosti pre zvedavcov. Dnes budem pokračovať o variolizácii, povieme si niečo o vitamíne D a o konkrétnom druhu strachu, o ktorom sa hovorieva len zriedka.

Zaujímavosti z medicíny minulosti – začiatok antivaxu v 18. storočí

Naposledy som písala o variolizácii, teda očkovaní proti pravým kiahňam (variole) materiálom z pacienta nakazeného pravými kiahňami. Písala som o starej Číne, Indii a Blízkom východe. Svoje rozprávanie som ukončila pred tým, než sa variolizácia rozšírila po Európe. Dnes začnem práve tam.

O variolizácii písali lekári v Európe začiatkom 18. storočia síce ojedinele, ale predsa. Jedným z nich bol Emanuel Tiomonius (1670-1718), ktorého som krátko spomenula minule. O variolizácii napísal priateľovi Johnovi Woodwardovi, jeho list predniesli pred členmi Kráľovskej spoločnosti a neskôr, v roku 1714, aj publikovali.

Odtiaľ sa začali správy pomaly šíriť v anglosaskej spoločnosti. Do kontinentálnej Európy sa dostali jednak z nej, ale aj z priamych kontaktov s Osmanskou ríšou. Z roku 1715 pochádza článok dvoch Slovincov opisujúci liečiteľa z Konštantínopolu, ktorý priniesol starú techniku do Európy. V roku 1717 napríklad vyšiel súhrn prác o variolizácii pre nemecké publikum z neanglických zdrojov.

Európske prvenstvo prešovského lekára

Pre variolizáciu v kontinentálnej Európe je dôležitý aj jeden prešovský lekár – Ján Adam Rayman (niekde aj Reiman) (1690-1770). Ten v roku 1718 publikoval dve štúdie, z ktorých jedna opisovala epidémiu kiahní v Prešove a druhá zhŕňala vtedy známu terapiu choroby.

V roku 1720 úspešne varioloval svoju 2.5 ročnú dcéru Máriu Alžbetu. Urobil jej na koži malý zárez, votrel doň hnis z kiahní jej brata a ranu zakryl orechovou škrupinou. Na siedmy deň dostalo dievča horúčku, po ďalších troch dňoch sa vystrábila a chorobu nedostala. Neskôr (1721) to podrobne opísal, a tak sa toto očkovanie stalo najstarším konkrétne opísaným prípadom variolizácie v kontinentálnej Európe.

V anglosaskej literatúre o ňom píšu máličko a keď, tak s mnohými chybami. My by sme však naňho nemali zabudnúť. (1, 2, 3)  

Lady Mary Wortley Montagu

Pre rozšírenie popularity variolizácie však spravila asi najviac Britka Lady Mary Wortley Montagu. Lady Mary mala s kiahňami svoje skúsenosti. Jej brat na túto chorobu zomrel, ona sama ostala zjazvená. Potom sa dostala do Osmanskej ríše a dozvedela sa o variolizácii. V roku 1717 sa stala svedkom aktu variolizácie a napísala domov viacero nadšených listov. Jeden z nich sa stal kľúčom k propagácii variolizácie v západnom svete.

V roku 1718 nechala Lady Mary zaočkovať svojho takmer 5-ročného syna. Po návrate do rodnej vlasti sa stala veľkou obhajkyňou variolizácie. V roku 1721 nechala zaočkovať aj svoju dcéru a lekár, ktorý to vykonal, svoje pozorovania publikoval. V tom istom roku dostalo niekoľko väzňov z Newgate na výber – variolizácia alebo poprava. Všetci prežili a boli prepustení.

Pod vplyvom Lady Mary a jej kontaktov sa od roku 1722 začali očkovať šľachtické rodiny v Anglicku a neskôr aj v kontinentálnej Európe.

Mária Terézia

Metódu variolizácie vyšperkoval anglický chirurg Robert Sutton. Stala sa bezpečnejšou a do roku 1770 vraj on a jeho traja synovia zaočkovali vyše tristotisíc ľudí. Ich metódu prebral a vylepšil Watson, od ktorého sa ju naučil Holanďan Ingen-Housz a ten ju potom priniesol na dvor Márie Terézie. Cisárovná nechala variolizovať svoje štyri deti a sama sa stala obhajkyňou tejto metódy. (4, 5, 6

Aj keď podpora tejto inovácie rástla, zároveň sa kopili jej odporcovia. Dnes by sme ich nazvali antivaxeri.

Vakcíny ako vynález diabla

Bostonský lekár spomínal boj s ľuďmi, ktorí variolizáciu považovali za vynález diabla. Vhodili mu do okna bombu s lístkom „Mather, ty prekliaty pes, takto ťa ja naočkujem!”. Bomba našťastie nevybuchla. (7)

V Anglicku sa tiež proti očkovaniu ozývali mnohí. Napríklad reverend Massey tvrdil, že choroby zosiela Boh, aby potrestal ľudí za ich hriechy a strach z choroby drží ľudí na uzde. Preto považoval snahu chorobám zabrániť za dielo diabla.

Okrem náboženských argumentov zaznievali aj medicínske. Variolizácia so sebou niesla menšie riziko smrti, než mala samotná choroba. No ani malé riziko sa mnohým nepáčilo, keďže predsa len nebolo blízko nule, ako majú dnešné vakcíny. (8, 9)

Ústup variolizácie

Zopár lekárov začalo v 60-tych rokoch 18. storočia experimentovať s inými metódami, zahŕňajúcimi aj kravské kiahne. Túto metódu však poriadne otestoval a spropagoval až Edward Jenner, ktorého očkovanie kravskými kiahňami bolo oveľa jednoduchšie a bezpečnejšie než variolizácia. Preto sa postupne od málo bezpečnej variolizácie upustilo.

Ak si myslíte, že Jennerov prístup odporcov očkovania upokojil, mýlite sa.

Antivax hnutie, ktoré vzniklo už s prvým očkovaním, len zmenilo objekt svojho strachu. Pri Jennerovej vakcíne sa napríklad, pre zmenu, báli toho, že im narastú kravské chvosty. Je to však podobný strach, aký vidno aj dnes. Veľa sa toho za tie roky nezmenilo.

Zaujímavé novinky z medicínskych vied – vitamín D a COVID-19

Svojho času som písala aj tu v newsletteri, aj u seba na blogu o výživových doplnkoch. Spomenula som, že jeden z mála doplnkov, ktorý má zmysel brať, je vitamín D. Odhaduje sa, že 30-60% Európanov má nedostatok vitamínu D (2019), preto je jeho dopĺňanie najmä v zime na mieste.

Vitamín D a jeho tvorba v koži

Za normálnych okolností sa vitamín D tvorí v hlbších vrstvách kože pôsobením UVB žiarenia zo slnka. Jeho „výroba” je spomalená napríklad u ľudí s tmavšou pokožkou a prirodzene klesá vo vyššom veku.

Medzi 10:00 a 15:00 hodinou na jar, v lete a na jeseň je optimálny sklon slnečných lúčov, aby sa UVB prepracovalo cez všetky vrstvy atmosféry až na našu kožu. Na vytvorenie vitamínu D stačí cca 5-15 minút. Pri dlhšom pobyte na slnku je už vhodné siahnuť po opaľovacích krémoch s SPF >15. Tie síce zastavia tvorbu vitamínu D (cca o 95%), lenže zároveň pomáhajú v prevencii nebezpečného kožného melanómu.

Za normálnych okolností si telo narobí od jari až do jesene dosť vitamínu D, aby prežilo zimu. Skladuje ho v našich faldíkoch. Ale samozrejme, darmo má človek veľké skladovacie priestory, keď do nich niet čo uložiť. 😉

Niečo málo vieme získať zo stravy, napríklad z lososa, makrely a sardiniek, no to množstvo je mizivé.

Nedostatok vitamínu D

Vážny nedostatok vitamínu D spôsobuje u detí krivicu a u dospelých mäknutie (pozor, nie rednutie) kostí (osteomaláciu).

Okrem toho sa ukazuje, že nedostatok vitamínu D sa spája s vyšším rizikom iných chorôb, i keď o niektorých nie sú vždy presvedčivé dôkazy. V dlhom zozname je celá plejáda rôznorodých chorôb ako mozgová mŕtvica (2021), demencia (2017, 2019), akné (august 2021), depresia (2013) či rizikový faktor rakoviny štítnej žľazy (2019).

Vitamín D a COVID-19

Novinky, ktoré s vami chcem zdieľať, sa týkajú COVID-19. Internetom sa totiž šíria rôzne správy o tom, aký je vitamín D všeliek. Stručne: nie je.

Vedecké články sú zatiaľ stále rozporuplné a výsledky viac-menej predbežné.

Nedostatok vitamínu D sa v niektorých analýzach spája aj na vyšším rizikom infekcie, závažnosti a smrti na COVID-19 (júl 2021), kým iné analýzy vravia o nepresvedčivých dôkazoch (jún 2021). Užívanie vitamínu D podľa niektorých štúdií nemá v závažných prípadoch žiaden efekt (júl 2021), podľa iných pomáha pri miernych príznakoch (jún 2021). K záverom, že ešte nič nevieme naisto, prišli aj v prehľade publikovanom 9. augusta 2021.

Na vitamín D sa vám rozhodne oplatí myslieť kvôli mnohým chorobám. Zájdite sa cez obednú prestávku na chvíľu prejsť na slnku. Keď tam budete dlho, natrite sa. Keď ste v interiéri a v zime si vitamín D dopĺňajte inak.

Či si tak pomôžete proti COVIDu-19, ako niektorí tvrdia? To zatiaľ nevieme s určitosťou povedať.

Voľná téma – strach z úspechu

Všetci máme niekedy strach. Je to jedna zo základných emócií a hoci nám nie je príjemná, je užitočná. Strach nás má upozorniť na hrozbu. Problém je, keď sa strach vymkne spod kontroly. Niekedy nás ochromí, inokedy vybičuje do paradoxnej reakcie, prípadne sa prejaví ako úzkosť či zmení na fóbiu.

O strachu by som mohla písať aj do aleluja a určite sa k tejto téme vrátim. V tejto chvíli by som však rada venovala pozornosť konkrétnemu podtypu strachu, o ktorom sa hovorí len málo.

Strach z úspechu opísal už Freud

Strach z úspechu je dávno známy. Opísal ho už Freud v roku 1915. Odvtedy sa teórie okolo neho, samozrejme, vyvíjali. V populárnej literatúre píšu najmä o strachu zo zlyhania. Strach z úspechu vie byť rovnaký, ak nie ešte väčší problém.

Je strachom z očakávaných negatívnych dôsledkov úspechu, prípadne zo zmeny, ktorú prinesie.

Pomerne bežne sa strach z úspechu skombinuje so strachom zo zlyhania. Ani pri jednom nezáleží na objektívnej realite. Stačí, že človek vníma hrozbu zlyhania/úspechu ako skutočnú. V oboch prípadoch si človek svojho strachu môže a nemusí byť vedomý.

Ako sa prejavuje?

Strach z úspechu môže vyzerať rôzne. Napríklad sa človek bojí, že až bude jeho firma úspešná, bude musieť neustále odpovedať na správy, a vlastne sa nedostane k práci, ktorú miluje. Často sa spája s obavou, že človek nedosiahne očakávania, čo vzniknú, sotva dosiahne určitú métu.

Hlavnou črtou strachov zo zlyhania a z úspechu je vyhýbavé či až seba-zničujúce správanie. Napríklad uberanie z cieľov, malá snaha ich dosiahnuť, alebo vyhýbanie sa výzvam a príležitostiam. Prípadne sa môže prejaviť ako neochota prezentovať samého/samú seba, prijať lepšie platenú prácu alebo si vypýtať vyšší plat. Z toho je len ťažko niekedy odlíšiť, či ide o strach zo zlyhania alebo z úspechu, či len o nízke ambície, lenivosť, nevhodné ciele…

Ľudia pociťujúci strach z úspechu mnohokrát trpia osamote. Hanbia sa zaň. Veď komu by priznali, že sa boja, že budú mať príliš vysoký plat? Väčšina ľudí by ich vysmiala, alebo by im povedali vetu, ktorú z duše neznášam: „Mať ja tak tvoje problémy!”

Ženy versus muži

Už štúdie v sedemdesiatych rokoch ukázali, že u žien tento strach vzniká často, ak robia niečo, čo sa nespája so zaužívanou predstavou „ženskej úlohy” (napríklad strach manažérky, že si nenájde partnera). Podľa novších štúdii sa napriek emancipácii na tomto veľa nezmenilo. U mužov sa obvykle spája so strachom odcudzenia sa od rodiny či priateľov (napríklad strach chlapca vybrať si vysokú školu a povolanie, ktorým ide proti želaniu svojej rodiny).

Prečo o tom píšem?

To, koľko mojich rozhodnutí viedol strach z úspechu, som pochopila iba pár rokov dozadu. Ako? Tak, že mi niekto, koho názor si veľmi vážim, povedal, že podľa neho sa viac bojím úspechu, než zlyhania. Aké prosté, však?

Otvorili sa mi nové obzory. Priznám sa, dovtedy som ani netušila, že by taký strach by mohol existovať. Zrazu dávali mnohé veci zmysel. Dnes s ním bojujem rovnako ako s akýmkoľvek iným strachom: raz vyhrávam ja, raz on. Niet, žiaľ, nijakého čarovného elixíru, ktorý by ma ho zbavil. Najčastejšie stačí, že o tomto type strachu skrátka viem.

Práve preto o strachu z úspechu teraz píšem. Možno mám medzi vami takých, ktorí majú podobný problém a ani o tom nevedeli.

Tiež sabotujete svoj úspech, pretože sa ho bojíte? Či vám je tento strach dávno známy? (1, 2, 3, 4, 5)

*

Viete si predstaviť, žeby dnes antivax hnutie tvrdilo, že vakcíny sú dielo diabla?

Užívate vitamín D, chodievate na slnko či ste doposiaľ netušili, že by ste ho mohli mať nedostatok?

Dajte vedieť v komentároch.

Teším sa na vás na budúci týždeň,

Lívia



1 thought on “O prvých antivaxeroch, vitamíne D a COVID-19 a o strachu z úspechu”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.