O prvom očkovaní, káve a vyhorení

Ahojte, zvedavci,

Začiatkom týždňa mi prišli korektúry pre Gwind 2, takže mám čím plniť svoje doobedia. Nie, žeby som bez toho nemala, keďže pracujem na celkom novom projekte (populárno náučná kniha, zatiaľ o nej viac neprezradím). Gwind 3 odpočíva na disku. Mám čo robiť, ale na newsletter som si, samozrejme, našla tiež čas.

Dnes začínam augustovú sériu o histórii očkovania. Okrem toho sa dočítate, či je pitie kávy zdravé alebo nie. A zároveň som sa rozhodla sa podeliť aj o zážitok z vlastného života, na ktorý nespomínam rada. Tak poďme na to:

Zaujímavosti z medicíny minulosti

V auguste som sa rozhodla zamerať sa na tému, ktorá sa teraz objavuje z každej strany – vakcíny. Ale nebojte sa, nebudú to ďalšie články o COVID-19. Naopak sa zameriam na akékoľvek iné choroby, nech máte k tej súčasnosti nejaký historický kontext.

Naša imunita je komplexná, zapájajú sa pri nej rôzne bunky, molekuly a mechanizmy. Niektoré sú nešpecifické a neprispôsobivé, iné sú špecifické a učenlivé. Práve tie môžu za to, že keď niekto prekonal (pravé) kiahne (neštovice pre zvedavcov za riekou Moravou), už ich málokedy dostal znova.

Pravé kiahne v minulosti

Pravé kiahne boli desivá choroba a predpokladá sa, že niektoré „morové“ epidémie boli epidémiami pravých kiahní. Z historických údajov vyrátali jej reprodukčné číslo R0 na 6.87 a jej smrtnosť približne 30%. Pre porovnanie, COVID-19 má na Slovensku smrtnosť okolo 3%. Takže keby sme mali epidémiu kiahní, možno by mŕtvych bolo 120 tisíc namiesto 12 tisíc.

Ľudia preto hľadali rôzne spôsoby, ako sa chrániť. Jedným z nich bola takzvaná variolizácia.

Čo je to variolizácia

Variolizácia bola metóda, pri ktorej sa do tela naočkoval biologický materiál z pacienta postihnutého pravými kiahňami, teda variolou. Cieľom bolo vyvolať miernejšiu chorobu než by človek mohol mať pri bežnom šírení, teda premorení.

Znie vám to nebezpečne?

Veď aj bolo. Odhaduje sa, že približne 2-3% ľudí kvôli tomu zomrelo. Predstavte si v dnešnej situácii, že by sme podávali ľuďom niečo také. Napriek tomu sa to s úspechom používalo v mnohých krajinách, keďže 2-3% je predsa len oveľa menej než 20-30%.

Počiatky variolizácie v oriente

Niektorí autori vravia, že variolizácia vznikla už niekde okolo roku 1000 buď v Číne alebo v Indii, ale že šlo o tajnú tradíciu, ktorá sa nezapisovala.

V Číne variolizáciu robili preukázateľne už v 16. storočí. Vybrali ľudí s miernym priebehom kiahní a im zoškriabali z kože chrasty. Tie nechali uschnúť. Potom ich pomleli a fúkli do nosa. Z Indie máme záznamy o variolizácii z 18. storočia. Odobrali hnis z vyrážok, zmiešali ho s vodou, natreli na kožu očkovaného a tú potom popichali ihlou. 

Buď z Číny alebo z Indie sa táto prax dostala na Blízky východ a odtiaľ do Európy.

Variolizácia v Európe

Historické dokumenty vravia, že do kontinentálnej Európy túto prax priniesol liečiteľ-imigrant z Konštantínopolu.

Ľudovo sa tomu hovorilo „kupovanie kiahní“. Princíp ostával rovnaký, len spôsoby sa líšili. Deti nosili šaty po chorom, alebo držali suché chrasty v ruke, alebo si spravili na koži malé zranenie a votreli si podrvené chrasty do rany. Akademická medicína 17. a 18. storočia, o ktorej som písala v júli, o tom veľmi nerozprávala.

To sa však začiatkom 18. storočia zmenilo. V roku 1714 publikovali v Anglicku list od Emanuela Timoniusa, ktorý opisuje úspechy variolizácie v Konštantínopole. A z roku 1715 pochádza článok dvoch Slovincov opisujúci spomínaného liečiteľa z Konštantínopolu, ktorý priniesol starú techniku do Európy.

Vďaka týmto a iným podobným správam sa začala variolizácia šíriť po celej Európe s rastúcou podporou šľachty a vzdelancov.

Ako to prebiehalo, to si zaslúži samostatný príbeh. Len prezradím, aby ste sa mali na čo tešiť, že v ňom významnú úlohu zohral aj istý prešovský lekár.

Zaujímavé novinky z medicínskych vied

Neviem ako vy, ale ja milujem kávu. Obávam sa, že by som ju prestala piť len v prípade, ak by sa vedecky preukázala jej škodlivosť. Našťastie je káva v bežných množstvách a vo väčšine prípadov úplne bezpečná. Keďže však na mňa v júli vyskočili hneď dva nové vedecké články o káve, napadlo mi pozrieť sa na ňu bližšie.

Pražená káva je komplexná zmes viac ako 1000 bioaktívnych zlúčenín. Niektoré z nich sú potencionálne prospešné nášmu zdraviu, iné až tak nie. Obsah látok v šálke sa odvíja od odrody (Arabika vs. Robusta), stupňa praženia, hrubosti mletia, typu prípravy. Gény popíjača kávy a baktérie v jeho čreve sa tiež zapájajú do rovnice vplyvu kávy na zdravie. Akoby nebola už aj bez toho zložitá.

Súhrnný vplyv kávy na zdravie

V roku 2017 vyšla súhrnná meta-analýza rôznych vplyvov kávy na zdravie. Podľa nej káva znižuje riziko smrti, srdcovocievnych chorôb, viacerých druhov zhubných nádorov, chorôb pečene a žlčníka, cukrovky 2. typu, či Parkinsonovej choroby. Najlepší efekt je pri dávke asi 3 šálok denne. Výsledky ukázali, že káve by sa mali radšej vyhnúť tehotné ženy, najmä v prvých dvoch trimestroch. Kávičkárky sú tiež vystavené väčšiemu riziku zlomenín, u mužov je to naopak.

Káva a hypertenzia

Asi najčastejšie sa pitie kávy spája s chronickým zvyšovaním krvného tlaku – hypertenzie. Je zaujímavé, ako sa toto presvedčenie drží, hoci vedecké výsledky hovoria niečo iné. Kofeín ako taký dokáže zvýšiť tlak, efekt však trvá asi 3 hodiny (podľa meta-analýzy z roku 2011). Keď sa bavíme o hypertenzii, výsledky sú iné.

Za hodinku hľadania som našla za posledných 5 rokov viac meta-analýz štúdií (2021, 2019, 2018, 2017A, 2017B) s tým istým výsledkom – dlhodobé pitie  cca 2-3 šálok kávy denne znižuje riziko hypertenzie.

Espresso a cigaretka

Treba však k tomu dodať pár vecí. Ak si dáte ku káve cigaretku, ochranný efekt kávy takpovediac vynulujete.

Tiež sa neopláca piť kávy priveľa. Pri 5 a viac šálkach denne sa objavujú viaceré zdravotné riziká.

Najlepšia pre zdravie sa zdá byť káva filtrovaná cez papierový filter alebo jej obdoby (rozpustná sa ráta k filtrovanej). Nefiltrovaná káva, teda napríklad zalievaná, sa spája so zvýšenou hladinou cholesterolu a zvýšeným rizikom srdcovocievnych chorôb a smrti (2020). To ma vôbec nepotešilo, keďže mám najradšej espresso (nefiltrovaná káva).

Júlové vedecké novinky o káve

No a konečne k tým novým správam z júla tohto roka.

Jedna ukázala, že neexistuje vzťah medzi pitím kávy a poruchami rytmu srdca. Zahrnula takmer 400 tisíc kávičkárov, čo z nej robí najväčšiu štúdiu tohto typu.

Druhá mi prišla ešte zaujímavejšia, preto som si ju nechala nakoniec. Skúmala efekt kávy tiež asi u 400 tisíc ľudí. Nadmerné pitie kávy, teda 6 a viac šálok denne, sa podľa tejto štúdie spája s asi 53% vyšším rizikom vzniku demencie v porovnaní s pitím asi 1-2 šálok denne. Zároveň sa pozreli na to, ako vyzerá mozog pod magnetickou rezonanciou, keď ho niekto pravidelne vystavuje veľkému množstvu kávy. Ukázalo sa, že sa scvrkáva. To asi nepoteší.. Pozoruhodné však je, že máličko zvýšené riziko demencie a porážky mali aj ľudia, ktorí nepili kávu vôbec alebo pili bezkofeínový variant. 

Vedecké poznatky, ktoré máme dostupné dnes, ukazujú, že pravidelné, mierne pitie kávy, teda približne 1-4 šálky predovšetkým filtrovanej kávy denne je zdraviu prospešné. Idem si asi hneď nejakú dať k piatkovému písaniu.

Voľná téma – burnout alebo vyhorenie

Téma kávy mi pripomenula čoraz častejšie skloňované vyhorenie. Tí, ktorí sledujete môj Facebook, asi viete, že príznaky nápadne ponášajúce sa na vyhorenie som mala aj ja. Nediagnostikoval ma síce žiaden špecialista, ale spĺňam všetky kritériá, tak si to volám „môj burnout”.

K burnoutu som sa prepracovala pri krásnej práci medicínskeho dohľadu nad klinickými štúdiami. Bavila ma a občas mi fakt chýba. Hovorí sa, že človek musí pre prácu najskôr zahorieť, aby mohol vyhorieť. Na mňa to sedí.

Pocit absolútneho vyčerpania, čo mi priniesla, mi nechýba ani trocha.

Čo to je vyhorenie/burnout?

Vyhorenie sa dnes skloňuje čoraz často. Podobne ako slovo „depresia”, ktoré ľudia nadužívajú pri chvíľkovej zlej nálade, aj slovo „burnout” sa začína používať asi na všetko. Vyhorenie však vie byť, najmä v jeho posledných fázach, skutočne devastačné. Neradno ten pojem používať iba tak.

Vyhorenie je iné ako stres, hoci spolu súvisia. O rozdieloch medzi nimi sú napísané dlhé odborné články. Pri vyhorení je chronický stres (roky) v podstate životný štýl, ktorý človek nevníma ako problém. Potom príde nejaká somarina a celý systém sa zrúti ako domček z karát. V takom prípade už obyčajne nepomôže dovolenka, ani žiadne wellness stratégie. Darmo vám ich známi v dobrej viere odporúčajú.

Príznaky a ich podceňovanie

Syndróm vyhorenia nedávno WHO oficiálne zaradila medzi diagnózy. V súčasnosti má veľa definícií, ale za najtypickejšie príznaky vyhorenia sa považuje:

  • Emočné vyčerpanie, pocit straty energie
  • Cynizmus, negativizmus a/alebo odosobnenie sa
  • Znížený osobný výkon, pocit neschopnosti pracovať

Ja som spĺňala všetky do bodky.

S hrôzou som sa prizerala, ako sa mi život rozpadá na prach a sype sa mi pomedzi prsty, ktorými som nedokázala pohnúť. Cítila som sa celkom bezmocná. Prázdna. Vypálená do tla.

Napriek tomu mi trvalo pár týždňov, než som sa dokopala hľadať skutočné riešenie. Ďalší rok mi trvalo, než som zmenila prácu. To je pre nás vyhorencov vraj typické a v porovnaní s mnohými inými som vlastne reagovala celkom pružne. Radi si nahovárame, že to nie je také zlé. Zvyčajne je to ešte horšie.

Príčiny vyhorenia – vonkajšie

K vyhoreniu väčšinou vedie kombinácia faktorov. Na jednej strane je práca, na druhej osobnostné predpoklady.

Z tých pracovných sa za rizikové považuje malá kontrola nad svojou prácou, vysoké pracovné nároky, málo podpory od zamestnávateľa, priveľa pracovných úloh, nízky plat, či pracovná neistota. Ani zďaleka teda nejde len o čisté množstvo nadčasov. Napríklad v čase, keď som pociťovala najhoršie príznaky, som pracovala najmenej. Nie preto, žeby som sa vedome šetrila. Skrátka som nebola schopná pracovať viac než nutné minimum.

Príčiny vyhorenia – vnútorné

Z osobnostných sú najčastejšie vyhorením postihnutí ľudia, ktorí pomáhajú iným. Sestričky, lekári, ošetrovatelia, učitelia, duchovní, psychológovia, manažéri, ale aj mnohí iní. Tiež sa mi prihoršilo, ako rástol môj skvelý tím roztrúsený po Európe a USA.

Vyššie riziko vyhorenia majú ľudia so sklonmi k perfekcionizmu, k depresii, úzkosti či nízkej sebadôvere (neurotizmu). Niektoré výskumy dokonca ukazujú, že tieto osobnostné predpoklady sa na rozvoji vyhorenia podieľajú oveľa viac než príčiny v zamestnaní. Za mňa boli splnené skoro všetky. Nie, táram. Všetky.

Nepodceňujte to

Psychológ, kariérny poradca, podpora partnera, okolia a mojich šéfov, vlastná húževnatosť, pár rokov času. To som potrebovala ja. Našťastie som to stihla skôr, než som si úplne zničila zdravie a osobné vzťahy. Dnes mám vyslovene odpor k typu fungovania, ktorý ma k vyhoreniu priviedol. Povedať „nie“ je aj vďaka tomu oveľa jednoduchšie.

Mnohí si myslia, že stačí zmeniť prácu, málokedy je to však pravda. Do nového zamestnania si totiž ľudia prinesú svoj obľúbený batoh sebadeštrukčného správania. Ten si otvoria namiesto obedára a po čase sú tam, kde predtým. Málokto má takú znalosť samého seba, že dokáže presne identifikovať vnútorné príčiny a riešiť ich bez cudzej pomoci.

Aj preto všetkým, ktorí majú pocit, že majú tento problém, odporúčam, aby to nepodceňovali. Ak cítite, že už nezvládate, tak si nenahovárajte, že ešte pár týždňov/mesiacov/rokov to vari vydržíte. Môžete to skúsiť riešiť sami. V tom prípade odporúčam, aby ste si našli aspoň nejaké knihy či podcasty od reálnych, nie samozvaných odborníkov. Dnes už však, našťastie, nie je hanba a tabu vyhľadať pomoc.

Stojí to za to. Vyhorenie môže človeka dotlačiť k skutočnému uprataniu si života a priorít, ktorému by sa inak vyhol. Výsledkom vie byť oveľa lepší a spokojnejší život. Odborníci to volajú osobnostný rast po burnoute. Ja tomu hovorím – úľava.



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.