Niektoré argumenty antivaxerov sa nezmenili ani za 150 rokov

Niekedy sa zdá, že protiočkovacie nápady sú niečím novým a prevratným. Nie je to tak. Tento článok nie je o očkovaní proti COVIDu-19, ale o počiatkoch očkovania a antivaxu. Zaberie vám asi 10 – 12 minút čítania.

Naša imunita je komplexná, zapájajú sa pri nej rôzne bunky, molekuly a mechanizmy. Niektoré sú nešpecifické a neprispôsobivé, iné sú špecifické a učenlivé. Práve vďaka nim sa môže stať, že nejakú chorobu dostaneme v živote iba raz. To si ľudia všimli už dávno, v časoch, keď ich trápili pravé kiahne (neštovice pre čitateľov za riekou Moravou).

Variolizácia, jej počiatky a rozšírenie v Európe

Pravé kiahne boli desivá choroba a predpokladá sa, že niektoré „morové“ epidémie boli epidémiami pravých kiahní. Z historických údajov sa vyrátalo ich reprodukčné číslo R0 – 6,87 – a ich smrtnosť (koľko ľudí z nakazených zomrie) – približne 30 % (tieto údaje sa v rôznych článkoch líšia, ale bývajú viac-menej podobné). (1) Ľudia preto hľadali rôzne spôsoby, ako sa chrániť. Jedným z nich bola takzvaná variolizácia.

Čo je to variolizácia

Variolizácia bola metóda, pri ktorej sa do tela naočkoval biologický materiál z pacienta postihnutého pravými kiahňami, teda variolou. Cieľom bolo vyvolať miernejšiu chorobu, než by človek mohol mať pri bežnom šírení, teda premorení. Odhaduje sa, že približne 2 – 3 % ľudí po takejto procedúre zomrelo.

Napriek tomu sa variolizácia stáročia používala, keďže 2 – 3 % mŕtvych detí je oveľa menej než 20 – 30 %.

Počiatky variolizácie v Oriente

Niektorí autori vravia, že variolizácia vznikla už niekedy okolo roku 1000, buď v Číne, alebo v Indii, ale že šlo o tajnú tradíciu, ktorá sa nezapisovala.

V Číne variolizáciu robili preukázateľne už v 16. storočí. Vybrali ľudí s miernym priebehom kiahní a zoškriabali im z kože chrasty. Tie nechali uschnúť. Potom ich pomleli a fúkli do nosa. Z Indie máme záznamy o variolizácii z 18. storočia. Odobrali hnis z vyrážok, zmiešali ho s vodou, natreli na kožu očkovaného a tú potom popichali ihlou.

Z Číny alebo Indie sa táto prax dostala na Blízky východ a odtiaľ do Európy. (2)

Variolizácia medzi ľuďmi v Európe

Historické dokumenty vravia, že do kontinentálnej Európy túto prax priniesol liečiteľ – imigrant z Konštantínopolu. Ľudovo sa tomu hovorilo „kupovanie kiahní“. Princíp ostával rovnaký, len spôsoby sa líšili. Deti nosili šaty po chorom alebo držali suché chrasty v ruke, alebo si spravili na koži malé zranenie a votreli si podrvené chrasty do rany.

Európska akademická medicína a variolizácia

V roku 1714 publikovali v Anglicku list od Emanuela Timoniusa (1670 – 1718), ktorý opisuje úspechy variolizácie v Konštantínopole. O variolizácii napísal priateľovi Johnovi Woodwardovi, jeho list predniesli pred členmi Kráľovskej spoločnosti a neskôr, v roku 1714, aj publikovali. Odtiaľ sa začali správy pomaly šíriť anglosaskou spoločnosťou.

Do kontinentálnej Európy sa dostali jednak z nej, ale aj z priamych kontaktov s Osmanskou ríšou. Z roku 1715 pochádza článok dvoch Slovincov, opisujúci spomínaného liečiteľa z Konštantínopolu, ktorý priniesol starú techniku do Európy. V roku 1717 napríklad vyšiel súhrn prác o variolizácii pre nemecké publikum z neanglických zdrojov. (2, 3)

Európske prvenstvo prešovského lekára

V histórii variolizácie v kontinentálnej Európe bola dôležitá aj úloha jedného prešovského lekára – Jána Adama Raymana (niekde aj Reiman) (1690 – 1770). Ten v roku 1718 publikoval dve štúdie, z ktorých jedna opisovala epidémiu kiahní v Prešove a druhá zhŕňala vtedy známu terapiu choroby.

V roku 1720 úspešne varioloval svoju 2,5 ročnú dcéru Máriu Alžbetu. Urobil jej na koži malý zárez, votrel doň hnis z kiahní jej brata a ranu zakryl orechovou škrupinou. Na siedmy deň dostalo dievča horúčku, po ďalších troch dňoch sa vystrábilo a chorobu nedostalo. Neskôr (1721) to podrobne opísal, a tak sa toto očkovanie stalo najstarším konkrétne opísaným prípadom variolizácie v kontinentálnej Európe. (4, 5)

Lady Mary Wortley Montagu – propagátorka variolizácie

Pre rozšírenie popularity variolizácie však spravila asi najviac Britka Lady Mary Wortley Montagu. Lady Mary mala s kiahňami svoje skúsenosti. Jej brat na túto chorobu zomrel, ona sama ostala zjazvená. Potom sa dostala do Osmanskej ríše a dozvedela sa o variolizácii. V roku 1717 sa stala svedkom úkonu variolizácie a napísala domov viacero nadšených listov. Jeden z nich sa stal kľúčom k propagácii variolizácie v západnom svete.

V roku 1718 nechala Lady Mary zaočkovať svojho takmer 5-ročného syna. Po návrate do rodnej vlasti sa stala veľkou obhajkyňou variolizácie. V roku 1721 nechala zaočkovať aj svoju dcéru a lekár, ktorý to vykonal, svoje pozorovania publikoval. V tom istom roku dostalo niekoľko väzňov z Newgate na výber – variolizácia alebo poprava. Všetci prežili a boli prepustení.

Pod vplyvom Lady Mary a jej kontaktov sa od roku 1722 začali očkovať šľachtické rodiny v Anglicku a neskôr aj v kontinentálnej Európe. (2, 3, 6)

Mária Terézia a jej očkované deti

Metódu variolizácie vyšperkoval anglický chirurg Robert Sutton. Stala sa bezpečnejšou a do roku 1770 vraj on a jeho traja synovia zaočkovali vyše tristotisíc ľudí. Ich metódu prebral a vylepšil Watson, od ktorého sa ju naučil Holanďan Ingen-Housz a ten ju potom priniesol na dvor Márie Terézie. Cisárovná nechala variolizovať svoje štyri deti a sama sa stala obhajkyňou tejto metódy. (7, 8, 9, 10)

Prví odporcovia očkovania (variolizácie)

Ako podpora tejto inovácie rástla, kopili sa jej odporcovia.

Bostonský lekár spomínal boj s ľuďmi, ktorí variolizáciu považovali za vynález diabla. Vhodili mu do okna bombu s lístkom: „Mather, ty prekliaty pes, takto ťa ja naočkujem!” Bomba našťastie nevybuchla. (11)

V Anglicku sa proti očkovaniu tiež ozývalo mnoho ľudí. Napríklad reverend Massey tvrdil, že choroby zosiela Boh, aby potrestal ľudí za ich hriechy, a strach z choroby drží ľudí na uzde. Preto považoval snahu chorobám zabrániť za dielo diabla.

Okrem náboženských argumentov zaznievali aj medicínske. Variolizácia so sebou niesla menšie riziko smrti, než mala samotná choroba, ale nebolo blízke nule. (12, 13)

Našla sa teda iná, oveľa bezpečnejšia možnosť – vakcinácia. Strach z očkovania ostal.

Bezpečnejšia vakcinácia z kravských kiahní

Kravské kiahne sú oveľa miernejšie než pravé. Vedomosť, že po prekonaní kravských kiahní je menšia šanca dostať pravé, kolovala zrejme medzi ľuďmi už dávno.

Často sa v tejto súvislosti spomína, že Edward Jenner (1749 – 1823) počul dojičku kráv, ako sa teší, že nebude mať pravé kiahne, lebo už mala tie kravské. A tak vraj vymyslel vakcínu. Lenže to je zrejme len mýtus, ktorý pravdepodobne začal šíriť  Jennerov životopisec John Baron pár rokov po Jennerovej smrti. Jenner nebol prvý, kto vymyslel vakcínu z kravských kiahní proti pravým kiahňam. Jennerov prínos je v niečom inom. (14, 15, 16)

Priekopníci bezpečnejšieho očkovania

V roku 1768 si anglický chirurg a lekárnik John Fewster všimol ochranný efekt kravských kiahní. Prišiel na to tak, že farmári, ktorých očkoval materiálom pravých kiahní (variolizácia), nemali skoro žiadnu reakciu. Dozvedel sa, že prekonali kravské. O tomto objave rozprával iným lekárom na večeri v krčme. Niektorí tvrdia, že tam sedel aj Jenner, nie sú však o tom celkové dôkazy. Fewster svoj objav nikdy nepublikoval. Niektoré zdroje, najmä tie vychádzajúce z listu napísaného Johnom Playerom (Jennerov svat), vravia, že Fewster svoje pozorovanie aj overil pokusom, ale o tom opäť nie je dostatok dôkazov. (14, 15, 16)

Okrem Fewstera si význam kravských kiahní uvedomili aj iní. Napríklad Peter Plett v Nemecku (v roku 1790), farmár Benjamin Jesty v Dorsete (v roku 1774), či François Rabbaut-Pommier vo Francúzsku a ďalší (15).

Prečo sa teda stále spomína Jenner, keď pred ním tento objav spravili mnohí iní? Pretože to ako prvý jednoznačne dokázal, opísal, publikoval a presvedčil o tomto objave celý svet.

Jennerov prínos spočíva napríklad v tom, že sa nevzdal

V máji 1796 zobral Jenner materiál z vyrážky kravských kiahní od Sarah Nelmsovej a 14.5.1796 ho naočkoval 8-ročnému chlapcovi, Jamesovi Phippsovi. Chlapec mal miernu horúčku, nepríjemný pocit v pazuche a po deviatich dňoch stratil chuť, ale o ďalších pár dní sa cítil oveľa lepšie. V júli toho istého roku ho Jenner znova zaočkoval, no tentokrát mu podal materiál z vyrážky pravých kiahní. Chlapec pravé kiahne nedostal.

V roku 1797 tento pokus a svoje pozorovania Jenner publikoval, ale jeho článok zamietli. Spravil teda ešte zopár experimentov a publikoval ich v roku 1798. V názve svojej knižočky použil slovo vaccinae z latinského vacca, teda krava, a kravských kiahní, teda vaccinia. A tak vznikla vakcinácia. (17)

Antivax naberá na sile

Jennerova publikácia sa stretla so zmiešanými reakciami v komunite vtedajších lekárov, aj medzi verejnosťou.

Existovalo mnoho skeptikov a kritikov (18) a počiatky vakcinácie sprevádzali rôzne problémy. Napríklad, keďže kravské kiahne neboli veľmi rozšírené, museli lekári získavať materiál napríklad od Jennera. Vtedy sa však nezaoberali nejakou správnou výrobnou praxou, a tak sa očkovací materiál často kontaminoval pravými kiahňami. Potom sa teda zdalo, že medzi variolizáciou a vakcináciou nie je rozdiel. (19) Odporcov mal aj medzi lekármi, ktorí si na variolizácii postavili svoju kariéru.

Ako sa vakcinácia šírila po celej Británii a neskôr aj do Európy, na Filipíny, do Číny, Južnej aj Severnej Ameriky (20), silneli aj protiočkovacie nálady v mnohých krajinách.

Liga proti vakcinácii v Británii

V Británii prešiel v roku 1840 zákon, ktorý zakázal variolizáciu, následne v roku 1853 schválili povinnú vakcináciu detí pod hrozbou pokuty či väzenia. Presne v tom istom roku založili Ligu proti vakcinácii v Londýne a v mnohých mestách sa organizovali protesty. V roku 1867 vznikla Liga proti povinnej vakcinácii.

V nasledujúcich rokoch sa v Británii objavilo množstvo článkov, kníh a časopisov proti vakcinácii. V Británii sa odpor točil najmä okolo povinnosti očkovať a okolo triednych rozdielov, ktoré sa pri očkovaní prejavili o čosi viac. V roku 1885 sa konala v Leicesteri demonštrácia s vyše 100 000 ľuďmi, čo je obrovský počet aj na dnešné pomery. Niesli transparenty, detskú truhlu a kresbu s Jennerom.

Vtedy vznikla komisia, ktorej úlohou bolo vypočuť si argumenty pre a proti vakcinácii. Po siedmych rokoch analýz sa vyjadrila, že vakcinácia chráni pred pravými kiahňami, ale zároveň odporučila zrušiť tvrdé tresty, ak sa rodičia rozhodnú neočkovať. To sa stalo v roku 1898. Aj keď očkovanie nie je v Spojenom kráľovstve v súčasnosti zo zákona povinné, ich percento zaočkovanosti je pomerne vysoké. (21, 22)

Nezaočkovaný Štokholm

Podobne to vyzeralo aj v iných častiach Európy. Napríklad v Štokholme kvôli odmietaniu očkovania klesla zaočkovanosť okolo roku 1870 na 40%, kým vo zvyšku Švédska dosiahla 90%. V hlavnom meste prevládali náboženské dôvody, obava z neúčinnosti vakcíny a tiež hlasy, ktoré kričali, že ľudia sa majú rozhodovať sami. Obrovská epidémia pravých kiahní v rokoch 1873-74 mesto šokovala. Po nej sa už obyvatelia zaočkovať nechali a pre Švédsko to bola posledná epidémia kiahní. (22)

Nemecko proti vakcínam

V Nemecku založili antivakcinačné hnutnie v roku 1869 a čoskoro získalo okolo 300 000 členov. Pre týchto ľudí bola vakcína dielom diabla. Nemeckí antivaxeri zároveň prejavovali protižidovské názory. Vyhlasovali, že vakcinácia je súčasť židovskej konšpirácie poškodiť Nemcov. Očkovanie sa v Nemecku stalo povinné v roku 1874, no okolo roku 1930 túto povinnosť zrušili a krajina prešla na model podpory očkovania silnými reklamami, ktorý pretrval aj za nacistického režimu a po vojne. (23, 24, 25)

Násilie v Kanade

V kanadskom Montreali nabralo protiočkovacie hnutie na sile počas epidémie kiahní v roku 1885. Epidémia sa šírila, kým odporcovia stŕhali varovné oznamy z domov, kde sa vyskytli kiahne. Počet prípadov narastal. Začalo sa hovoriť o povinnom očkovaní. To bolo mnohým proti srsti a než sa úradníci nazdali, zišiel sa rozvášnený dav pri budove zdravotného úradu a rozmlátil ju.

Privolaná polícia dav nezvládla, ten sa vydal do mesta. Cestou rozbíjali výklady lekární, ktoré predávali vakcíny, rovnako domovy úradníkov propagujúcich vakcináciu. Schytali to aj všetky okná policajnej stanice. Šéfa polície bodli a kameňovali (akýmsi zázrakom však prežil).

Takto ľudí rozvášnili odporcovia očkovania, ktorí tvrdili, že vakcinátori vtrhnú do ich spální, priviažu ich ženy a deti a nasilu ich zaočkujú. Epidémia v tom roku zabila len v samotnom Montreali vyše tritisíc ľudí. Neskôr sa antivax hnutie v Kanade nechalo inšpirovať Britániou a presunulo sa do súdnych siení. (26)

Uhorsko, ČSR a ČSSR

V Uhorsku mali začať očkovať hromadne v roku 1813, ale vtedy to nebolo povinné. Ľudia sa do očkovania nehrnuli. Vládla medzi nimi povera, že dobrý cisár chce rozdať panské majetky medzi poddaných, preto ich páni chcú otráviť liekmi a vakcínami. Zákon o povinnom očkovaní prijali v Uhorsku až neskôr. Podobný mala aj medzivojnová ČSR. Režim v ČSSR v tradícii povinného očkovania pokračoval.

Na Slovensku sme posledný prípad pravých kiahní zaznamenali v roku 1924. U nás sa, zjavne, až do revolúcie o tejto téme veľmi nediskutovalo. Aj preto sme väčšinu chorôb, proti ktorým sa očkuje, porazili niekedy aj o desať rokov skôr než zvyšné časti Európy a sveta. (27, 28, 29, 30)

Po revolúcii prišla zo západu spolu s demokraciou a slobodou aj silnejúca vlna antivaxu. Táto za hranicami už dobrých stopäťdesiat rokov stará záležitosť bola pre mnohých Slovákov niečím novým a prevratným.

Koniec vakcinácie proti pravým kiahňam

Koncom 19. storočia vytvoril Pasteur očkovacie látky proti besnote, cholere a antraxe oslabením týchto mikroorganizmov, a hoci nešlo o kravu (vacca), názov vakcína ostal. Zaujímavé ešte je, že v modernej vakcíne používanej v roku 1939 sa napríklad nepoužíval vírus kravských kiahní, ale vírus podobný už nejestvujúcim konským kiahňam, ktorý nazvali vaccinia.(31)

Na týchto základoch sa vytvorili mnohé iné vakcíny, či zdokonalili tú Jennerovu. Vakcinovať/očkovať sa tak začalo proti mnohými iným chorobám. Choroby, ktoré kedysi húfne ľudí zabíjali, ako osýpky či detská obrna, upadli do zabudnutia. Našťastie.

Eradikácia kiahní, koniec Jennerovej vakcinácie

Tak či onak, bolo to práve vďaka vakcíne, že sa nám podarilo zbaviť sa smrteľných pravých kiahní.

Posledná prirodzená nákaza pravých kiahní sa objavila v roku 1977. V roku 1980 vyhlásilo WHO pravé kiahne za eradikované, teda vykynožené. (32) V tom istom roku prestalo ČSSR očkovať proti pravým kiahňam. Jennerova vakcinácia skončila po asi 200 rokoch, pretože už nie je potrebná. Ostal nám z nej už len názov.

Dnes je možné sa dať dobrovoľne zaočkovať proti ovčím kiahňam (celkom iná choroba); toto očkovanie nie je medzi povinnými očkovaniami detí (33). Upozorňujem na to, lebo ľudia si ovčie a pravé kiahne často pletú.

Očkovanie sa drasticky zmenilo, obavy ostali takmer rovnaké

Medicína sa od čias variolizácie posunula vpred míľovými krokmi. Upustili sme od prístupov založených na autorite, prestali sme púšťať žilou či oživovať pacientov tabakovým dymom. Začali sme vyžadovať dôkazy, neskutočne sa zvýšila úroveň nášho poznania, znásobili sme požiadavky na všetky liečivé prípravky vrátane vakcín, založili sme úrady s právomocami a expertízou, o ktorej Mária Terézia nemohla ani snívať. Spôsob, akým dnes vyvíjame, testujeme, vyrábame, schvaľujeme, skladujeme či podávame vakcíny, sa nedá s minulosťou takmer porovnať.

Obavy z vakcín sa však aj tak nevytratili. Dokonca občas zachytím podobné argumenty, aké zaznievali, keď sa s očkovaním len začínalo. Strachu je možno skrátka jedno, čo všetko spravíme, aby sme ho učičíkali. Aj tak sa mu bude máliť.

***

Ak sa vám môj článok páčil, prihláste sa na odber môjho piatkového newslettera:

***

Ilustračný obrázok: Wellcome Library, London, Library reference: ICV No 11337, Photo number: M0005397, Full Bibliographic Record: http://catalogue.wellcomelibrary.org/record=b1159882

Autorské práva: Copyrighted work available under Creative Commons Attribution only



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.