Sekáč na ľad cez očnicu do mozgu – desivá história lobotómií

Ľudí od dávna bavilo vŕtať sa do druhých. Prípadne zisťovať, čo im asi tak vŕta hlave. Až im skutočne vyvŕtali dieru do lebky.

Stopy po trepanácii nachádzame už na lebkách z praveku. Robili ju v rôznych kultúrach a obdobiach po celom svete. Niekedy kvôli epilepsii, inokedy kvôli šialenosti, na vypudenie zlého ducha z hlavy, či na vybratie „kameňa šialenstva“ z mozgu.

Ako sa poznanie vyvíjalo, menil sa aj pohľad na ľudí s duševnou poruchou. Psychiatria, ako samostatný medicínsky odbor, sa definovala v 19. storočí a, ako som písala vo svojom newsletteri tento mesiac, psychiatrické liečebne zažili boom.

Stačil krôčik k prvej operácii mozgu z dôvodu psychiatrickej diagnózy.

Vykonal ju v roku 1888 vo Švajčiarsku doktor Gottlieb Burckhardt. Odstránil časti mozgu agresívnych pacientov v spánkových a temenných lalokoch. Zoperoval 7 pacientov, jeden z nich zomrel počas operácie, ostatní začali mať záchvaty a poruchy reči. Lekárska komunita sa však vtedy pre Burckhardtov prístup nenadchla.

Nobelova cena za vŕtanie sa v mozgu pre Moniza

V roku 1935 americký fyziológ doktor John F Fulton predstavil na kongrese v Londýne svoj výskum na dvoch šimpanzoch, ktorým odstránil časť čelových lalokov. Zvieratá sa upokojili a ľahšie sa s nimi pracovalo.

Tento kongres bol pre vývoj psychiatrických operácií zásadný. Navštívil ho totiž portugalský neurológ Egas Moniz a jeho kolega neurochirurg Almeida Lima.

Moniz považoval duševné poruchy za výsledok zlých spojení v mozgu a usúdil, že tie treba napraviť chirurgicky. Pár mesiacov po konferencii vpichli Moniz a Lima prvému pacientovi do bielej hmoty v čelovom laloku čistý alkohol. Ošetrená časť mozgu odumrela a podľa Moniza sa pacient vďaka tomu upokojil. Táto metóda sa im však veľmi nepozdávala a po pár pokusoch ju zanechali.

Moniz vymyslel lepší spôsob. Vyrobil nový nástroj, leukotóm – kovová tyčka so slučkou. Do mozgu ho zaviedol Lima cez otvor v lebke a rýchlym, krúživým pohybom odstránil želaný kus mozgu. Procedúru nazvali leukotómia. Asi pol roka po spomínanej londýnskej konferencii publikoval Moniz článok o 20 pacientoch po leukotómii. Tvrdil, že 7 sa celkom vyliečilo, 7 sa výrazne zlepšil stav a 6 pacientov ostalo bez zmeny.

Monizov výskum tentokrát lekársku komunitu zaujal natoľko, že neskôr, v roku 1949, vďaka nemu dostal Nobelovu cenu.

Americké nadšenie a lobotomista Freeman

Na kongrese sa s Monizom stretol aj americký doktor, ktorého tiež nadchla predstava hrabania sa v mozgu – Walter Freeman.

Freemana vždy opisovali ako excentrického lekára. Často sa spomína prípad pacienta, ktorému sa zasekol prsteň okolo penisu. Freeman prsteň hravo odstránil, odmietol ho však vrátiť, nechal si naň vyryť rodový znak a nosil ho na reťazi okolo krku. Neskôr si vraj nechával niečo na pamiatku od všetkých svojich lobotomizovaných pacientov.

Freeman sa spojil s neurochirurgom Jamesom Wattsom a spoločne sa začali špárať v mozgoch.

Prvú operáciu s leukotómom vykonal Freeman v roku 1936 na 63 ročnej pacientke Alice Hammattovej. Tá s operáciou sprvoti súhlasila, neskôr sa snažila svoj súhlas stiahnuť a v deň operácie sa aktívne bránila, než ju uspali. To nebolo ojedinelé. Vtedajší lekári to však pripisovali jej diagnóze. Ako jeden Freemanov súčasník písal: „Pred operáciou sa nedala zvládnuť, škriabala sa po nábytku, vrešťala, smiala sa a hystericky plakala.“

V sterilných podmienkach Freeman a Watt vyvŕtali do jej hlavy dve diery na každej strane. Cez ne zaviedli do Alicinho mozgu leukotóm a krútením slučky na konci odstránili asi 6 guľôčok bielej hmoty na každej strane.

Keď sa Alice prebrala, vyzerala šťastná a pokojná, vôbec si nespomínala, čo ju predtým tak rozrušilo. Po šiestich dňoch mala dočasnú poruchu reči, bola dezorientovaná a rozrušená, no vrátila sa domov a Freeman považoval jej operáciu za úspešnú.

Freeman neskôr premenoval Monizovu leukotómiu na lobotómiu a jeho žiarivá kariéra „lobotomistu“ sa mohla začať.

Do roku 1942 spravili s Wattsom asi 200 lobotómí. Podľa ich výsledkov, asi 63% pacientom sa stav zlepšil, 23% sa nezmenil a 14% pacientov malo ťažké pooperačné následky alebo zomrelo. Tieto čísla považoval Freeman a verejnosť za veľký úspech. Freeman a Watts operovali aj Rosemary Kennedyovú, sestru prezidenta J.F. Keneddyho. Bola ich „najslávnejším“ zlyhaním. Po operácii nebola schopná povedať viac než pár slov a stala sa odkázaná na pomoc druhých.

Grep, sekáč na ľad a lobotómia ponad oko

V roku 1937 sa objavil nový spôsob, ako sa niekomu dostať do hlavy.

Taliansky lekár Amarro Fiamberti vymyslel takzvaný „transorbitálny leukotóm“. Ten zaviedol pod viečko, ponad očnú guľu a cez tenkú kostičku za okom rovno do mozgu asi do hĺbky 7 cm. Tam ním pohýbal 20° vpravo a vľavo a operácia bola hotová..

Táto metóda Freemana zaujala. Hovorí sa, že ju skúšal najskôr s grapefruitom v ruke a sekáčom na ľad vo vlastnej kuchyni.

V roku 1946 ju začal používať s vlastným nástrojom zvaným „orbitoklast“, ktorý zaviedol podobne ako Fiamberti a potom ním hýbal asi v 15° uhle. Táto technika sa mnohým lekárom nepáčila, pretože bola nepresná a nesterilná. Kvôli nej sa Freeman rozkmotril s Wattsom.

Napriek častým kritikom z radov lekárov, sa však lobotómia cez očnicu rozšírila do celého sveta.

Freeman vlastnoručne lobotomizoval niekoľko tisíc pacientov. Predpokladá sa, že v USA spravili asi 60 000 rôznych druhov lobotómií a asi 10 000 z nich boli práve cez očnicu. V Anglicku odhadujú asi 17 000 pacientov, severské krajiny asi 9 300 (najmä ženy) a v Japonsku robili lobotómie najmä u detí. Vyvinulo sa dokonca viacero „pohybov“, ktoré sa robili podľa jednotlivých diagnóz.

Lobotómie sa všeobecne považovali za poslednú možnosť liečby, ale nebolo to pravidlo. Zvlášť keď sa jednalo o lobotómie u detí.

Howard Dully mal 12 rokov, keď mu otec a macocha povedali, že ide do nemocnice na pár testov. Freeman mu diagnostikoval schizofréniu. Iní lekári a psychiatri, ktorí chlapca predtým vyšetrovali, však nezistili žiadnu psychiatrickú poruchu. Freeman chlapcovi ihneď odporučil a spravil lobotómiu, inú liečbu neskúšal. Jeho otec za ňu zaplatil 200 dolárov.

Howard neskôr spomínal, že po operácii mal veľké, čierne napuchnuté oči a musel ostať v nemocnici kvôli infekcii. Dnes môže Howard len hádať, aký by bol, keby ho Freeman v detstve nezmrzačil. Našťastie sa mu neskôr podarilo vyhrabať na nohy a prežiť viac menej normálny život.

Lesk a pád lobotómií

Lobotómie robili najmä u žien, starších ľudí, detí, homosexuálov a ľudí dlho zatvorených v ústavoch. Teda práve tých, ktorých spoločnosť vytlačila na okraj. Mnohým zjavne vyhovovalo, že po lobotómii „dajú pokoj“. Tí, ktorí mali možnosť niečo ovplyvniť (finančne zabezpečení, zdraví, mladí muži), sa nemali dôvod lobotómiami zaoberať.

Informovaný súhlas, ktorý od vás dnes pýtajú pred každým výkonom, vtedy nik nepovažoval za dôležitý. Naopak, je mnoho záznamov, z ktorých vidno, že pacienti s procedúrou nesúhlasili a aktívne sa jej bránili. Dehumanizácia psychicky chorých však bola zvykom, nie výnimkou.

Napriek tomu popularita lobotómií pomaly upadala. Médiá začali zobrazovať nielen úspechy, ale aj ťažké následky. V ZZSR ich zakázali už 50tych rokoch, inde sa používali ešte v 70tych rokoch.

Keď v roku 1967 Freemanova pacientka zomrela počas výkonu na krvácanie z mozgu, jeho kariéra sa skončila. V minulosti mu takto síce zomrelo asi 100 pacientov, zrejme však vtedy nebola správna vôľa mu čokoľvek zakazovať.

Film Prelet nad kukčím hniezdom z roku 1975 zohral v pohľade verejnosti na lobotómie veľkú úlohu. Efekt lobotómie je v ňom zobrazený pomerne verne. Tou dobou ich už propagoval, našťastie, málokto. V USA ho zakázal Kongres v roku 1977.

Hlavné zdroje:

• https://ideaexchange.uakron.edu/cgi/viewcontent.cgi?article=1007&context=psychologyfromthemargins
• https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3640229/
• https://thejns.org/focus/view/journals/neurosurg-focus/43/3/article-pE6.xml
• http://libres.uncg.edu/ir/uncg/f/alexander_frances_1955.pdf
• https://edition.cnn.com/2005/HEALTH/conditions/11/30/pdg.lobotomy/index.html
• https://www.npr.org/2005/11/16/5014080/my-lobotomy-howard-dullys-journey?t=1624779246218
• https://thejns.org/focus/view/journals/neurosurg-focus/43/3/article-pE4.xml
• https://storycorps.org/stories/my-lobotomy/