Dobré či zlé úmysly – väčšinou je to jedno

Ahojte, zvedavci,

Dnes ešte bude newsletter taký, aký býval doteraz. Ďakujem za spätnú väzbu v dotazníku. Pomohla mi pochopiť, čo vás najviac baví.

Jednoznačne vedie rubrika medicínskej histórie. Potom ste sa ešte vyjadrili, že by ste nechceli prísť o medicínske novinky, zákulisie písania a úvodník. Zároveň však viacerí naznačili, že úvodník a zákulisie by im nechýbali. 😊 Tiež ste mi dali vedieť, že newsletter je dlhý tak akurát, ale že rubriky by mohli byť dlhšie.

Takže od budúceho týždňa budú rubriky tri:

• medicínska história
• medicínske novinky
• voľná téma

Vo voľnej téme sa budem venovať najmä zákulisiu svojho a cudzieho písania, prípadne takým témam, aké opisujem v úvodníku, a možno priestor využijem na iné. Menej rubrík mi dá možnosť ísť trochu viac do hĺbky bez toho, aby sa veľmi predĺžil newsletter samotný.

No ale teraz sa už spoločne vrhnime na druhé júlové číslo. Zaberie vám asi 8 minút čítania.

Úvodník

Pár ľudí, ktorých poznám, majú tendenciu okamžite hľadať za konaním iných zlé zámery namierené voči nim. Nerozumiem, prečo si to robia. Príde mi, že taký postoj ubližuje v prvom rade im samým. Pokiaľ teda nejde o priamu agresiu, ktorá ohrozuje ich zdravie či život; to je, samozrejme, iná káva.

Keď sa však bavíme o bežných medziľudských doťahovačkách, snažím sa vychádzať z predpokladu, že ľudia majú viac menej sebecké pohnútky a ja som im ukradnutá. Skrátka – nie je to o mne, ale o ich vlastných potrebách.

Napríklad, keď mi nejaký internetový trol napíše provokačný komentár, predpokladám, že sa snaží pohladkať si vlastné ego a možno sa vytiahnuť pred inými trolmi. Alebo keď sa mi ozve konšpiračný medicínsky teoretik, usúdim, že ho k jeho názorom vedie strach o vlastné zdravie a k ich šíreniu strach o zdravie iných, ktorý chce takto zmierniť. Ja takým ľuďom len prídem do rany.

Netuším, či mám pravdu. Možno som úplne mimo. Lenže vtipné je, že v takýchto prípadoch to je vlastne irelevantné.

Tým ľuďom je pravdepodobne úplne jedno, čo si myslím a čo cítim. Tak prečo by mne malo záležať na tom, ako to oni mysleli?

Môžem si zvoliť, či sa chcem nahnevať, zasmiať, alebo mávnuť rukou. Postoj, ktorý predpokladá, že to myslia dobre so sebou, kým ja som pre nich nepodstatná, mi pomáha ostať nad vecou a nenechať sa stiahnuť nadol. Veď čo keby ma do toho suterénu ťahal akýsi blbec, ktorý tam je ako doma? Ešte by ma tam prevalcoval svojimi skúsenosťami.

Podľa mňa sa to dá aplikovať na väčšinu bežných situácií. U blízkych predpokladám, že to myslia dobre nielen so sebou, ale aj so mnou. U ľudí, ktorí sú vyslovene agresívni, sa ich zámermi nezaoberám, tým sa obyčajne pracem z cesty.

Schválne, napíšte mi do komentárov situáciu, o ktorej si myslíte, že sa na ňu toto dá len ťažko aplikovať (gombík „leave a comment“ je na konci).

Zaujímavosti z medicíny minulosti

V 17. storočí umožnil rozvoj biologických vied a tiež medicíny úžasný vynález – mikroskop.

Nevieme, kto ho presne vymyslel. Vybrúsené šošovky sa používali dávno, no až v 17. storočí poskladali všetky súčasti do prístroja vhodného na pozorovanie malého života.

V druhej polovici 17. storočia bol mikroskop ešte stále novinka, keď vďaka nemu Marcello Malpighi spravil prevratné objavy.

Malpighi študoval rastliny aj živočíchy. Pre medicínu je obzvlášť dôležitý jeho objav kapilár v roku 1661. Najskôr sa snažil študovať cirkuláciu krvi vo veľkých zvieratách, ale tie neboli vhodné pre vtedajší mikroskop. Nakoniec teda študoval žaby. Vstrekol čierny atrament do pľúcnej tepny a pozoroval, ako sa krv šíri tkanivami.

Jeho objav kapilár doplnil chýbajúcu skladačku do Harveyho predstavy o krvnom obehu, o ktorej som písala minule.

Malpighi opísal aj pľúca. Videl, že dýchacie cesty sa rozvetvujú a končia v prázdnych útvaroch pripomínajúcich medové plásty. Dnes ich voláme pľúcne mechúriky (alveoly). Zbadal, že sú obklopené kapilárami a ponúkol vysvetlenie toho, ako sa vzduch a krv v pľúcach miešajú.

Študoval všetko, čo sa mu dostalo do rúk a všetko bolo nové. Opísal kožu černochov, a to, kde sa ukladá pigment. Identifikoval nervové zakončenia v tele, mozgové štruktúry, zrakový nerv. V jeho prácach nájdeme dokonca aj opis chuťových pohárikov s informáciou, že pri nich končia nervy. Dodnes si Malpigiho pripomíname vďaka teliesku v obličke, inému teliesku v slezine, a vrstve kože zvanej stratum germinativum Malpighii.

Podotýkam, toto všetko dokázal s mikroskopom, pri ktorom sa odhaduje, že zväčšoval asi 30x. Len pre porovnanie, najlacnejší detský mikroskop pod 10€ zväčšuje tak 100 – 450x. Fascinuje ma, ako to všetko dokázal!

Zaujímavé novinky z medicínskych vied

Nový výskum z 28. júna publikovaný v Nature na potkanoch ukázal, že virtuálna realita dokáže podporiť alebo kontrolovať theta mozgové vlny a pomôcť tak mozgu sa prispôsobovať a učiť.

Theta vlny študovali v oblasti mozgu zvanej hippocampus, ktorá je zodpovedná za učenie, pamäť a orientáciu v priestore. Keď sa potkany pohybujú v priestore, objavujú sa im v tejto časti mozgu takzvané theta vlny. Chyby v theta vlnách môžu spôsobiť poruchy pamäte a učenia.

Vedci skúmali hypotézu, že keby posilnili theta vlny v tejto časti mozgu, zlepšila by sa aj pamäť. Až doposiaľ však nemali spôsob, ako zintenzívniť theta vlny v hippocampe. Potom sa objavila virtuálna realita.

Pre tento pokus vytvorili potkanom oveľa lepšiu simuláciu, než je bežne dostupná pre ľudí. Dovolila im vidieť vlastné končatiny a tiene a nemali oneskorenie medzi pohybom hlavy a scénou pred sebou.

Ich virutálna realita bola taká zábavná, že potkany nadšene skákali a hrali sa hry. Prešli sa k virtuálnej fontánke, napili sa vody, pospali si pri nej a potom sa pustili do objavovania, akoby bolo všetko skutočné.

Aby mohli sledovať mozog, umiestnili elektródu tenšiu než ľudský vlas medzi ich neuróny.

Vedcov prekvapilo, aký obrovský efekt mala virtuálna realita na zosilnenie theta vĺn.

A nielen to. Keď sa pozreli bližšie, zistili, že telo neurónu sa vlnilo inak ako jeho krátke výbežky, ktorými sa jeden neurón snaží spojiť s inými (dendrity). Nazvali ho „eta“ vlnenie a hoci ho objavili vďaka virtuálnej realite, potvrdili ho neskôr aj v reálnom svete, kde však bolo slabšie.

Tento úvodný výskum naznačuje, aké úžasné terapeutické možnosti by v budúcnosti mohla priniesť virtuálna realita napríklad v prevencii či liečbe Alzheimerovej choroby. No na to si ešte budeme musieť chvíľu počkať.

Zo zákulisia môjho či cudzieho písania

Minule som spomínala ľudí, ktorí ponúkajú spisovateľom svoje nápady. Na opačnom konci podobnej situácie pre mňa stoja otázky: „Kam ty na to chodíš? Ja vôbec nemám takú fantáziu! Kde berieš tie nápady?”

Ak človek nemá vzácnu poruchu zvanú afantázia, vie tvoriť nové veci. Kreativita, ako hovoril aj Neil Gaiman vo svojej MasterClass lekcii, je schopnosť prepojiť existujúce veci novým spôsobom.

Skúste si to sami. Vymyslite, akoby mohli spolu súvisieť tieto veci: drevený plot, vesmírna loď a virgin mojito. Napíšte to do komentára (gombík „leave a comment“ je dole). Som celkom zvedavá, čo vytvoríte. 😊

Niekto, kto často tvorí, má mozog vycvičený k tomu, aby hľadal nové spojenia.

Mne niekedy napadajú nové veci pri prechádzke, pri zaspávaní, či v sprche. Niektorí odporúčajú písať si denník, to ma však rýchlo omrzí. Iný druh nápadov dostávam, keď pozerám filmy či čítam knihy bez ohľadu na žáner.

Pomáha aj pozorovať ľudí. Jedna autorka to nazvala „ľudská zoo” – sledovať ľudí a uvažovať, aký je asi ich príbeh. Prípadne bežná ľudská konverzácia pri šálke čaju vie spustiť novú lavínu nápadov.

Najviac ma však kope múza, keď spoznávam nové veci. Populárno-náučné knihy, cestovanie a múzeá sú pre mňa asi najlepšie zdroje inšpirácie. Pandémia mi však veľmi nepriala.

Nápady sa snažím priebežne si zapisovať do zápisníka alebo zachytávať do aplikácie (používam Evernote). Je to však niečo, na čom ešte potrebujem popracovať. Veľa nápadov som nechala ujsť, lebo som nemala nič vhodné po ruke.

Zachytávate svoje myšlienky a nápady? Používate aplikácie? Ak áno, aké? Bulletový zápisník, linajkový, malý, veľký? Poraďte niečo. Možno to spojím a vytvorím si lepší spôsob, ako neprísť o dobré nápady.

Divoká karta – nočné snívanie

O divokej karte som nechala hlasovať na oboch svojich prednáškach na AnimeShow minulý víkend. V piatok s prehľadom vyhrala téma nočné snívanie, v sobotu pôrody minulosti, ale nočné snívanie dostalo len o 1 hlas menej. Takže keď som to spojila dokopy za obe, vyšlo mi to na nočné snívanie.

Spánok prebieha v cykloch, ktoré trvajú asi 80 – 120 minút (~90). Vieme v ňom odpozorovať fázy označované ako REM (rapid eye movement; rýchle očné pohyby) a non-REM/NREM. Počas jedného cyklu prechádzame cez N1 (stav pred zaspatím), N2 (ľahký spánok), N3 (hlboký spánok), späť k N2 a cez REM ku krátkemu prebudeniu, než sa všetko začne odznova. N3 potrebujeme, aby sme sa ráno cítili skutočne oddýchnutí, ale podľa výskumu z roku 2020 to vyzerá, že práve poruchy v REM spánku vedú k pocitu, že sme spali kratšie.

K sneniu môže prísť vo všetkých fázach. V REM fáze sú sny živé a bizarné, v non-REM fázach sú statické a rekapitulujú udalosti. Sú to práve REM sny, ktoré majú najväčšiu šancu, že si ich zapamätáme. Dospelí si priemerne zapamätajú tak 1 sen týždenne, ale je to veľmi variabilné. Podľa jedného článku z apríla 2021 si vraj na sny lepšie spomínajú ženy žijúce v mestách; asi som výnimka, ja si ich nepamätám takmer nikdy.

Obsah snov je, samozrejme, veľmi issndividuálny. Môže ich ovplyvniť pohlavie, do istej miery aj genetika, menia sa vekom a vedia ich zmeniť aj lieky. Podľa článku z februára 2021 sa obsah snov sa mení aj počas noci. Spočiatku snívame o veciach, ktoré sa stali počas dňa, neskôr v noci sa nám snívajú skôr emóciami nabité fantázie.

Zlé sny sú špecifický fenomén, ktorý má dokonca vlastnú terminológiu a výskum mu venuje veľa pozornosti. Nočné mory (nightmare) vznikajú v REM fáze a spôsobujú silné emócie strachu, smútku, zúfalstva a môžu ľudí zobudiť. Nočný úľak (night terror, pavor nocturnus) je zriedkavejší. Mávajú ho skôr deti, objavuje v N3 fáze a spôsobuje pocit paniky a hrôzy. Deti z neho zvyčajne vyrastú. Ak sa tento typ spánku objavuje u dospelých, môže byť sprievodným javom nejakej duševnej poruchy.

Funkcia snívania nie je zatiaľ objasnená. Existuje mnoho teórií, ale zatiaľ žiadna odborná zhoda. Niektorí tvrdia, že sny nemajú funkciu a sú len vedľajším produktom biochemických zmien, ktoré prirodzene nastanú počas spánku. Zdá sa, že na definitívnu odpoveď na túto otázku si ešte budeme musieť počkať.

Ak ste sa dočítali až sem, asi sa vám môj piatkový newsletter páči. Skúste ho teda či už zdieľať na sociálnej sieti (Share) alebo preposlať. Samozrejme, každý, kto sa do newslettera prihlási, dostane pomôcku na 12 časov, poviedku Zákon na čarodejnice a 40 strán románu Gwind.

Poteším sa srdiečkam a komentárom: kliknite na „leave a comment“ a pokojne píšte; na komentáre sa snažím reagovať čím skôr 😊

Teším sa na vás ďalší piatok s upraveným newsletterom,

Lívia

Obrázok pre sociálne siete od Manfred Richter z Pixabay