V Osvienčime experimentovali na ľuďoch aj iní lekári než Mengele

Druhá svetová vojna priniesla veľa hrôz. Niektoré z nich sú všeobecne známe, iné pomaly upadajú do zabudnutia. Keďže dnes, 8. mája, si pripomíname víťazstvo nad fašizmom, spomeňme si aj na jeden z dôvodov, prečo ho slávime. Pripomeme si „lekárov hanby“.

V koncentračnom tábore Osvienčim (Auschwitz) zahynulo asi niekoľko miliónov ľudí. Veliteľ tábora, Rudolf Höß, vo svojej výpovedi na súde v Norimbergu uviedol:

„[…] odhadujem, že asi 2.5 milióna obetí sme popravili alebo usmrtili plynom alebo spálením, najmenej pol milión ľudí zomrelo na hlad alebo choroby, dohromady mohli zomrieť asi 3 milióny ľudí. […] Medzi nimi bolo asi 20 000 ruských vojenských zajatcov. Zvyšok obetí zahŕňal asi 100 000 nemeckých Židov a tiež veľa obyvateľov (zväčša židovského pôvodu) z Holandska, Francúzska, Belgicka, Poľska, Maďarska, Československa, Grécka a iných krajín.“ (1)

Tri milióny v jedinom koncentračnom tábore. Asi toľko obyvateľov malo celé Slovensko začiatkom 20. storočia.

Mnohých ľudí usmrtili lekári pri hrozných experimentoch. Najviac sa pri nich spomína Jozef Mengele, lenže on ani zďaleka nebol jediný. Už dlho mám doma knihu od autorov Trucková a Truck „Lékaři hanby“ v českom preklade z roku 1983 (2). Čítala som ju pred mnohými rokmi a odvtedy som sa toho hnusu, čo sa na mňa nalepil z riadkov, celkom nezbavila.

Nie je príjemné čítať svedecké výpovede o zverstvách, ktoré sa Osvienčime diali. Myslím si, že o to je to potrebnejšie.

Selekciu väzňov robili lekári

Osvienčim bol vyhladzovací tábor a bol súčasťou takzvaného „konečného riešenia židovskej otázky“, teda masovej genocídy. Väzňov privezených do Osvienčimu delili na dve skupiny: tých, ktorí mohli pracovať, a tých, ktorí toho neboli schopní kvôli veku, vyčerpaniu, zlému zdraviu. Napríklad deti do 16 a neskôr do 14 rokov tam poslali rovno. Približne 70-80% väzňov neposlali pracovať, ale zomrieť. Napriek tomu, že ich vítali s nápisom „Arbeit macht frei“, teda práca oslobodzuje.

Oľga Lengyelová, ktorá prežila, Osvienčim spomínala, ako pri selekcii zaradili jej mladšieho syna medzi deti a starcov, kým jej staršieho syna a matku nechali medzi dospelými. Doktor Fritz Klein (ktorý sa vraj vyjadril, že Židia sú hnisavým apendixom ľudstva, preto ich vyrezal), pri jej staršom synovi zaváhal. Ona sama ho presvedčila, že jej syn ešte nemá dvanásť, pretože ho chcela zachrániť pred ťažkou robotou. Potom nahovorila aj svoju matku, aby ostala s deťmi a starala sa o nich. Všetci zomreli v plynovej komore. Ako sa vyjadrila:

„Bez toho, aby som to tušila, práve som odsúdila svojho staršieho syna a svoju matku k smrti, hoci som ich chcela zachrániť.“ (2)

Príkaz znel, že vyhladzovanie má prebiehať v úplnej tichosti. Doktor Münch neskôr vo svojej výpovedi vyhlásil, že tábor v Osvienčime nebol v Nemecku veľmi známy a on si dával vždy dobrý pozor, aby sa o ňom nikdy nezmienil a o vyhladzovaní nepovedal ani len najbližším. Lenže tí, ktorí boli priamo v Osvienčime alebo neďaleko neho, poznali pravdu. Už spomínaný Höß uviedol:

„[…] odporný pach, z ktorého sa dvíhal žalúdok, z neustále sa páliacich tiel, presýtil celé okolie, a všetci ľudia, ktorí žili v okolí, vedeli, že v Osvienčime sa vyhladzuje.“ (1)

V Osvienčime boli lekári, ktorí s touto ideológiou nielenže súhlasili, ale radi kreatívne spolupracovali. Iní poslúchali rozkazy v obavách o svoj život či o životy svojich rodín. Mnohokrát prinútili spolupracovať väzňov s medicínskym vzdelaním, čoho sa niektorí chopili až s desivou ochotou.

Veci, ktoré dnes vieme, vieme vďaka svedectvám ľudí, ktorí nezomreli, a výpovediam na súdoch po druhej svetovej vojne. Z nich čerpá aj kniha Lékaři hanby a teda aj tento blog.

Milá tvár na jednej strane, hrozivá na druhej

Niektorí lekári, ktorí pracovali v Osvienčime, sa správali priam až paradoxne nielen zo súčasného pohľadu, ale aj podľa vtedajších svedkov. Jedno zo svedectiev z knihy „Lékaři hanby“ (2) opisuje, ako istý doktor Werner Rhode pomáhal chorému vyliezť na voz pokrytý plachtou, ktorý stál pred nemocnicou. Podľa svedka Rhode pacientovi povedal, aby si dvihol golier, nech neprechladne. Pacienta práve prevážali ho do plynovej komory, kde o 15 minút usmrtil cyklón B.

Iný príbeh spomína doktora Entressa, ktorého som predstavila u seba na Facebooku, ako sfackal, zmlátil a nareval na ošetrovateľa za príliš voľný obväz. Pacient šiel zakrátko tiež do plynovej komory.

Takéto dve tváre mal aj neslávne známy doktor Mengele, ktorý sa svojim budúcim obetiam milo prihováral, deťom nosil cukríky a nechal sa oslovovať ako ujo Mengele. No a potom ich poslal zomrieť alebo na nich robil niektorý zo svojich zvrátených experimentov (3).

Lekári zabíjali napríklad aj injekciou priamo do srdca

Ľudí usmrcovali nielen v plynových komorách, ale napríklad aj vpichnutím fenolu priamo do srdca. Týmto postupom sa „preslávil“ už spomínaný doktor Entress. V jeho tíme bol aj bývalý obuvník, tu ošetrovateľ Jozef Klehr.

Klehr sa behom procesu vo Franfurkte v roku 1965 priznal, že sám pichol injekciu do srdca niekoľkým tisícom osôb. Zabíjal aj väzňov, ktorí slúžili v čakárni, ak sa mu počet obetí zdal nedostačujúci. Pomáhali mu ďalší ľudia a medzi nimi aj dvaja väzni, Stessel a Panszczyk. Stessel sa neskôr chválil, že v Osvienčime zabil 10 000 ľudí, Panszczyk 12 000. Takýmito injekciami zabíjali približne 40 až 60 väzňov denne. Na Vianoce 1942 ich zabili 215.

Netreba však zabúdať, že smrť mala v Osvienčime veľa rôznych podôb. Svedkovia opísali, ako jednému dieťaťu rozbili hlavu o betón, iné hodili do pece krematória ešte živé, štrnásť ročné dievča zapichol Mengele bajonetom a svedok opisoval aj to, ako jeden esesák vzal dieťa za nohy, vyhadzoval ho do vzduchu, kým iný naň strieľal.

Chirurgovia si cvičili ruku

Lekári v Osvienčime ľudí zabíjali aj nepriamo. Napríklad pokusmi, ktoré na nich robili, a na následky ktorých potom zomierali, zväčša v ukrutných bolestiach.

Niektorí chirurgovia si „cvičili ruku“, a tak napríklad každého väzňa, ktorý sa sťažoval na bolesť brucha, operovali na žalúdočné vredy. Zvyčajne ich napokon poslali do plynu, ak nezomreli na komplikácie po operácii.

Doktor König sa chcel naučiť amputácie. Odrezával teda prsty či nohy pri problémoch, pri ktorých by úplne stačilo ranu narezať a vyčistiť.

Doktor Thilo zasa operoval všetkých, ktorí mali pruh, aj keď to nebolo nutné. Ten istý doktor tiež nútil ženy, aby si dali operovať rôzne nezhubné nádory maternice, len aby si „nacvičil ruku“. Jeho špecialitou však boli potraty, ktoré robil zásadne až v siedmom alebo ôsmom mesiaci. Matka najčastejšie zomrela, dieťa hodili do pece v krematóriu bez ohľadu na to, či žilo alebo nie.

Hrozivé testovanie liekov

V klinickom výskume, teda v testovaní liekov na ľuďoch, pracujem už mnoho rokov. V súčasnosti je to jedno z najprísnejšie regulovaných odvetví. Pri čítaní týchto statí ma preto zvlášť mrazilo.

Farmaceutická firma Bayer, ktorá vymyslela acylpyrín, sa panujúcemu režimu dobre prispôsobila. Do Osvienčimu poslala takýto dopis: „Mohli by ste nám dodať sto päťdesiat žien, na ktorých by sme radi vyskúšali nový uspávací prostriedok? A za akú cenu?“

Odpoveď z Osvienčimu znela: „Odpovedajúc na Váš dopis sme ochotní Vám dodať podľa výberu požadované ženy v cene 200 mariek na hlavu.“

Bayer sa ohradil, že cena je vysoká, nakoniec vyhandrkovali cenu 170 mariek. Ženy poslali, konvoj dorazil. Pokusy začali, ženy zomreli. Bayer si „objednal“ ďalšie za rovnakú cenu.

Prípravky, ktoré len ťažko nazvať liekmi, testovali aj priamo v Osvienčime. Jeden zo svedkov opisoval:

„Po vojne som sa stretol s jedným mladým Židom, ktorého ľavá paža sa podobala pestrofarebnej šachovnici. Lekári v Osvienčime mu vstrekovali pod kožu na niekoľkých centimetroch štvorcových nejakú drogu. Po niekoľkých dňoch strašného utrpenia sa mu koža zafarbila na tmavomodro. Lekár kúsok kože vyrezal a vstrekol inú drogu do inej časti. Tentokrát koža zožltla a ešte viac to bolelo. Tieto pokusy trvali mesiace. Keď sa muž sťažoval, že trpí, povedali mu lekári, aby sa považoval za dieťa šťasteny. ‚Kým na vás pracujeme, ostanete nažive.‘“ (2)

Hromadná sterilizácia formalínom, cementom, radiáciou, kastráciou…

Viacerí lekári sa zaoberali sterilizáciou, keďže to patrilo k plánu „finálneho riešenia“. Dvoch z nich, doktora Schumanna a profesora Clauberga, som predstavila už na Instagrame. Tí sa zaoberali sterilizáciou napríklad röntgenovými lúčmi, vstrekovaním látok ako formalín či cement do maternice a vajcovodov, alebo chirurgickou kastráciou.

Nech sa neopakujem, v tomto blogu spomeniem Viktora Bracka, ktorý sám nebol lekár, ale pochádzal z lekárskej rodiny. Bol Himmlerovým osobným priateľom a „preslávil“ sa v rozsiahlom programu eutanázie. Osobne zodpovedal za masaker na „šialencoch a mrzákoch“ – 200 000 mŕtvych.

Brack navrhol Himmlerovi takzvaný „plán okienka“. Napadlo mu použiť röntgenové lúče, ktorými by mohli byť obete sterilizované pri vyplňovaní nejakého dotazníka pri okienku. Takto chcel o plodnosť pripraviť aj štyritisíc ľudí denne bez toho, aby o tom vedeli.

Himmler súhlasil s Brackovým plánom, ale chcel začať opatrne, a to sériami pokusov v jednom tábore. Stalo sa tak v Osvienčime a pracoval na tom napríklad spomínaný doktor Schumann. Tento pokus nakoniec dopadol neúspešne. Zhodnotili, že sterilizácia radiáciou je drahšia a zložitejšia, než chirurgický zákrok.

To, že mladí muži trpeli strašnými bolesťami, ťažkými radiačnými popáleninami v oblasti genitálií, zdevastovanými semenníkmi, z ktorých tiekol hnis, či kožnými infekciami, asi nebolo také podstatné.

Nekonečné hrôzy, na ktoré nesmieme zabudnúť

Toto je, žiaľ, len malá ukážka toho, čo svedkovia opísali, že sa dialo v Osvienčime.

Pokusy na dvojčatách, vpichovanie vzduchu do žíl či farebných roztokov deťom do očí, skúšanie, aké mrazy či horúčavy ľudské telo vydrží, testovanie liekov a chemikálií, ale aj mučenie, týranie, šikanovanie a vraždenie najrôznejšími spôsobmi. Na tom všetkom sa podieľali alebo to priamo iniciovali lekári v Osvienčime.

Ich skutky vyadli na mnoho desivých svedectiev, mnoho kníh, ktoré sa ťažko čítajú.

Ako píšu na stránke múzea Osvienčimu: spomienky nie sú niečo, čo získame raz a ostane s nami navždy. V momente, keď zomrie posledný očitý svedok, musíme sa spolu pričiniť o to, aby sme zachovali to, čo ostalo.

Aj preto som napísala túto krátku pripomienku, hoci sa mi pri písaní dvíhal žalúdok, a pri niektorých svedectvách, ktoré som čítala, mi zvieralo hrdlo. Ale dôležité veci nebývajú jednoduché. A podľa mňa pripomínať si desivú históriu, aby mala aspoň o čosi menšiu šancu sa zopakovať, je dôležité.

Dnes, 8. mája, oslavujeme víťazstvo nad fašizmom. Myslím, že je čo oslavovať.

Pohľad na niektoré dehumanizujúce komentáre namierené voči ľuďom, ktorí sú „iní“, „horší“, či „menejcenní“, nám však ukazuje, že náš boj v skutočnosti celkom neskončil.


Zdroje citácií:

  1. https://sourcebooks.fordham.edu/mod/1946hoess.asp
  2. Trucková a Truck: Lékaři hanby, 1983
  3. https://archive.org/details/childrenofflames00mata

Ostatné zdroje:

Pokiaľ nie je uvedené inak, hlavným zdrojom pre tento blog bola kniha Lékaři hanby. Ostatné informácie pochádzajú zo stránky múzea Osvienčimu, zaznamenaných výpovedí dostupných na internete a iným internetovým zdrojom

Obrázok: pixabay (voľná licencia)



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.