Román: Gwind: Nezabiješ? – prvých 40 strán zdarma

Anotácia

Buď zabiješ, alebo zomrieš!

Študentka Anna stojí pred životným rozhodnutím. Potom, čo sa náhle a nedobrovoľne ocitne v cudzom svete, jej doterajší život sa prevráti naruby. Ak chce prežiť, musí sa prispôsobiť – v Spoločenstve vrahov, ktoré ju zajalo, iná možnosť nie je. Kým v Morane sa vďaka intrigám a mágii hlásia o slovo obávaní Čierni mágovia, Anna sa musí rozhodnúť, či chytí do rúk zbraň. Je pripravená prežiť vo svete, kde vládne sila meča a mágie?

Po siedmich rokoch prichádza nové, autorsky prepracované vydanie obľúbeného fantasy románu pre mladých, v ktorom nechýba napätie ani láska.

CUDZINKA

„Nemusíte sa ma báť!“ vyletelo z vystrašenej Anny. Muž v posteli si aj tak pritiahol perinu až k tvári a ešte viac sa rozkričal.

Prudko sa obrátila a vyrazila smerom k dverám. Tie sa však v rovnakej chvíli rozleteli a dnu sa vrútili traja chlapi v kožených kazajkách s obnaženými mečmi v rukách. Dievčina splašene zvýskla. Vedela však, že nemá zmysel utekať či bojovať. Zodvihla otvorené dlane a dúfala, že to pochopia a nezabijú ju. Skôr než sa nazdala, mierili na ňu tri ostré hroty.

„Neubližujte mi, prosím. Vyveďte ma von a viac ma tu neuvidíte,“ skúsila to napokon slovami aj posunkami.

Stráž, zrejme prekvapená jej jazykom, preskakovala pohľadmi od nej na chlapíka v posteli. Jeho hlava trčiaca spod prikrývky pôsobila komicky, výraz v jeho očiach napovedal, že má strach. Napriek tomu nebolo pochýb, že je tu pánom – keď sa ozval, jeho slová pôsobili rázne a rozkazovačne a chlapi sa postavili do pozoru.

Nerozumela mu ani slovo.

Jeden z chlapov ju začal prehliadať od hlavy až po päty, akoby hľadal zbraň. Nehýbala sa. Napäto čakala, čo sa bude diať. Muž jej vyhrnul aj nohavice a so záujmom si prezeral materiál riflí i turistických topánok. Napokon vstal, krútiac hlavou. Medzitým druhý otvoril jej batoh a celý obsah vytriasol na zem.

Anna sa reflexívne pohla, no meč smerujúci na jej krk ju okamžite zastavil.

V bočnom vrecku je skladací nožík od Rada, preblysol jej hlavou obraz brata, ako jej ho podáva.

Srdce jej splašene bilo, kým napäto sledovala, ako berú do ruky jej veci a pozorne ich skúmajú. Mobil, nepremokavá bunda, rôzne kusy oblečenia… Každá vec vyvolala nové otázky a podozrievavé pohľady. Keď sa chlap z postele opäť ozval, muži okamžite pustili všetko na zem a chopili sa zbraní. K nožíku sa našťastie nedostali.

Anna si už-už chcela vydýchnuť od úľavy, keď ju náhle jeden z chlapov postrčil vpred. S tlmeným výkrikom sa pohla. Ďalší štuchanec, ďalší krok. V objatí troch mečov opatrne vyšla zo spálne.

Bolo to jej štvrté zjavenie sa v tomto čudnom svete a nič nenaznačovalo, že by sa to dalo nejako ovládať.

Pred pár dňami, keď sa to celé začalo krátkym zmiznutím na rannej joge, usúdila, že iba zaspala. Ležala vtedy na podložke, počúvala meditatívnu hudbu a sústredila sa na svoj dych. Z relaxácie ju vytrhol pocit vánku na lícach. Zmätene otvorila oči. Ležala na tráve, videla stromy, divne oblečených ľudí, kamenné hradby. Vzduch zvláštne voňal. Než však párkrát zažmurkala, bola späť na hodine jogy, kde lektorke ani nestihla chýbať.

Keď sa v ten istý deň večer zjavila v zatuchnutom väzení, kde pred jej očami zabili akéhosi chlapa, uverila vlastným očiam. Zo žiadneho sna sa predsa nemohla vrátiť špinavá od cudzej krvi. Po tretíkrát – a na dlhší čas − zmizla včera. Počas oslavy svojich dnešných narodenín sa ocitla vo zvláštnom meste, ktoré jej pripomínalo historické či fantasy filmy.

Teraz ticho kráčala neznámymi chodbami, obkolesená ozbrojenými mužmi. Aby odpútala svoju pozornosť od roztrasených nôh či zrýchleného dychu, zamestnávala sa pozorovaním okolia. Hľadela na ruky, zbrane i tváre mužov a postupne nadobúdala pocit, že sa jej možno boja viac než ona ich.

Zrejme si ma s niekým mýlia… Ja predsa nevyzerám nebezpečne. Predstavila si samu seba v modrých rifliach, tričku s potlačou a vlasmi zopnutými hore. Prečo sa ma boja?

Zanedlho zišli úzkymi schodmi okolo zvedavých slúžok a popri dymom páchnucej kuchyni zamierili do tmavej chodby. Úzke prízemné okienka prepúšťali zvonka len matné sivé svetlo.

„Kam ma to vediete? Prosím, neubližujte mi,“ žiadala Anna. Spomenula si na temnicu, v ktorej sa ocitla predvčerom. Vybavila si mužov prikovaných k stenám, zabitého väzňa, jeho krv všade naokolo aj hlasný smiech opitých strážcov. Tá predstava ju vydesila. V panike sa začala obzerať, hľadajúc škáru, cez ktorú by unikla. Nevedela síce, kam by v tomto divnom svete bežala, no nepremýšľala o tom. Chcela len byť čím skôr stadiaľto preč.

Myšlienky na útek zastavil chlap, ktorý ju tvrdo schmatol za rameno a nasmeroval ju vpred. Strhla sa od ľaku a začala sa mykať. Snažila sa dostať z jeho zovretia, voči jeho hrubej sile však nemala šancu. Chlap dačo štekol, všetci razom zastali a meče sa k nej opäť priblížili. Ničomu nerozumela, ale chlad kovu na pokožke ju skrotil. Vydesene pozrela na hroty pritlačené k jej telu. Stuhla. Neodvážila sa ani dýchať, aby ju náhodou neprebodli.

Chlapi na ňu revali, ona sa na nich len zmätene dívala. Napokon zavrteli hlavami a opäť ju pohnali vpred k menším, kovom obitým dverám. Anna cítila, ako jej horúčava stúpa do tváre. Nemohla nikam ujsť, nemala sa ako brániť. Mohla iba bezmocne čakať a dúfať, že každú chvíľu sa zasa zjaví doma – tak ako doteraz.

Možno, keď si to budem naozaj veľmi priať…

Celú svoju myseľ upriamila na svoje želanie. Prosila, nevediac koho, aby sa čím skôr zjavila doma. Dúfala, že sa jej nič nestane a že sa opäť vráti do bezpečia. Snažila sa svojím prianím ovplyvniť celú situáciu.

Jeden z mužov odomkol ťažkú zámku akejsi kutice. Hrubo ju sotili do chrbta, až sa zapotácala, spadla na kolená a dlaňami sa zaborila do veľkého mechu na zemi. Vzápätí začula, ako za ňou treskli dvere a závora zapadla na svoje miesto.

„Pustite ma von! Počujete? Pustite ma!“ kričala, ale odpovedal jej iba zvuk vzďaľujúcich sa krokov.

Zosunula sa na vrece, z ktorého sa vysypala mrkva, a oprela sa o ďalšie, ktoré tam boli naukladané. Celá sa chvela. Myšlienky jej vydesene lietali kade-tade a ona nevedela medzi nimi zachytiť aspoň jeden rozumný nápad. Jej kriku nielenže nikto nerozumel, ale ani nikoho nezaujímal. Cítila sa úplne bezbranná. Vydaná na milosť a nemilosť cudzích ľudí.

Musím sa upokojiť. Musím sa upokojiť, hovorila si a snažila sa zhlboka dýchať. Určite sa onedlho vrátim domov. Tak ako predtým. Treba iba počkať. Ono to nakoniec príde… O chvíľu budem doma, opakovala si a pritom sa nervózne rozhliadala naokolo.

Nad hlavou zbadala zopár malých podlhovastých priezorov, zahradených hustým pletivom, ktorými sem prúdilo trocha vzduchu a svetla. Obkolesovali ju štyri pevné a súdiac podľa zárubne hrubé múry, pred sebou videla dvere zvonka zatvorené na závoru. Nemala šancu stadiaľto ujsť.

Dúfam, že otec niečo vymyslí. Denne hľadá cudzích nezvestných, tak by mohol nájsť aj mňa. Trpko sa usmiala a zhlboka si vydýchla. Najskôr sa však musím pokúsiť dostať sa z tohto domu a zistiť niečo viac. Keď budem silno kričať, možno ma niekto začuje, pomyslela si, postavila sa na vrece a načiahla sa k okienku.

Než sa však vôbec stihla nadýchnuť, vyrušil ju zvuk blížiacich sa krokov a otvárajúcich sa dverí. Od strachu sa pritlačila chrbtom k stene.

Dnu vošli tí istí traja ozbrojenci, tentoraz však so svojím pánom, ktorý im z bezpečnej vzdialenosti dával príkazy. Už sa prezliekol zo svojej smiešnej nočnej košele do vyšívaného kabátca so zlatými gombičkami, čo sa napínali na jeho tučnom bruchu. Pohŕdavo si Annu premeriaval a tenké pery zvieral tak silno, že ich už ani nevidela. Teraz sa asi cítil neohrozený, chránený svojimi mužmi.

Položil otázku.

Anna nechápavo zavrtela hlavou.

Neželaná odpoveď sa dočkala okamžitej reakcie. Jeden z chlapov ju bez váhania celou silou kopol do predkolenia, kým iný využil jej slabosť a vykrútil jej ruky za chrbtom. Zakričala od bolesti.

„Čo nechápete, že vám nerozumiem? Ste takí tupí? Nerozoznáte cudzinku?“

Odpovedali jej ďalším kopancom do stehna. Od bolesti klesla na kolená a obrátila tvár skrivenú od utrpenia na boháča vo dverách.

Stál tam, pozeral sa na ňu a jednostaj omieľal svoje nezrozumiteľné otázky v neznámej, mäkko znejúcej rytmickej reči. Mala pocit, že niektorým jeho slovám rozumie. Či to však bola realita alebo iba jej úporné prianie, netušila.

„Nič neviem, nechajte ma,“ opakovala.

Prezradila by mu čokoľvek, keby vedela, ako mu to povedať. Priklincovaná k zemi ťažkými rukami cítila, že stráca silu a energiu brániť sa. Poddala sa tým neľútostne drsným labám a pokúsila sa schúliť ako mača.

„Prosím, neubližujte mi,“ šepkala dokola.

Vtedy sa vo dverách objavil ďalší muž, zavalitý, s vráskami okolo očí a striebornými krátkymi vlasmi. Nebol ozbrojený, nevyzeral nebezpečne, no Anne bolo jasné, že tu nie je iba pre parádu. Ozbrojenci ju ešte viac pritlačili k zemi a sivovlasý si k nej prikľakol. Potom potiahol za retiazku na svojom krku a v ruke sa mu objavil akýsi červený kameň. Pomaly ho sňal z krku a bez varovania jej ho priložil na čelo.

Skríkla a začala sa zmietať, aby dostala horúci kameň zo svojej pokožky.

„Nechajte ma, prosím. Neubližujte mi!“

Muž s kameňom sa na ňu prekvapene pozrel a rovnaký pohľad venoval i svojmu kameňu. Boháč sa ho čosi spýtal, ale on iba mlčky zavrtel hlavou. Jednou rukou ďalej držal kameň a druhú natiahol k nej. Mykla sa. Muž jej však iba priložil dlaň na čelo a zatvoril oči.

Vtom sa jej dvihol žalúdok a naplo ju na vracanie. Znechutene prehltla kyslú slinu. Cítila sa slabá, neschopná pohybu. Mala pocit, akoby sa niekto prechádzal v jej hlave a hrabal sa v jej spomienkach.

„Nie,“ precedila cez stisnuté zuby a pokúsila sa zastaviť ho. Celou mysľou sa sústredila iba na to, ako ho dostať preč.

Muž stiahol ruku, ako by mu ju popálila. Zažmurkal a pozrel sa na ňu s hlavou naklonenou nabok. Boháč sa netrpezlivo dožadoval nejakej odpovede. Muž s kameňom si ho nevšímal. Na okamih sa na Annu chlácholivo usmial a opäť sa jej dotkol.

Zrazu sa v jej hlave spustil obrovský ohňostroj. V ušiach jej hučalo, za privretými viečkami sa roztočil celý svet. Svoje telo takmer vôbec nevnímala a len matne si uvedomovala, že vracia. Potom stratila vedomie.


Vychudnutá červenovláska vytiahla zakrvavenú dýku z chrbta diev­čaťa, odstúpila pár krokov a spokojne sledovala, ako obeť umie­ra. O chvíľku sa odvrátila a skontrolovala, či na jej drahých bordových šatách náhodou neostali stopy krvi.

„Zabila si ju,“ začula za sebou mužský hlas.

Prudko sa otočila, s dýkou pripravenou na útok pevne zovretou v pästi. Mladík preskočil pohľadom od zbrane k mŕtvemu dievčaťu a naspäť. Červenovláska sa uvoľnila a takmer ľahostajne prikývla.

„Bolo to nutné,“ prisvedčila a odhodila dýku na zem k telu.

Muž sa pobúrene strhol.

„Chrezz! Čo ti to napadá, odhodiť takú krásne vypracovanú dýku? Veď to je…“

„… v poriadku, Zagurg. Poď, nech nás nezačnú hľadať.“

Chrezz chytila muža pod pazuchu a viedla ho preč. Ten venoval ešte jeden ľútostivý pohľad zbrani na zemi a potom s ňou vykročil nočnými ulicami moranského mesta Delarno. Kráčali naoko uvoľnene, no predsa sa náhlili, prepletajúc sa pomedzi domy. Zagurgova dlaň zľahka prikrývala jej ľavú ruku a jemným stlačením jej poskytla oporu, keď míňali pouličnú šľapku. Chrezz sa naňho vďačne usmiala.

„Zagurg, vieš, komu patrila tá pekná dýka?“ oslovila ho, až keď sa blížili k mestskému sídlu grófa delarnského. Z domu sa ozývali hlasy, hudba a zvuky zábavy, komentované pohoničmi čakajúcimi pred sídlom.

„Nie, neviem a dúfam, že si mala dobrý dôvod ju odhodiť.“

„Patrila grófovi Belsaarovi.“

Muž sa schuti zasmial. „Dokonalé!“ zvolal a opäť stíšil hlas. „Jedným bodnutím dýky si sa zbavila nielen dcéry grófa Ivorfta, ktorá odjakživa ostro brojila proti jeho vzťahu s tebou. Tebe sa dokonca podarilo vrhnúť podozrenie na môjho najväčšieho odporcu – Belsaara. Tomu hovorím šikovná práca.“

Chrezz sa spokojne uškrnula a zlomyseľne prižmúriac oči sa zahľadela do šera zle osvetlenej ulice. Premýšľala o ďalších krokoch na ceste k vlastnému cieľu. Premietala si všetky mená, tváre… všetky figúrky vo svojej hre.

„Mimochodom, máš predstavu, ako by mal pokračovať dnešný večer?“ prerušil jej úvahy a náhle zastal.

Stáli priamo pred vstupom na neveľké nádvorie. Kočiši im nevenovali pozornosť a prekvapivo tu nik iný nebol. Lepšia príležitosť dohodnúť sa už nemusela nastať.

„Pokús sa vylákať Belsaara od stola a sám sa čo najdlhšie zdržuj v spoločnosti. Nech si nás oboch všetci všimnú. A možno by si mohol rozšíriť nejakú klebetu o Belsaarovom motíve.“

„Vydieranie?“

„Hm, primitívne… Na druhej strane, v jednoduchosti je krása.“

Zagurg sa usmial žiarivým úsmevom, ktorý dámy milovali. „Tak teda, najvyšší čas rozdeliť sa. A ozaj, nezabudni si umyť pravú ruku. Máš ju od krvi.“

Ešte raz sa usmial, šarmantne sa jej uklonil, tak ako ho to kedysi naučila, a vrátil sa do spoločnosti. Chrezz vrhla krátky pohľad na svoju dlaň, ticho si vzdychla a pomalým krokom sa vybrala k malej fontánke na nádvorí.

Vtedy zbadala postaršieho muža stojaceho na schodoch do sídla.

„Arilla!“ zavolal na ňu veselo menom, akým mu ju kedysi predstavili.

Chrezz mu s falošnou radosťou zamávala čistou rukou a pokojným krokom prešla až k fontáne.

„Kde si sa stratila?“ pýtal sa kráčajúc k nej.

Sklonila tvár a akoby zasnene ponorila dlaň do studenej vody. Krv v šere stmievania nevidela.

„Kde si sa stratila?“ zopakoval tentoraz priamo pri nej.

„Prišlo mi odrazu akosi nevoľno, Ivorft. Šla som sa prejsť a trochu som sa pozabudla.“

„Mala si mi to povedať, išiel by som s tebou,“ v jeho hlase zaznela výčitka a Chrezz nevedela, či sa naozaj bál o ňu, alebo iba o jej vernosť, a teda o svoju povesť. „Aj tvoja teta sa o teba bála,“ dodal. Tentoraz si bola istá, že jej „teta“, podplatená barónka Lebich, sa o ňu určite nestrachuje.

„Nemusíš mať obavy. Hovoril si predsa, že toto je pokojné a bezpečné mesto. Čo by sa mi mohlo stať?“

„Čokoľvek. Taká krásna žena sa ľahko môže stať obeťou…“ zarazil sa a pozrel sa na ňu s neskrývanou túžbou. Chytil ju za mokrú ruku a sadol si bližšie k nej.

Chrezz pod jeho dotykom okamžite stuhla a prudko sa odtiahla, skôr ako si stihla uvedomiť, čo robí. Bolo to silnejšie než ona. Nezniesla na sebe niečí dotyk. Nedokázala to…

Ivorft si jej únik našťastie vysvetlil ako cudnosť a spokojne sa pousmial. Opäť sa natiahol, chytil ju aj za druhú ruku a pomohol jej vstať.

„Myslím, že by sme sa mali vrátiť do spoločnosti. Teta sa už isto o teba strachuje.“

No tak to by som chcela vidieť… pomyslela si Chrezz, ale navonok sa usmiala.

„Mimochodom, Arilla, nevidela si niekde moju dcéru?“

„Tvoju dcéru, Ivorft? Nie, tú som nevidela.“


Anna sa pomaly preberala. Mysľou jej prebehli obrazy dnešného dňa – ráno s rodičmi, ktorí by ju najradšej zamkli na dva západy, ak by to zabránilo ďalším zmiznutiam; balenie sa na chatu, kde mala s bratom a kamarátmi oslavovať narodeniny; štvrté zmiznutie; honosná spálňa neznámeho boháča; komora, muž s kameňom; ohňostroj v hlave…

V ústach a nose mala odpornú chuť, žalúdok sa všetkému vzpieral a jej telo akoby stále patrilo niekomu inému.

„Si v poriadku?“ začula zrazu otázku.

Rozumiem! Teda som konečne doma, vydýchla si s úľavou a otvo­rila oči.

Pred sebou však uvidela štyri steny malej komory, troch ozbrojených mužov, boháča vo dverách a dychčiaceho muža s červeným kameňom v ruke.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ten muž znova.

Ohromená celou situáciou mlčky prikývla.

„Si cudzinka?“

„Áno, som… ja…“

Vzápätí si prudko zakryla ústa dlaňou. Slová z nej vychádzali v ich čudesnom jazyku.

„Buď pokojná. Dal som ti Dar reči. Pomocou neho si tvoja myseľ poľahky nájde slová, ktoré znamenajú to isté v tvojom rodnom jazyku. Rozumieš?“

Kývla. Chvíľu sa mlčky rozhliadala okolo seba. Všetci sa na ňu dívali s očakávaním.

Muž s kameňom sa obrátil na boháča za svojím chrbtom: „Pane, táto žena je cudzinka. Doteraz nám nerozumela jediné slovo. Zdá sa, že nepochádza z tejto krajiny a je úplne zmätená. Ak dovolíš, zistím o nej viac.“

Pupkáč sa na ňu zamračil, zamyslene prikývol a spolu so svojimi ozbrojencami ustúpil o krok vzad.

„Ako ťa volajú?“ opýtal sa jej muž s kameňom.

„Anna,“ zašepkala, akoby sa bála počuť vlastné meno premenené do tohto cudzieho jazyka.

Muž kľačiaci pri nej vzápätí prudko vydýchol, silno stisol viečka a pokrútil hlavou.

„Čo sa stalo?“ opýtala sa zovretým hlasom.

Vyplašene sa obzrel a prisadol si ešte bližšie k nej, aby ich nik nepočul.

„Ty si naozaj cudzinka… U nás pravé meno, ktoré ti dá matka pri narodení, pozná iba jeho nositeľ či nositeľka, prípadne otec, a vraví sa partnerovi pri svadobnom obrade. Inak ho nikomu nehovoríme. Prezradiť ho cudziemu človeku, a navyše magikovi, znamená vydať sa úplne do jeho rúk,“ hovoril ticho a náhlivo. Vyzeral, akoby ho mrzela dáka obrovská chyba, ktorú vlastne ani nespravil.

„Nerozumiem ti.“

„Týmto skutočným menom si mi dala takmer neobmedzenú moc nad svojím životom. Ak budem chcieť, hravo sa dozviem všetky tvoje tajomstvá, ovládnem tvoje myšlienky alebo ťa zabijem jedinou predstavou… Neboj sa. Sľubujem, že to proti tebe nezneužijem. A… prepáč mi to, prosím, nechcel som.“

„Čo si tam šepkáte?“ vložil sa do rozhovoru pán domu.

„Zisťujem, ako ju volať, ale je dosť zmätená. Myslím, že najlepšie bude, keď jej budeme hovoriť Cudzinka. To ju dokonale vystihuje.“

„Radšej zisti, čo tu robí, ako sa sem dostala a kto ju poslal,“ prikázal mu podráždene.

„Áno, pane,“ prikývol muž, obrátil sa na ňu a opäť stíšil hlas. „Odteraz sa predstavuj ako Gwind, čo znamená Cudzinka. Dar reči meno prekladá, len ak sa má zdôrazniť jeho význam, tak sa toho neľakaj. Mňa volajú Rekoj, teda Skala.“

Zmätená Anna iba ticho prikývla.

Čo je to za blbosť? Magický Google prekladač, úplná moc vďaka menu, zmena myšlienok? Kam som sa to, doriti, dostala? Čo sú to za hovadiny? Hádam mi nechcú nakecať, že tu fungujú čary a mágia? Veď to je absurdné!

Napriek všetkým jej racionálnym výhradám sa však nedalo poprieť, že sa s týmito ľuďmi rozpráva a rozumie im – hoci vôbec nechápe, ako sa to stalo.

Ak tu funguje mágia, tak možno práve mágia ma sem dostala… To by mohlo byť vysvetlenie. Hneď ako sa dostanem domov, musím sa na to pozrieť.

„Nemusíš sa báť, nikto ti nechce ublížiť ani ťa väzniť. Pán Panseo chce len… “

Pri zmienke o väzení sa v Anninej mysli začali zjavovať strachom vyvolané spomienky:

Obklopovala ju tma, kľačala na studenej zemi a cítila pach potu, krvi a moču. Vedľa nej niekto zakašľal, inde ktosi stonal… Videla siluety niekoľkých mužov ležiacich pri stene. Počula akési hlasy prichádzajúce zvonka, kroky, štrngot veľkých kľúčov.

Dvere sa náhle s vrzgotom otvorili a dnu prenikol lúč svetla. Strhla sa od ľaku. Svetlo ukázalo početné rany na vychudnutých telách prikovaných k múru a krvou zlepené zdrapy ich niekdajšieho odevu. Dnu vošli traja muži a vtlačili tam akéhosi vystrašeného mladíka s dlhým nožom v ruke. Hovorili mu niečo, čomu nerozumela.

Muž s fakľou zostal na mieste, dvaja vykročili smerom k Anne. Nevedela, či sa radšej vôbec nepohnúť, alebo sa skúsiť skrčiť čo naj­viac a dúfať, že si ju nevšimnú. Čo by jej spravili, keby ju tu našli? Chlapi však schmatli jedného z väzňov neďaleko od nej a postavili ho na nohy. Zúbožený muž čosi mrmlal, ale pre hlasné povzbudzovanie a provokovanie mladíka s dýkou dozorcami sa nedalo rozoznať ani slovo.

Mladík s nožom náhle vykročil, schmatol väzňa za vlasy a jedným ťahom ho podrezal ako zviera. Krv striekala všade naokolo. Cítila, ako jej kvapky dopadajú na vlasy, krk, chrbát. Začala sa triasť a iba silou vôle nevykríkla. Schúlila sa k zemi a snažila sa tam nedívať.

Jeden z mužov voľačo zreval a náhle ucítila, ako ju schmatli čiesi ruky a ťahali ju na nohy. Mykla sa tak prudko, až ju pustili, no vzápätí stratila rovnováhu na klzkej zemi a dopadla rukami priamo k do kaluže krvi. Teplá tekutina sa rozprskla všade navôkol. Cítila ju na tvári, viečkach, dlaniach.

Muži vrieskali a znova sa ju snažili vytiahnuť nahor. Na svoju veľkú úľavu cítila, že opäť mizne a vracia sa späť do vlastného sveta.

Pri spomienke na jedno zo svojich zmiznutí sa zachvela, pričom zbadala, ako na ňu Rekoj zmätene a priam až zhnusene hľadí. Po chvíľke sa jej zdalo, že aj on sa zľahka striasol a so zmesou ľútosti a zvedavosti si ju lepšie obzrel.

„Odkiaľ si?“ spýtal sa.

Nevedela, ako mu to vysvetliť. Jej domov sa líšil od všetkého, čo tu videla. Také obyčajné miesto ako ich kuchyňa, ktorá sa jej vynorila pred očami, by pre človeka stadiaľto vyzerala priam nadprirodzene.

„Ako si sa dostala sem, do domu pána Pansea?“

Vybavila si moment tesne pred zmiznutím, ktoré ju doviedlo až sem:

Bolo skoré ráno a ona sa doma balila na chatu, na ktorú sa už dlho tešila. Po ťažkých skúškach a nekončiacich brigádach to bolo jej jediné skutočné voľno. Ako prechádzala z jednej miestnosti do druhej, nevedela sa ubrániť myšlienkam na ten divný svet, kam posledné dni mizla.

Pri takmer každej veci, čo vzala do ruky, jej napadlo, či by sa jej to zišlo mať aj „tam“, nech už to „tam“ bolo kdekoľvek. Rado jej s významným pohľadom pridal aj svoj starý skladací nožík. Obaja vedeli, že jej ho dáva práve pre myšlienku na svet, v ktorom sa objavovala. Nakoniec skončila s oveľa plnším batohom, než by si zbalila za bežných okolností. Obuli sa, rozlúčili sa s rodičmi, ktorí ju vôbec nechceli pustiť, a Rado sa už načiahol po kľučke, keď sa jej svet opäť začal strácať pred očami.

Rekoj sa od nej odtrhol a chápavo pokýval hlavou skôr, než sa Anna ozvala.

„Skrátka som sa tu zrazu zjavila. Vôbec neviem ako a ani to neviem nijako ovládať. Asi to spôsobila vaša mágia, u nás nič také nie je,“ odpovedala Anna na otázky, ktoré jej položil. Tváril sa, akoby odpovede už dávno poznal.

„Čo sú to za hlúposti?“ ozvalo sa od dverí.

„Hovorí pravdu, pane. Akási sila, ktorú nepoznám a vôbec jej nerozumiem, ju sem preniesla. Nie je z Morany. Oblečenie, ktoré ťa mätie, pane, je v jej krajine celkom bežné. Netreba ju väzniť, nie je nebezpečná. Je len vystrašená.“

„Určite ju poslalo Spoločenstvo vrahov. Odkedy sa vrátila karavána z východu, do ktorej som investoval, čoraz viac príbuzných sa zaujíma o moje peniaze. Už dlhšie tuším, že si ich niekto na mňa najal. Pozri sa do jej mysle poriadne, členovia Spoločenstva bývajú výborne cvičení.“

Rekoj sa naňho na okamih pozrel a Anne sa zdalo, že len s námahou prekonal znechutenie, ktoré sa mu túžilo usadiť na tvári, než krátko prikývol.

„Pokúsim sa, pane. Kto ťa sem poslal?“ opýtal sa Anny napriek svojim zjavným výhradám.

„Ne-neviem, kto za to môže. Vo vašej krajine nikoho nepoznám, ani to Spoločenstvo, čo spomínate. Prosím, neubližujte mi. Chcem ísť domov… Prosím… Pomôž mi, Rekoj. Urob nejaké kúzlo a vráť ma naspäť.“

„Nejde to,“ povedal potichu, aby to počula iba ona.

Na chvíľu teatrálne zatvoril oči.

„Neklame,“ potvrdil napokon s istotou v hlase. „Nie je to žiadna vrahyňa a podľa toho, čo vidím v jej mysli, k nám prichádza z čudesného sveta. Spoločenstvo naozaj nepozná a som si istý, že nemá žiaden výcvik.“

Anna sa na Rekoja zmätene pozrela. On sa díval do mojej mysle?

„Viem, že po mne niekto ide… Moja podarená rodina sa neštíti ničoho. Viem, že na mňa niekoho najali… Ak nie ju, tak koho?“ hovoril Panseo viac sebe než ostatným. „Doneste mi ešte jej veci,“ rozkázal tónom, akoby mu voľačo napadlo.

Jeden z ozbrojených mužov odišiel a o chvíľu sa vrátil aj s vecami nahádzanými bez ladu a skladu naspäť do batoha.

Anna s napätím sledovala, ako opäť sypú všetko na podlahu. Keď si začali obzerať jej mobil, poprosila ich o dovolenie a pustila im prvú skladbu, čo našla. Preľaknutý ozbrojenec jej telefón okamžite vytrhol z ruky, šmaril ho o zem a s desom v očiach ho rozdupal skôr, než ho niekto stihol zastaviť. Anna od úlomkov svojho niekdajšieho telefónu odvrátila hlavu a snažila sa presvedčiť samu seba, že všetko zlé je na niečo dobré. Možno ich týmto presvedčí o svojom čudnom pôvode.

„Dobre, prichádzaš z inej krajiny,“ uznal Panseo po ďalších dôkazoch a Anna si nahlas vydýchla. „To však neznamená, že ti verím. Musím sa rozhodnúť, čo s tebou ďalej. Zatiaľ zostaneš tu. Postarajte sa o ňu, dajte jej jedlo, ale nepúšťajte ju. Ešte stále to môže byť pasca. A… upracte to tu,“ prikázal napokon pri pohľade na niekdajší obsah jej žalúdka a odišiel.

„Nie, nenechávajte ma tu. Prosím. Pustite ma. Chcem ísť domov,“ žobronila a vrhala prosebné pohľady na Rekoja.

„Naozaj nemôžem nič spraviť, mrzí ma to,“ povedal Rekoj so smutným výrazom.

Vzápätí ju opustil spolu s ozbrojenými mužmi, ktorí odtiahli preč aj mechy so zeleninou. Onedlho nato jej priniesli potrhanú deku, páchnuce vedro s rozbitým vekom, jedlo a čistú vodu.

Osamela. Civela na zatvorené dvere, akoby stále nemohla uveriť tomu, čo sa práve stalo. Rozoberala si všetko z tej či z onej strany. Existencia mágie dávala situácii úplne nový rozmer a ukazovala nové prekážky na ceste späť. Myšlienky jej vírili okolo všelijakých vysvetlení.

Ak nejde o únos mimozemšťanmi, ktorí sa chcú dobre pobaviť, tak to má na svedomí tunajšia mágia. Ale prečo? Prečo práve ja, a prečo teraz, keď sa dvadsaťjeden rokov nič podobné nedialo? Prečo miz­nem a vraciam sa? Chcem ísť domov, chcem sa trápiť iba blížiacim sa semestrom a horúcim letom ako predtým. Nechcem ostať v tejto príšernej krajine…

Snažila sa započúvať do zvukov doliehajúcich k nej zvonka a ignorovať svoj strach. Ostávala jej len jedna nádej – náhly návrat domov – no zdalo sa, že i tá sa kdesi fláka a vôbec si ju nevšíma.


„Pane?“ vyrušil grófa Ivorfta sluha počas tanca s Chrezz. „Pane!“ oslovil ho dôraznejšie, keď Ivorft nereagoval, a získal si tak pozornosť všetkých hostí.

Ivorft si ho nahnevane premeral, pripravený poslať ho kadeľahšie. Keď si však všimol sluhov vážny výraz, spozornel.

„Čo sa deje? Našli ste už moju dcéru? Kde bola?“ vyhŕkol naňho a potom, akoby mu niečo napadlo, dodal priškrtene: „S kým bola?“

Celá spoločnosť stíchla. Chrezz sa s hraným výrazom strachu pritúlila k Ivorftovi ako starostlivá snúbenica a nespustila zo sluhu ani na okamih zrak.

„Pane, tvoju dcéru našli pred chvíľou v uliciach mesta…“ sluha sa odmlčal a uhol Ivorftovmu napätému pohľadu.

Chrezz vyhľadala v sále Zagurga obklopeného mladými dámami a ukradomky sa naňho usmiala. Všetko išlo podľa plánu. Belsaar, ktorého Zagurg vyprovokoval, krátko po ich príchode hlučne opustil spoločnosť, zatiaľ čo ich predchádzajúcu tichú neprítomnosť si takmer nik nevšimol.

„Je mi to ľúto, pane, ale nedalo sa už nič robiť,“ ozval sa sluha a natiahol k Ivorftovi ruku so zakrvavenou dýkou.

Chrezz si všimla, ako sa Ivorft zapotácal a uprel pohľad cez dýku kamsi do prázdna. Nevyzval sluhu, aby pokračoval. Triasol hlavou a dokonca sa chytal za uši, aby už nič viac nepočul.

„Je mŕtva?“ opýtala sa Chrezz nemilosrdne. Potrebovala, aby si to priznal.

Ivorft sa tentoraz naozaj zapotácal, celou silou zovrel jej rameno, zaťal zuby i päste a zavrel oči.

„Áno, pane. Niekto ju zabil od chrbta…“ povedal sluha takmer pošepky. Aj tak ho počula celá sieň.

Ivorft sa zrútil k zemi.

Chrezz k nemu rýchlo pokľakla, chytila ho za ruku a držala ho, zatiaľ čo mu iní hostia pomohli posadiť sa a podali mu riadny pohár pálenky. Všetci mlčali. I Chrezz vyčkávala s otázkou, ktorá musela byť položená, aby dnešný večer úspešne zavŕšila.

Napokon ju však položil Ivorft.

„Kto to spravil? Prečo? Kto?“

„Neviem, ležala tam len táto dýka,“ upozornil na ňu sluha ešte raz a mnohí v spoločnosti to považovali za povel, aby podišli bližšie a pozreli sa na ňu.

„Veď to je dýka grófa Belsaara,“ vydýchol ktosi a Chrezz sa v duchu spokojne uškrnula.

„Belsaara?“ ozývalo sa sálou pošepky i nahlas. „Prečo by ju zabíjal? Tomu nerozumiem? To nedáva zmysel…“

Ivorft však nič nepočúval. Iba sedel, díval sa do prázdna a pohár zvieral tak tuho, až mu zbeleli hánky. Zdalo sa, že nepotrebuje dôvody. Bude stačiť, keď čím skôr chytí vinníka a vytrasie z neho dušu.

„Nechcem nikoho obviňovať,“ prerušil zrazu všetky debaty Zagurg. „A som si istý, že sa to nakoniec nejako vysvetlí, ale… na začiat­ku večera som sa čírou náhodou stal svedkom zvláštneho rozhovoru medzi Belsaarom a mladou slečnou. Belsaar znel nahnevane a vystrašene zároveň. Naopak, slečna mi prišla pokojná a zdalo sa, akoby ho niečím vydierala. Neplietol som sa do toho, pretože som nepočul celý rozhovor a všetko mohlo byť celkom inak. A bol by som na to určite zabudol, keby…“

„Kde je vlastne Belsaar?“

„Odišiel už dávno. A naozaj vyzeral nahnevane a akoby… odhodlane.“

„To je určite Belsaarova dýka…“

V spoločnosti sa spustila lavína podozrení, obvinení, možných dôvodov a spôsobov. Na Chrezzino pobavenie sa ozývali všetci, len nie tí najdôležitejší – otec, komplic a vrahyňa.


Anna ležala na studenej zemi zabalená do deky a podchvíľou sa budila s hlavou plnou myšlienok. Pred očami sa jej mihali spomienky na mesto, ktoré videla pri treťom zmiznutí: fasády domov obložené glazovanými kachličkami, chudobné chatrče nalepené na hradbách, dve široké dláždené cesty s rušnou križovatkou v strede, nekonečná spleť úzkych uličiek…

Katraba, vynorilo sa jej vzápätí meno, ktoré spomenul Panseo. Počas dňa za ňou párkrát prišiel, vypytoval sa na detaily jej sveta a občas jej niečo prezradil o tom tunajšom. Už nepôsobil tak nepriateľsky, zdalo sa jej dokonca, že jeho záujem je úprimný.

Myšlienky sa na chvíľu upokojili a dovolili jej plytko zaspať. Jej polosny však neboli o nič pokojnejšie. Mágia, pravé meno, dva mesiace, Čierni mágovia, Veže magikov, mesačné kamene… Nevedela, kedy sníva a kedy si len spomína. „Mesačné kamene,“ počula v hlave Rekoja, ktorý popoludní znova sprevádzal obchodníka. „V Chráme zrodenia bohov, ak existuje, by mohli vedieť viac,“ dodal, ale tomu už Anna nepripisovala význam. Nepotrebovala vedieť viac, potrebovala sa dostať domov.

Znova sa prebudila pred svitaním. Myslela na domov, premýšľala, prečo sa ešte stále nevrátila naspäť a podľa otcovho vzoru analyzovala všetko, čo sa dozvedela. „Zdá sa mi, že náš svet je s tým druhým nejako prepojený. Miesto, na ktorom zmizneš, nejako súvisí s tým, kde sa objavíš,“ vybavila si otcove slová i jeho zachmúrenú tvár, keď sedel v kuchyni a snažil sa prísť celej veci na koreň. Teraz k nim pridávala ďalšie a ďalšie zistenia z tohto dňa.

Znova sa ozval zvuk, ktorý ju predtým zobudil.

Výkrik!

Okamžite sa prebrala, vyskočila na nohy a započúvala sa. Nevedela určiť, či prichádza zvonku, alebo z domu.

Niečo sa deje… uvedomila si, keď k nej doľahol tlmený ženský vreskot.

Učičíkaný strach sa znovu prebudil. Počula výkriky, dupanie, akési tlmené nárazy. Netušila, čo sa robí, len vyplašene hľadela na dvere.

Kroky a zvolania.

Nervy mala napnuté na prasknutie. Dych sa jej zrýchlil, pri kaž­dom nečakanom zvuku sa prudko mykla. Kroky. Ktosi bežal po schodoch, možno práve k nej. V úplnej tme bezmocne čakala s drkotajúcimi zubami. Nemala ako ujsť.

Prosím, vráť ma domov, prosím… Rýchlo. Rýchlo!

Zvonku zahrkotala závora a ťažké dvere sa prudko otvorili. Anna vykríkla od ľaku. Zažmúrila oči pred ostrým svetlom horiacej fakle a zaostrila na prichádzajúceho.

„Musíš mi pomôcť,“ vyletela z obchodníka zúfalá žiadosť. Zdalo sa, že sa bojí oveľa viac než ona. „Sú tu! Vrahovia. Spoločenstvo. Musíš mi pomôcť. Urob hocičo. Prosím!“

Vrahovia. Samotné slovo jej vohnalo horúčavu do tváre.

Zmätene sledovala, ako Panseo odložil fakľu do špinavého vedra, aby mal voľné ruky, a spoza dverí vytiahol jej batoh. Hodil jej ho k nohám a zohol sa aj po kúsky mobilu, roztrúsené po zemi. Zadíval sa jej do očí, v tvári mal zúfalstvo a strach. „Urob niečo. Na, sprav nejaké kúzlo, zabi ich…“ tisol jej črepy do dlaní a ticho opakoval svoju prosbu.

Anna hľadela na rozbitý telefón nevediac, či sa má smiať, alebo plakať. „Nie som žiaden magik, nemám ti ako pomôcť. Toto je rozbité, to už nebude fungovať,“ namietla ticho a bolestne odvrátila hlavu od mužovej sklamanej a vydesenej tváre. „Mal si zavolať svojich mužov alebo Rekoja.“

„Moji muži sú mŕtvi a Rekoj tu nie je. Nemá mi kto pomôcť, mám len teba… Urob niečo. Prosím! Inak ma zabijú…“

Mám ho ochrániť pred dákymi hrdlorezmi? Ak by som aj vedela, čo spraviť, prečo by som sa mala postaviť proti vrahom z nejakého Spoločenstva? Aby som bránila chlapa, ktorý ma väzní?

Dívala sa na vystrašeného muža so zvyškami rozbitého mobilu v rukách a s pohľadom plným nádeje. Potom odvrátila hlavu.

„Panseo,“ ozval sa zrazu z chodby ženský hlas.

Obchodník sa strhol a prudko sa otočil. Pred nimi stála žena s maskou na tvári a so zakrvavenou zbraňou v ruke. Za ňou stál muž, tiež oblečený v čiernom a s maskou na tvári.

Anne bilo srdce až kdesi v krku. Plná strachu sa pritlačila k stene.

„Vyplatím sa!“ zakričal Panseo.

Žena v maske však iba ticho zavrtela hlavou. „Nedá sa, zaplatili za záruky. Je mi to ľúto, Panseo… Bohovia nech ťa ochraňujú.“

Panseo v panike vykríkol a vytiahol dýku. Nezaútočil. Ruka sa mu triasla, strach ho ochromil. Anna mala pocit, akoby sa žena pod maskou škodoradostne usmiala. Akoby vedela, že proti nej nemá šancu, akoby už takýchto zlomených, vystrašených mužov so zbraňou v ruke videla desiatky.

Náhle však Panseo urobil niečo, s čím ani jedna z prítomných žien nerátala. „Pomôž mi, sprav niečo,“ požiadal Annu priškrteným hlasom a vtisol dýku do jej rúk.

„Ja predsa neviem bojovať ani čarovať. Nemám ti ako pomôcť,“ vysúkala zo seba Anna.

Keď k nej pristúpil muž v čiernej maske, ani sa nemusel namáhať, aby ju odzbrojil.

„Neotáčaj sa,“ prikázal jej dôrazne a odtiahol ju do kúta. „Nepozeraj sa tam. Nič sa ti nestane.“

Zatvorila oči. Po jeho slovách pocítila zvláštnu úľavu. Akoby ju zbavili zodpovednosti za cudzí život. A hoci vedela, čo sa deje za jej chrbtom, bola rada, že sa na to nesmie dívať. Nechcela byť svedkom ďalšej smrti.

Keď však začula výkrik zúfalstva, otriasol ňou ako nič iné predtým. Počula i zvuk jeho bolesti aj jeho poslednú a úplne zbytočnú prosbu o život…

… a práve na tú podvedome zareagovala skôr, než si stihla uvedomiť, čo robí.

„Vravel som, aby si sa neotáčala,“ zrúkol na ňu chlapík, zatiaľ čo ona vydesene hľadela striedavo na telo, z ktorého striekala krv, a na vrahyňu, ktorá si medzitým sňala masku.

Strach jej podlomil kolená. Ucítila mužov stisk, ktorý ju zachránil pred pádom. Obrátila sa naňho s otázkou v očiach, čo sa bude diať. Nedokázala ani len prosiť o život. Nevládala sa nadýchnuť ani sa pohnúť. Vedomie, že im nič nebráni, aby ju zabili, ju celkom ochromilo.

„Čo s ňou?“ opýtala sa žena.

„Poznáš zákon.“

„Tak čo? Chceš zomrieť alebo ideš s nami?“ obrátila sa vrahyňa na Annu. Vyzerala mlado a ak by nemala tvár ostriekanú krvou svojej obete a peru naduto nadvihnutú, bola by dokonca celkom sympatická. Jej otázka Annu zmiatla.

„Ja… nikomu nič nepoviem…“ vykoktala zo seba.

„Na to som sa nepýtala. Teraz máš len dve možnosti. A buď rada, že ti ich ponúkam…“

„I-idem s vami.“

„To sa dalo čakať,“ utrúsila žena a znova sa obrátila na svojho spoločníka. „Vezmeme aj jej veci? Ak by sa náhodou rozhodla pre tretiu alebo štvrtú Voľbu?“

Zabijak prikývol a vzal zo zeme jej batoh. Pri pohľade na Panseovu dýku na okamih zaváhal a až po chvíli odopol mŕtvemu opasok, zodvihol dýku zo zeme a vložil ju do puzdra. Medzitým žena zviazala Anne ruky pred telom.

„Poďme. A nezabudni na masku,“ oslovil vrahyňu.

Pretisli sa chodbou okolo mŕtvej stráže. Pri tele svojho prebodnutého kumpána zastali, nadvihli mu masku a na znak poslednej rozlúčky mu vložili mincu do úst.

„Tadiaľto,“ začula po chvíli, ako ju usmerňujú. Nasledovala ich bezducho, s horúčavou hlave. Mala pocit, že každú chvíľu príde o vedomie a skláti sa rovno pod ich nohy. Nechápala, ako dokáže vôbec kráčať.

Netušila, kadiaľ idú, iba zrazu zbadala päť koní a pri nich dvoch ďalších mužov bez masiek na tvárach. Podišli k nim. Vo svetle budiaceho sa rána videla, ako so zármutkom prijali správu o smrti ich priateľa. V tej chvíli vôbec nevyzerali ako hroziví zabijaci.

„Pôjdeš na tomto koni. O nič sa nepokúšaj,“ upozornil ju jeden z nich, ukazujúc na koňa po ich mŕtvom spoločníkovi.

Dívala sa na tátoša pred sebou a vnímala, ako ju oblieva pot. Netušila ani, ako sa vytiahnuť do konského sedla, nieto ešte aby sa na chrbte veľkého, silného zvieraťa kamkoľvek vydala do noci s týmito nebezpečnými ľuďmi.

„Nikdy som na koni nesedela…“ odvážila sa namietať slabým hlasom. Mala pocit, že stačí jediné nesprávne slovo a príde o život. Boli to predsa ľudia, čo sa živili vraždami. Čo im bránilo zabiť ju?

„Pôjdeme pomaly,“ uistil ju muž zhovievavo. Pomohol jej vydriapať sa do sedla, čo so zviazanými rukami nebolo vôbec ľahké, vložil jej nohy do strmeňov a ukázal jej, kde sa má držať, aby nespadla. Až keď sa presvedčil, že sedí pevne, zložil si masku ako ostatní a vyhupol sa do sedla. Vzápätí všetci vyrazili do ulíc spiacej Katraby, vedúc Anninho koňa za uzdu.


VOĽBA

Kone kráčali najskôr po dláždenej ceste tiahnucej sa celým mestom a potom zabočili do uličiek, v ktorých po čase dokonale stratila orientáciu. Oni sa tu však viditeľne vyznali aj popamäti. Nik sa s ňou nerozprával, nikto sa jej na nič nepýtal a ona si netrúfla ozvať sa. V teplom letnom vzduchu jej do nosa udieral pach konského potu, výkalov, špiny, hniloby, prachu a krvi.

Naproti tomu lákavé čerstvé vône, ktoré sa skoro ráno šírili z pekární, Anne pripomenuli, aká je hladná. No ešte dlhšiu chvíľu, ktorá sa jej zdala ako večnosť, musela vyčkať v sedle, až kým skupina jazdcov za zvukov prebúdzajúceho sa mesta nezastala pred veľkým domom.

„Toto je náš katrabský Brloh. Tu počkáme, kým sa otvoria mestské brány a ľudia nimi začnú húfnejšie prechádzať. V dave sa ľahšie stratíme. Poď,“ prikázali.

Dvaja ju odviedli dovnútra, ostatní sa postarali o kone.

„Zdravím, Stina, Ador. Koho to vediete?“ začula Anna hlas a vzápätí vo svetle niekoľkých olejových lámp zbadala troch mladých ľudí šuchtať medzi stolom a dvoma truhlicami s vecami. Oči mali rozospaté a so zívaním balili sedlové tašky. V kozube v kúte sa práve teraz nič nepieklo, ale červené uhlíky prezrádzali, že iba nedávno to bolo inak. Z ich raňajok však ostali iba prázdne hlinené taniere na neupratanom stole.

„Videla tvár Uplakanej,“ odpovedal muž prezývaný Ador. „Je hore niečo voľné? Dvaja sú ešte v stajni.“

„Keď vám prepustím svoju, do ktorej som sa pôvodne chcel vrátiť, až ostatných vyprevadím, tak sú tam dve postele. Budete sa musieť nejako potlačiť.“

Ador niečo namrzene zašomral a sadol si ku kozubu. Spať sa zjavne nechystal. Anna ostala zmätene stáť. Stina sa pustila do tichého rozhovoru s jedným v dome, ďalší si ju takmer nevšímali. Iba Ador po nej sem-tam strelil pohľadom, v ktorom sa miešala ľútosť s hnevom. Jedine jeho tvár nenaznačovala, že nedávna Panseova vražda a Annino zajatie boli iba bežným pracovným dňom.

„Poď,“ vytrhla ju zo zadumania Stina a odviedla ju do malej izbičky s jednou posteľou. Žena hodila jej batoh a dýku od mŕtveho obchodníka do kúta, kým Anna napäto čakala, čo sa bude diať.

„Budeš spať pri stene. O nič sa nepokúšaj. Ak by som aj náhodou zaspala tak tvrdo, že by sa ti podaril nejaký úskok, ostatní sa o teba postarajú,“ hovorila žena pokojne. Vyzerala, akoby mala celkom dobrú náladu a možno ju hrial pocit z dobre vykonanej práce. „Ako ťa vlastne volajú?“

Anna sa na ňu preľaknuto pozrela a potom si spomenula na Rekojove slová.

„Gwind,“ predstavila sa napokon. Znelo to čudne.

„Skadiaľ si, Cudzinka?“

„Neviem. Zjavila som sa tu zrazu úplne z iného sveta…“

Nízka žena s ostrými črtami tváre a orieškovohnedými vlasmi ulízanými do pevného uzla na temene si ju podozrievavo prezerala pichľavými očami.

„Čo si vôbec robila tam dole u Pansea? Prečo si myslel, že mu pomôžeš?“ pýtala sa, kým sa chystala na lôžko.

„Ráno som sa objavila uňho v spálni… Myslel si, že mu chcem ublížiť, tak ma zajal. Jeho magik ma naučil váš jazyk nejakým Darom reči. Keď sa o mne dozvedel viac, myslel si, že ho zachránim vďaka svojim znalostiam alebo veciam, ktoré som mala so sebou. Som z… Ani neviem opísať skadiaľ, no nie odtiaľto. Zjavila som sa tu proti svojej vôli a bez svojho pričinenia. Nič o tomto meste a svete ne­viem. Neviem bojovať ani čarovať. Nemala som mu ako pomôcť…“

Stina na ňu zazrela. Bolo zrejmé, že jej vôbec neverí.

„Smiem sa aj ja na niečo spýtať?“ ozvala sa Anna nesmelo po dlhšom tichu.

Žena prekvapene nadvihla obočie, ale nenamietla.

„Ten muž, čo si ho… no… On stále spomínal nejakých vrahov a občas i Spoločenstvo… Vy ste Spoločenstvo vrahov?“ odvážila sa Anna k priamej otázke.

Ženu to nezaskočilo.

„Čo vieš o Spoločenstve?“

„V podstate nič. Iba on sa o ňom zmieňoval. Bál sa, pýtal sa ma naň a vtedy ste došli vy a… tak.“

„Aha,“ utrúsila Stina sucho. „Áno, sme zo Spoločenstva. No dosť bolo rečí. Potrebujem sa aspoň trocha vyspať. Ľahni si aj ty.“

Anna sa neodvážila viac pýtať. Uložila sa do postele a vystrašene sa schúlila k stene. S otvorenými očami počúvala čoraz pravidel­nejší dych ženy za svojím chrbtom.

Čo je to za monštrum? Je schopná len tak zabiť človeka a potom si pokojne ľahnúť a zaspať? Čo sú to za ľudia?

Pred očami sa jej stále znova a znova zjavoval zabitý obchodník, v ušiach jej neprestajne zneli ženine slová. S desivým pocitom si uvedomovala, že tento dom je plný zabijakov. Napriek nesmiernej únave nedokázala zaspať. Strach o vlastný život jej to nedovolil.

Slnko už bolo vysoko, keď sa jazdci po prostom jedle a bez veľkých príprav vydali opäť na cestu cez severnú bránu a ďalej dláždenou cestou na sever. Anne to prišlo divné, ale u pocestných nevzbudili žiadnu pozornosť. Nešli ani príliš rýchlo, ani príliš pomaly, pohybovali sa tak akurát, aby do pár hodín striasli chodcov, naložené vozy a pomalých jazdcov, a aby pustili ponáhľajúcich sa poslov a bojovníkov pred seba. Až neskoro poobede zišli z cesty a vydali sa lúkou do katrabských lesov.

Sotva vošli do tieňa stromov, všetko stíchlo. Občas počula šuchotajúcu veveričku, vietor v listoch stromov či fŕkanie koní. Prešli lesom a malými čistinami, kde nad hlavami občas zazreli letiaceho myšiaka. Viac krokom než klusom pokračovali ďalej. Sem-tam sa im na tváre prilepili pavučiny, inokedy museli skloniť hlavy pred vetvami veľkých stromov a na niektorých miestach dokonca zastali, zoskočili zo sediel a krokom sa predrali pomedzi kríky a tŕnie.

Keď sa pred nimi les opäť otvoril, naskytol sa jej pohľad na osadu s nízkymi drevenými a kamennými obydliami s prútenými strechami a malými okienkami so surovou kožou napnutou v rámoch. Zdalo sa, že takto podvečer sú všetci obyvatelia vonku a majú plné ruky práce, ktorú chceli stihnúť, než slnko zapadne. Niektorí sa starali o zvieratá, domy či jedlo, väčšina však zápasila, cvičila, behala, skákala a šermovala na priestranstve medzi domami alebo pri drevených strojoch na okraji. Najmenšie deti veselo pišťali pri hre s drevenými mečmi, staršie sa tvárili vážne a snažili sa napodobňovať dospelých, ktorí na seba útočili neuveriteľnou rýchlosťou v priateľských súbojoch. Nevládla tu ponurá atmosféra, ako by si Anna predstavovala. Ak by obyvatelia osady pred jej očami mali namiesto mečov v rukách motyky či cepy a starali sa o zeleninu a obilie, mala by pocit, že sa ocitla v skanzene. Len kostol tu chýbal.

Namiesto neho osade dominoval veľký kamenný dom s dvoma poschodiami a pevnou drevenou strechou. Práve k nemu Ador so Stinou Annu odviedli, kým ostatní sa rozišli za svojimi rodinami. Ador na chvíľu pristúpil k staršej žene, od hlavy po päty oblečenej v bielom. Krátko s ňou prehovoril, ukazujúc pritom na Annu, a opäť sa vrátil k nim.

„Veliteľ tu nie je a nikto iný nemá právo rozhodnúť, čo s tebou. Si síce Cudzinka, ale porušila si zákon…“

„Aký zákon?“

„Pamätáš? Jasne som ti prikázal, aby si sa neotáčala. Musím ťa odviesť do väzenia, kde počkáš na veliteľa. Ak sa budeš brániť, odvediem ťa násilím,“ oznámil stroho.

„Do väzenia?“ Anna takmer nespoznávala svoj priškrtený hlas.

„Čo je? Tváriš sa, akoby si už niekedy vo väzení bola,“ spýtal sa trocha posmešne.

„Zjavila som sa tam… pri druhom zmiznutí… a… oni tam…“

Ador zvážnel a pozorne si ju premeral.

„Zmiznutí?“ spýtal sa. Zastavil ju a postupne sa jej začal vypytovať na všetko, čo mu Stina zjavne nespomenula.

Čím viac rozprávala o svojom svete, o zmiznutiach, čo nevedela predvídať a ovládať, tým viac sa menil Adorov výraz. Najskôr sa tváril nedôverčivo, postupne sa celé jeho telo naplo, až napokon sa v jeho tvári zračila úprimná zvedavosť. S neskrývaným záujmom si ju premeral, akoby ju videl prvýkrát.

„Čo vieš o Spoločenstve?“ vypadlo z neho, keď dohovorila a dlhšie sa neozývala.

„Len to, že existuje.“

Ador párkrát zamrkal, pokýval hlavou, prstami si prešiel po krátkej svetlej briadke.

„Naozaj ma to mrzí,“ povedal napokon a znelo to úprimne, nie len ako fráza. „Nič sa nedá robiť, musím ťa dať do cely. No nemusíš sa báť, že by tam niekto niekoho zabíjal. Nie sú tam žiadni ďalší väzni. Budeš tam celkom sama.“

Annino telo sa naplo, akoby sa chcelo rozbehnúť, len jej hlava ju udržiavala na mieste. Ruky mala zovreté v päste, nohy sa jej triasli, ale aj tak ostávala stáť. Skôr než si stihla všimnúť akýkoľvek pohyb, priložil jej na krk zbraň. Vzápätí jej ruky znehybnila za chrbtom Stina.

„Poď, Gwind. Nechcem ti ublížiť, ale urobím to, ak nespravíš, čo ti kážeme,“ varoval ju bojovník, no jeho hlas znel pokojne.

Popchli ju vpred a odviedli ju do podzemných častí poschodového domu, ktorý ktosi z nich nazval Radnica. Netušila prečo, nezaoberala sa tým. Chcela ísť len domov.

Ani poriadne nevedela, ako sa ocitla v cele za zatvorenými dverami. Opäť bola sama. Tentoraz však v absolútnej tme. V absolútnom tichu.

„Pustite ma von!“ kričala dokola.

Zúfalý krik sa po čase zmenil v hlasný plač a ona sa schúlila do klbka. Občas vykríkla, volala svojich väzniteľov, rodičov, strojcu svojho osudu, akoby ju ktokoľvek z nich mohol počuť. Nik však neprichádzal.

Zadusím sa tu! napadlo jej zrazu.

V panike začala liezť štvornožky popri stene napravo. Nespravila ani štyri kroky a už narazila na múr. Cestou nahmatala aj svoj batoh a dýku, ktorú jej tam nevedno načo pohodila Stina, keď ju vsotili do temnice. Pokračovala ďalej popri stene. Narazila do džbánu s vodou a len-len že ho nevyliala. Postupovala vpred, ale stále nie a nie nájsť náznak nejakého otvoru. Už bola takmer naspäť pri dverách.

Zadusím sa tu­…

Vtom zacítila závan vzduchu.

Zhlboka sa nadýchla a v úplnej tme sa snažila zistiť, odkiaľ vzduch prichádza, až našla v kúte otvor veľký asi ako mužská päsť. S úľavou mu nastavila tvár.

Prosím, vráťte ma domov…

Po všetkom tom rozruchu za posledný deň bolo okolité ticho priam ohlušujúce. Pred očami sa jej znova a znova vynárali obrazy prestrašeného Pansea, jeho ozbrojencov, vybavila si Rekojovu tvár a jeho vľúdnosť, Stininu masku a jej tvár po tom, čo Pansea podrezala. V hlave jej hučalo a telo sa jej čoraz viac chvelo. Z hrdla jej vyrážali nekontrolované zvuky zúfalstva. Stala sa väzňom Spoločenstva vrahov len preto, že sa zjavila v nesprávny čas na nesprávnom mieste a otočila sa vtedy, kedy nemala.

Prečo ja? To nie je fér… Chcem byť doma. Už by som mala byť každú chvíľu naspäť. Veď som tu viac ako deň. O chvíľu som doma, o chvíľu som doma… opakovala si dokola.

Potláčala napätie, plač, bolesť v doudieranom stehne aj obavy o život a sústredila iba na myšlienku na domov. A na smrť. Tá sa vznášala okolo nej ako oblak, ktorý sa jej zmocnil, sotva sa tu zjavila, a už sa jej nechcel pustiť.


V záhrade šľachtického sídla v Delarne, plnej temných zákutí, sa v zákryte veľkých kríkov opíjala barónka Lebich, vdova po barónovi z juhovýchodného kúta Morany. Víno jej hostiteľa nebolo najlepšie, sever Morany sa nemohol v kvalite vína vyrovnať juhu, ale aspoň bolo zadarmo. To stačilo. Aj preto súhlasila, že sa bude predstavovať ako teta a gardedáma šarmantnej červenovlásky z Kabovského kniežactva. Peniaze, víno, večierky a možnosť vypadnúť z toho zapadákova, kam ju kedysi vydali. To všetko jej Arilla ponúkla iba za jedno malé klamstvo. Čo na tom, že jej „neter“ bola nebezpečná zmija, ktorej sa nedal veriť ani noštek medzi jej modrými očkami.

„Čakáš dlho?“ ozvalo sa zrazu kdesi spomedzi kríkov a vdova sa strhla. Bála sa, že ju ktosi pristihol. Už i tak mnohí komentovali, že by to s pitím nemala preháňať. Nepotrebovala, aby sa roznieslo, že sa v noci utiahla do záhrady s džbánom vína. To by bolo pre ňu v tejto situácii horšie, než keby ju tu našli s milencom.

Rozhliadla sa. Nikoho nezbadala.

„Čo je s tebou? Vyzeráš smutne. Deje sa niečo?“ začula hlboký mužský hlas znova. Spoznala ho, patril šarmantnému, ale chudobnému a nevýznamnému šľachticovi z Kabovského kniežactva, ktorý si nechal hovoriť Zagurg.

Až teraz si uvedomila, že stojí za hustými kríkmi priamo za jej chrbtom a zrejme ani netuší, že ona tu sedí. Uškrnula sa, pomrvila sa na lavičke ako kvočka na vajciach a natiahla uši. Ktovie, s kým sa stretáva takto v noci v záhrade.

„Nie, v podstate vychádza všetko tak, ako sme naplánovali, len pomalšie, než by som chcela,“ začula Arillin hlas a zháčila sa.

Netušila, že tí dvaja sa poznajú inak než len z videnia. Nikdy sa spolu v spoločnosti nerozprávali, nežmurkali na seba, neusmievali sa… Ak boli milencami, tajili to vynikajúco. Každému bolo jasné, že Arilla sa točí okolo Ivorfta pre jeho postavenie. Tak prečo by takto riskovala šancu na výhodný sobáš a zároveň jej platila veľa peňazí, len aby mala vhodnú zámienku tráviť čas medzi moranskou šľachtou?

„Máš pravdu, ide to pomaly. No ako si sama hovorila, je to tak oveľa istejšie.“

„To áno,“ priznala Arilla bez nadšenia.

Obaja na chvíľu stíchli a barónka Lebich sa ešte viac priblížila ku kríkom, aby jej neušiel ani jediný zvuk. Keby ich nachytala priamo pri čine, mohla by od Arilly vymámiť viac peňazí.

„Premýšľaš o Haladoji? Neboj sa, onedlho sa tam vrátiš,“ začula Zagurgov chlácholivý hlas.

Zmätene zamrkala. Vôbec neznel, akoby sem prišiel s napnutými nohavicami, ktoré už len čakajú, aby ich stiahol.

„O tom som s tebou chcela hovoriť. Ak tu nechceme stvrdnúť na niekoľko mesiacov, kým zodpovední uznajú, že je Belsaar vinný, tak treba niečo spraviť,“ povedala Arilla a vdovu tým zmiatla ešte viac.

„Hm… Chceš ho zabiť?“ opýtal sa akoby mimochodom.

Barónka Lebich zalapala po dychu a od napätia takmer rozpučila pohár, čo zvierala v ruke. Vedela, že Arilla je klamárka, ale nikdy by jej nenapadlo, že tak ľahostajne pristupuje k životu a smrti iných. Prepadla ju panika. Zabila by aj ju, ak by si dovolila vzpriečiť sa jej?

„Nemôžem, nedostanem sa k nemu…“

„Rozumiem,“ zamrmlal Zagurg a znelo to, akoby už rozmýšľal o ďalších spôsoboch, ako svoj temný plán vykonať.

„Malo by to vyzerať ako samovražda. Takže žiadne zbrane,“ ozvala sa Arilla znova a vdova už iba neveriacky pokrútila hlavou.

„Dobre,“ odvetil mladík nenadšene. „Čo máš v pláne potom?“

„Verím, že jeho smrťou sa mi ľahšie podarí presvedčiť Ivorfta, aby sme odišli do Haladoja. Ty sa tam pokús dostať čo najskôr. Budem tam na teba čakať.“

„Prídem, spoľahni sa,“ ubezpečil ju ešte a potom už počula jeho vzďaľujúce sa kroky. Onedlho nato začula aj Arillino cupitanie.

„Bohovia…“ vydýchla barónka Lebich a dopila pohár na jeden dúšok.


Anna otvorila rozospaté oči a vzápätí ich opäť zatvorila.

Žiaden rozdiel.

Ako dlho leží v tejto tmavej kobke? Deň? Rok?

Večnosť.

Cítila sa slabá, roztrasená a smädná. Vodu, ktorú tu našla, vypila už dávno, ako aj obsah malej plastovej fľaše zo svojho batoha. Ďalšiu jej nedali. Napadlo jej, že by mohla vypiť vlastný moč, ktorým naplnila prázdny džbán, no tú myšlienku hneď zavrhla. Tak zle na tom nebola. Zatiaľ.

Možno na mňa zabudli, pomyslela si už po stýkrát.

Predtým kričala, v panike vstávala a hádzala sa do dverí, ktoré ani na kúsok nepovolili. Vrieskala, prosila, plakala.

Teraz to už nerobila.

Nemala silu. Odovzdane sedela na zemi a pomaly jej prestávalo byť smutno.

Možno je dobre, že na mňa zabudli.

Ľahla si na zem, schúlila sa do klbka, zhlboka vzdychla. Cítila, že znova zaspáva. Neprekážalo jej to. Vlastne jej to bolo úplne jedno.

Život. Smrť.

Nemala by som tu ležať. Prechladnem, povedala si zrazu rovnako, akoby jej to povedala mama.

Mama… Jej tvár a varovne zdvihnutý prst.

„Anička, nelež na tej zemi! Chceš ochorieť?“ ozval sa z tmy známy hlas.

„Mami, veď už je to aj tak jedno,“ šepla Anna suchými perami a boľavým hrdlom.

„Akože jedno? Vy ste zo Spoločenstva vrahov?“

„Sme zo Spoločenstva,“ počula hlas vrahyne, ktorá sa vynorila z tieňa. Stála nad svojou obeťou a dívala sa Anne priamo do očí.

„Pomôž mi, sprav niečo…“ požiadal ju obchodník s podrezaným hrdlom.

„Chceš zomrieť?“ spýtala sa žena.

„Ja… nikomu nič nepoviem…“

„Si síce Cudzinka, ale porušila si zákon…“ povedal Ador a sňal si masku, ktorá sa v jeho dlaniach nechutne zaškľabila.

„Skutočným menom si mi dala takmer neobmedzenú moc nad svojím životom,“ hovorila maska neprirodzeným hlasom.

„Prosím, neubližujte mi. Chcem ísť domov… Prosím…“ otočila strachom naplnené oči na magika.

„Možno by v Chráme zrodenia bohov vedeli, ako si sa sem dostala a ako sa dostať naspäť,“ povedal zamyslene.

„Chrám zrodenia bohov? Pche, rozprávka pre deti!“

„To nie je rozprávka…“

„Máš pravdu, žiadna rozprávka,“ ozval sa ostrý mužský hlas.

Neodpovedala.

„Vstávaj!“ Vzápätí pocítila, ako do nej drgá špičkou topánky.

S námahou na neznámeho žmúrila. Svetlo fakle ju bolelo.

„Vstávaj! Počuješ?“

Znova do nej drcol a ona sa naveľa posadila.

„No konečne. Trocha života do toho umierania,“ povedal muž a nechutne sa zachechtal.

Anna si pomaly privykla na svetlo a premerala si toho neprívetivého chlapa. Tento, na rozdiel od ostatných, ktorých od svojho zajatia stretla, naozaj vyzeral ako zabijak. Netváril sa, že by jej chcel pomôcť, opatrne teda vstala pridržiavajúc sa steny. Bolelo ju celé telo, sotva sa udržala na nohách. Zapotácala sa a takmer sa zosunula k zemi, no muž ju pohotovo zachytil.

„To sa dalo čakať,“ zamrmlal si popod nos.

Kým sa opierala o stenu, muž sa načiahol po jej veci rozhádzané po zemi. „Prečo tu máš dýku?“

Skôr než stihla čosi odvetiť, zobral ju popod pazuchu a vytiahol von. Tam jej dal napiť sladkú vodu voňajúcu po mede, než vykročili pomaly vpred. Cítila sa mizerne. Svaly stuhnuté, telo vyhladované, psychika na okraji priepasti. Každý pohyb ju bolel. Napriek tomu šla čoraz istejšie a postupne sa začala zaujímať o okolitý svet.

„Kam ideme?“ vlastný hlas ju prekvapil.

„Na súd.“

Viac sa nepýtala. Z podivného prázdna v jej hlave sa začali jedna po druhej vynárať čoraz desivejšie myšlienky. Hovoril, že musí počkať na veliteľa, aby sa rozhodlo… O čom chcú rozhodovať? O spôsobe mojej smrti?

Jeden schod za druhým.

Koľko už prešlo času? Prečo som sa ešte nevrátila? Hádam som tu neostala navždy…

„Kufel, kde sa toľko flákaš?“ prekvapil ju povedomý hlas.

„Táto má dosť, sotva sa vlečie. Navyše som sa musel postarať o zbraň, ktorú tam mala. Buď si istý, že sa o tom veliteľ dozvie.“

„Veliteľ to vie. A na rozdiel od teba mu je jasné, prečo som rozhodol, aby ju tam mala.“

„Vieš čo, Ador, odvleč si ju sám, keď si taký múdry,“ zavrčal Kufel a Anna sa zrazu ocitla v rukách mladíka, ktorého už aspoň trochu poznala. Mierne jej odľahlo, ale vnútorné napätie pretrvávalo naďalej.

Ador zagánil na Kufela, vzápätí však bez slova vykročil s Annou, jej vecami a koženým mechom na vodu ďalej. Namáhavo vyšli po strmých točitých schodoch až k vysokým otvoreným dverám. Tam ju Ador opatrne pustil a skúmavo pozoroval, či vládze stáť. Keď zaváhala, dal jej znova napiť sladkej vody a počkal, kým chytí dych. Hoci nič nepovedal, nepovzbudil ju, neuchlácholil, i tak na ňu pôsobil upokojujúco. Naznačil, aby vošla.

Sieň, v ktorej sa ocitla, jej pripadala rozľahlá. Veľké okná vpúšťali dnu svetlo zapadajúceho slnka a jednoduché stĺpy podopierajúce vysoký strop kreslili na kamennej podlahe tieňové obrazy. Tie dopĺňali, narúšali a vytvárali aj ľudia sediaci na vankúšoch všade naokolo. Mohlo ich byť asi štyridsať, pričom najmenej dvakrát toľko vankúšov bolo prázdnych. Všimla si tiež, že väčšina ľudí sa nezdala byť oveľa staršia od nej. Vyslovených starcov nevidela vôbec a ľudí s niekoľkými vráskami či šedinami tu tiež zbadala iba zopár. Oblečení boli vskutku jednotvárne – do čiernej.

Anna sa však sústredila len na staršieho muža svalnatej postavy s pohľadom zabijaka, ktorý sedel v kresle. Všimla si aj hrubú rohož na zemi pred ním. Musela prejsť cez celú sálu až k nemu, sledovaná desiatkami pohľadov.

Spoločenstvo vrahov.

Cítila, ako sa jej trasú nohy, len nevedela, či od strachu, alebo od vyčerpania. Pomaly prešla k rohoži, zastala a vystrašene sa poobzerala. Všetci ju uprene sledovali.

Akoby čakali, že spravím nejakú hlúposť. Tu. Obklopená profesionálnymi zabijakmi…

Uvedomovala si, že každú chvíľu môže zomrieť a že žobranie o život by jej pomohlo asi rovnako ako ozbrojený útok.

Nemám na výber. Môžem si len vypočuť ortieľ…

Zhlboka sa nadýchla a konečne si sadla. Neskláňala sa, no ani drzo nevystrkovala bradu. Iba čakala. Možno na smrť.


Veliteľ sediaci v kresle si Cudzinku so záujmom prezeral. Ador mu všetko vysvetlil, než zvolal členov Spoločenstva, aby sa stali svedkami či súčasťou jeho vypočúvania a rozhodnutia. Jej odev sa líšil od šiat miestnych žien. Viac ho však zaujal jej celý postoj. Jej strach sa javil byť iný než strach mnohých väzňov, čo za tie roky videl. Bála sa všetkého, celého sveta, nielen Spoločenstva ako iní pred ňou. A predsa sa snažila kráčať vzpriamene a hrdo, a tak isto si aj sadla. Prenikavé modré oči upierala priamo naňho a dokonca si dala záležať, aby jej dlhé hnedé vlasy nepadali do tváre. Prstami ich sčesala dozadu.

Sám pre seba sa pousmial a spýtavým pohľadom vyzval Adora k slovu.

„Porušila zákon. Otočila sa a videla tvár Stiny,“ ozval sa Ador na jeho tichú výzvu.

„Stina, je to tak?“

„Áno, Degel.“

„Kto si?“ otočil sa veliteľ na dievčinu pred sebou.

„Som Gwind,“ odpovedala.

„Cudzinka, poznáš naše zákony?“

„Nie. Aj o existencii Spoločenstva som sa dozvedela len náhodou.“

„Ako dlho si v Morane, keď nevieš nič o Spoločenstve?“

„Neviem ti odpovedať, lebo neviem, aký čas som strávila tam dole.“

„V cele si bola necelé dva dni. Dnes je šestnásty deň mesiaca kráľa, ak by si to chcela vedieť presnejšie.“

Gwind sa naňho prekvapene pozrela a hlasno vydýchla, než odpovedala: „V Morane som sa prvýkrát zjavila pred šiestimi dňami vrátane dnešného.“

„Zjavila si sa?“ zopakoval významne. Presne o tom chcel vedieť niečo viac.

„Áno, zjavila. Neviem ako ani prečo. Neviem, ako tomu zabrániť alebo to vyvolať. Stane sa to obyčajne iba tak zrazu a doteraz som sa vždy po nejakom čase vrátila naspäť. Najskôr som tu bola iba pár sekúnd…“ začala vysvetľovať, no okamžite sa zarazila.

Pochopil. Dar reči nedokázal posledné slovo preložiť.

„… veľmi krátko. Neskôr dlhšie a dlhšie. A teraz som tu už asi štyri dni,“ dokončila.

Zamyslene si ju premeral a oslovil ju jazykom susedného Franona a Kabovského kniežactva. Dary reči vzdialenejších krajín nikdy nezískal. Odpovedala mu len zmäteným pohľadom.

„Rozumieš, čo znamená slovo Degel?“

„Nie. Vysvetlili mi, že Dar reči nemusí vždy všetko preložiť.“

Veliteľ prižmúril oči a prikývol. Začínal jej veriť.

„Degel znamená Veliteľ,“ povedal s dôrazom na význam mena. „Hovoria mi tiež Winon, teda Chytrák, čo je moja staršia prezývka. Všetci mi tak hovoria mimo Spoločenstva a niektorí ju používajú aj tu. Dobre… Dajme tomu, že si Cudzinka, ktorá sa tu zjavila a len bohovia vedia skadiaľ. Keby nemusel náš jediný magik teraz byť v Haladoji, mohli by sme si to overiť. Takto to budeš musieť nejako dokázať. Máš ako?“

Gwind na chvíľu privrela oči a potom odpovedala silným, priamym hlasom, dívajúc sa Degelovi do očí. Pozdávala sa mu čoraz viac.

„Mám tu so sebou veci, ktoré vaši ľudia nepoznajú. Zdali sa zvláštne aj tomu magikovi v meste, aj Panseovi.“

Degel kývol rukou a onedlho už v nej držal batoh z netradičného materiálu. Pozorne si ho poobzeral, než siahol dnu.

„Je u vás bežné, aby žena nosila nohavice? Tu sú totiž ďalšie…“

„Áno, je.“

Kývol a hodil ich na zem. Onedlho k nim putovalo ďalšie oblečenie. Nasledoval hrebeň, kefka a fľaša, všetky zo zvláštneho, ľahkého a zároveň pevne vyzerajúceho materiálu.

„Z čoho je to vyrobené?“ opýtal sa, držiac priesvitnú ľahkú fľašu.

„Umelá hmota.“

„Čudný názov. Čo vydrží?“

„Nevydrží oheň, dá sa preseknúť, ale nerozbije sa, keď náhodou spadne. Z podobného materiálu je aj tá zubná kefka a hrebeň. Niečo také tu, pokiaľ viem, nenájdeš.“

Degel zamyslene prikývol a venoval sa zaujímavo spracovanému nožíku, ktorý našiel. Oceľ bola dokonalá a neniesla ani jednu stopu po kováčskom kladive. „Zvláštna zbraň… Na jej výrobu zrejme tiež použili tú umelú masu,“ zamrmlal skôr pre seba. Potom si ešte raz obzrel všetky jej veci. „Myslím, že nech je to akokoľvek nepravdepodobné, hovoríš pravdu. Zrejme si z ďalekého východu, o ktorom sa rozprávajú rôzne bájne príbehy,“ uzavrel nahlas, lebo to považoval za najpravdepodobnejšie vysvetlenie. Nechcel pred ostatnými priznať, že skrátka nemá poňatia, odkiaľ je.

Nenamietala.

„Je to nezvyčajná situácia. Naše zákony však hovoria jasne.“

Gwind sa napla. Degelovi sa zdalo, že o zákonoch Spoločenstva počuje prvýkrát.

„Ak niekto mimo Spoločenstva uvidí tvár jedného z nás, musí byť postavený pred súd. Ak to nie je možné, musí byť na mieste zabitý. Cudzinku sme predviedli pred súd, pretože porušila zákon, a hoci ho nepoznala, Ador ju upozornil, že sa nemá dívať. Musí teda niesť všetky následky svojho činu. Podľa našich zákonov má právo Voľby. Ľudia v Morane naše Spoločenstvo a jeho Voľbu dobre poznajú, takže pri súde sú už pre jednu z nich rozhodnutí. Čo s tebou, Cudzinka?“

Zatvárila sa zmätene a ostala ticho.

„Tak jej teraz všetko podstatné povedzme a nech sa rozhodne,“ ozval sa Kufel znudene.

„Ja, naopak, navrhujem, aby sme jej dali pár dní, počas ktorých jej všetko podrobne vysvetlíme,“ oponoval mu Ador, čím vyvolal na mnohých tvárach údiv. „Herd aj Winon mi vždy hovorievali, že vydesený, unavený a hladný človek sa rozhoduje celkom inak ako pokojný, vyspatý a najedený. Táto žena strávila niekoľko dní v temnici, je zmätená a vysilená, naposledy jedla s nami v Katrabe. Zjavila sa tu sčista-jasna, a hneď sa ocitla v zajatí. Čo ak by si teraz vybrala prvú Voľbu, len aby mala konečne pokoj? Z toho, čo som mal možnosť vidieť, mám pocit, že by jej trocha času prospelo.“

„Kto by sa mal o ňu akože starať, dozerať na ňu a všetko jej vysvetľovať? Mnohí sú teraz preč alebo čoskoro odídu plniť nové úlohy, ktoré Degel priniesol. Ak si vyberie prvú, tak nech. Je to jej Voľba, jej problém, prečo by sme sa tým mali nejako zaoberať?“ odfrkla si Stina.

„Ak ide len o to, tak ja sa ponúkam. Všetci viete, že nie som zástancom zbytočnej smrti. Čo by nám to prinieslo? Nezišiel by sa nám hádam pár šikovných rúk viac než ďalšia krv na utieranie? Ja sa o ňu pokojne postarám. Úlohu, pokiaľ viem, nemám žiadnu,“ utrúsil Ador a spýtavo sa pozrel na veliteľa.

Sálou sa ozval šum a protichodné reakcie prítomných, ktoré Degel zakrátko umlčal jedným mávnutím.

„Nezvyčajná situácia vyžaduje nezvyčajné riešenie. Súhlasím, Ador. Dajme Gwind šancu sa dať dokopy, než sa rozhodne. Dáš na ňu pozor − ak by sa pokúsila o útek, ber to ako jej Voľbu a na mieste ju zabi. To pripomínam aj ostatným. Rozumela si, Gwind?“

„Áno,“ prikývla. „No môže sa mi stať, že zmiznem naspäť do svojej krajiny, a to, ako som už vravela, nedokážem ovplyvniť. Preto to rozhodne nie je moja Voľba.“

„Aj vtedy ju zabi, Ador,“ nakázal veliteľ neúprosne a Cudzinkin pobúrený pohľad si vôbec nevšímal. „Vráťte jej veci.“

„A čo zbraň?“ nadhodil Ador, ktorý ešte stále držal Panseov opasok.

„Tú nie. Nebude ju potrebovať. Jednu šancu už mala,“ rozhodol veliteľ. Letmý pohľad na puzdro a rukoväť dýky ho však zarazil. „Dones to sem,“ prikázal Adorovi. „Odkiaľ to máš?“ uprel na Cu­dzinku spýtavý pohľad.

„Vtlačil mi ju do rúk ten obchodník do ruky, keď… Myslel si, že mu viem pomôcť…“

Degel chytil dýku za rukoväť, vytiahol ju z puzdra a márne sa pokúšal zakryť svoje prekvapenie. Niekoľkokrát si ju obzrel z každej strany, sústredil sa na čepeľ a najmä na dva kamene zasadené v hlavici.

To hádam nie je možné… Ako sa dostala práve k tejto dýke? Poslali ju sem azda bohovia aj s dýkou mojej ženy Helano? Je to znamenie?

„Myslím, že tvoj nápad, Ador, oboznámiť ju s našimi zákonmi, bol dobrý.“ Vstal a otočil sa na všetkých prítomných. „Pre dnešný večer sa súd skončil. Pokračovať budeme, keď bude Cudzinka schopná Voľby, a dovtedy ju považujte za nášho… hosťa.“


Cestou k Adorovmu domu si vybavila jeho slová, ktoré jej povedal po skončení súdu. „Zapamätaj si, že odteraz sa nesmieš odo mňa pohnúť ani na krok, lebo by sa to považovalo za útek. A viem, že si vážiš svoj život, aby si niečo také riskovala.“

„Prečo si to myslíš?“ zdvihla zrak. Hľadela mu do vážnych zelených očí, skĺzla pohľadom nadol po rovnom úzkom nose, ponad ostro rezanú bradu, cez pevné stavané telo, až sa zastavila na jeho topánkach.

„Čo povieš, prečo som ti nechal zbraň?“

V očiach mu zahrali iskričky. Tie ju sprevádzali až po prah domu.

Dovnútra sa schádzalo niekoľkými drevenými schodíkmi, na ktorých zastala a krátko sa rozhliadla. Pripadala si ako v múzeu. V pravom rohu sa vynímalo ohnisko v diere vydlabanej v zemi. Dym odvádzali mnohé malé otvory v stene, ktoré pri zemi ústili von, a jeden väčší v nízkej drevenej streche. Naľavo od ohniska prekrývala okienko napnutá surová koža, aby dnu neťahalo. Rovnako zakryli ďalšie dve okná – jedno nad stolom vľavo a druhé naľavo od dverí, pod ktorým stáli dve truhlice. Väčšia truhlica bola prostá, iba zaklopená vekom, druhá, namaľovaná na čierno, zamknutá.

„Kde budem spať?“ opýtala sa, keď napravo od dverí oproti ohnisku zbadala posteľ. Jedinú posteľ v miestnosti.

„Tam,“ ukázal Ador práve na ňu.

„A ty?“

„Tiež.“

„To nemyslíš vážne.“

„Myslím,“ oznámil stroho a prešiel k čiernej truhlici. Vložil do nej Annin opasok s dýkou, jej vreckový nožík a potom aj všetky svoje zbrane. Starostlivo ju zamkol a navrch položil jej batoh.

Anna práve zostúpila zo schodov, keď sa za ňou otvorili dvere a v nich sa objavila akási žena. Doniesla im jedlo a bez slova odišla.

„Gwind, poď sem. Určite si hladná,“ ukázal na stôl pred sebou.

„Rada by som si pred jedlom umyla ruky. Môžem?“

Ador na ňu prekvapene pozrel a mlčky jej ukázal pod schody, kde stála vysoká hlinená nádoba takmer plná vody. Ador sledoval, ako si Gwind nabrala vodu do veka nádoby, a keď sa umyla, opýtala sa, kam môže použitú vodu vyliať.

„Nechápem tento rituál. Tak vzdávate vďaku svojim bohom?“ opýtal sa, keď si zasadli k stolu.

„Nie, u nás to robíme preto, aby sme sa vyhli chorobám.“

„Chorobám?“

„Ľudia u nás už pomerne dávno zistili, ako sa prenášajú choroby. A jednou z ciest sú špinavé ruky. Preto si ich umývame, aby sme neboli chorí.“

„O tom som ešte nikdy nepočul. Povieš mi viac?“ vyzval ju s úprimným záujmom.

Anna sa pustila do vysvetľovania popri tom, ako pomaly prežúvali kúsky mäsa a zeleniny, odhrýzali si z chleba a chlípali horúcu polievku. Keď si Ador všimol, že Anna pre jeho nekončiace otázky takmer neje, ospravedlnil sa, stíchol a nechal ju tak. Anna však mala pocit, akoby si hrýzol do jazyka, aby nepokračoval vo vyzvedaní.

Zatiaľ čo spolu potichu jedli, Anna cítila, že ju Ador pozoruje. Vnímala jeho záujem a budil v nej obavy. Osamote v dome s hrdlorezom sa necítila bezpečne. Nebála sa, že ju zabije, ale ak by sa pokúsil o čokoľvek iné, nedokázala by ho zastaviť.

„Pôjdeme spať? Som dnes unavený, mal som zlý deň,“ povedal po jedle.

„To myslíš vážne, že budeme spať spolu v jednej posteli?“ znova sa opýtala Anna. O tom, kto z nich mal ťažší deň, radšej pomlčala.

„Ak ti prekáža moja spoločnosť, môžem dať na Kufelovu či Stininu radu.“

„Veď som nič nepovedala…“

Ador vytiahol z prostej truhlice poplátanú nočnú košeľu z bieleho plátna a otočený chrbtom k nej sa začal bez varovania vyzliekať. Chvíľu sa naňho zhypnotizovane dívala, než dokázala odtrhnúť pohľad od jeho nahého štíhleho a pritom svalnatého tela a načiahla sa po svoje pyžamo. Žmolila ho v rukách a nevedela sa odhodlať.

„Čo sa deje? Bojíš sa ma?“ prehodil Ador ponad plece.

„Samozrejme.“

Otočil sa k nej.

„Gwind, zo mňa nemusíš mať strach, nechcem ti ublížiť,“ povedal s úplnou vážnosťou. Úprimnosť v jeho tvári v nej vzbudila nečakaný pocit dôvery.

Vzápätí sa odvrátil a vyšiel bosý v tej smiešnej nočnej košeli po schodíkoch nahor. „Môžeš sa prezliecť, počkám vonku,“ povedal a zatvoril za sebou dvere.

Anna prekvapene hľadela za ním. Cítila sa trochu hlúpo a najmä zmätene. Nerozumela jemu, sebe ani celej situácii. Netušila, koho sa má báť a komu môže dôverovať. Ponorená do myšlienok si vyložila veci z batoha, naliala si do misky trochu vody, aby si vyčistila zuby a potom sa s túžbou po horúcej sprche prezliekla. Napokon si všetky svoje veci poskladala a rozložila na truhlici. Nie že by to považovala za dôležité, ale aspoň tak zamestnala svoje ruky a myseľ, kým sa Ador vráti naspäť.

„Čo sa u vás hovorí pred spánkom?“ pokúsila sa prerušiť ticho, ktoré nastalo, keď sa uložili na slamený matrac a zakryli sa dekami.

„Bohovia nech ochraňujú tvoj spánok.“

„Tak bohovia nech ochraňujú tvoj spánok, Ador,“ pokúsila sa o čo najprívetivejší tón a zašila sa pod prikrývku pri stene.

„Aj tvoj spánok nech bohovia ochraňujú,“ ozvalo sa z opačnej strany postele.


Prepychový salónik šľachtického sídla v Delarne dnes v noci takmer zíval prázdnotou. Väčšine hostí sa po smrti Ivorftovej dcéry nechcelo zabávať a išla skoro spať. Iba Ivorft sa neponáhľal do postele, a tak tri ženy bojovali s únavou – Chrezz, ktorá zhodnotila, že je pre ňu najvýhodnejšie ostať teraz Ivorftovi nablízku, šľachtičná, ktorú si platila, a ich hostiteľka, ktorá zrejme považovala za svoju povinnosť zostať bdieť s hosťami.

„Gróf Ivorft, nežiada sa ti ešte spánku?“ opáčila domáca pani.

Odpovedal jej odmietavým mávnutím ruky. Hostiteľka si sťažka povzdychla a vrhla zúfalý pohľad na Chrezz. Dúfala, že ona ho presvedčí, Chrezz však nemala v úmysle plytvať svojím vplyvom na Ivorfta pre osoh kohosi iného.

„A čo tak kocky?“ navrhla domáca pani spásonosnú myšlienku a ihneď ich aj priniesla.

Ivorft neprítomne súhlasil, Chrezz a barónka Lebich na ňu vďač­ne pozreli. Ticho, doposiaľ sprevádzané iba tichým praskaním malého ohňa, ktorý vyháňal večný chlad z kamenného sídla, začalo rušiť búchanie kociek o steny koženého pohárika a o drevený stolík. Nová aktivita ženy aspoň trocha prebudila a hostiteľka s vdovou po barónovi sa hneď pustili do klebetenia, ktoré Chrezz so záujmom počúvala. Pripomínalo jej to časy v paláci v Haladoji, než ho musela náhle opustiť:

Trinásťročné dievča s priateľmi. Schovávačka v prepychových komnatách. Smiech, radosť, nevedomosť… Rýchly dupot komornej. Výkriky, rinčanie zbraní, krv, pád tela na zem, vzďaľujúce sa kroky… Preč! Preč! Do záhrady, cez dieru v plote do mestských ulíc. Preč! Preč!

Strhla sa a párkrát zažmurkala ťažkými viečkami, aby sa vrátila do prítomnosti.

„… kráľ by sa mal viac snažiť posilniť obranu. To, že sa Čierni mágovia odmlčali, predsa neznamená, že hrozba pominula, no nie?“ začula hostiteľku vysvetľovať. Hneď si získala jej pozornosť.

„Aj tak je to celé čudné,“ prehodila barónka Lebich, napila sa vína a utrela si ústa, „že sa tak náhle stratili. Bez stopy. Prečo by niekto s takou obrovskou magickou mocou zaútočil na krajinu a po pár neúspešných bojoch to vzdal? Nejde mi do hlavy, prečo sa Čierni tak náhle stiahli.“

Chrezz sa vševedúcky usmiala, načiahla sa po chlieb a odhryzla si. „A trápia takéto otázky aj kráľa, či ten si robí starosti len s bezprostredným nebezpečenstvom?“ opýtala sa akoby mimochodom, hoci jej na odpovedi nesmierne záležalo.

„Odkiaľ to mám vedieť? Nevidím do kráľovej hlavy.“

Chrezz sa obrátila na Ivorfta: „Čo si o tom myslíš? Si predsa kráľov veliteľ a poradca, a tvoj bratranec je na dvore, či nie?“

„To áno, ale už mesiace som sa na dvore neukázal. A bratranec… ten nemá významné postavenie, bol blízko starého kráľa. Dá sa povedať, že je tam iba vďaka svojej žene, ktorú si kráľovná obľúbila.“

„Myslela som, že všetkých prívržencov starého kráľa popravili tesne po prevrate,“ prehodila barónka Lebich.

„Nie, nie, len kráľových najbližších a bratranec nebol nikdy taký významný.“

Chrezz chápavo prikývla.

„Aj tak mi pripadá strašné, že váš kráľ zabil vlastného brata i celú jeho rodinu…“ nadhodila opatrne a čakala na reakciu. Potrebovala poznať všeobecný názor na prevrat spred takmer jedenástich rokov.

„Starý kráľ predsa zradil svoju krajinu. Aký iný trest by si vymerala zradcovi, ak nie smrť? Smutné, že musel zakročiť jeho vlastný brat, aby uchránil nevinný ľud,“ ozvala sa hostiteľka energicky.

Chrezz strelila pohľadom na Ivorfta, a keď prikývol, pochopila, že si myslí to, čo ostatní.

„Donieslo sa mi totiž, že nešlo o žiadne potrestanie zradcu, ale o obyčajnú bratovraždu, spáchanú v snahe o trón,“ nadhodila Chrezz tónom, ktorým sa naoko dištancovala od tejto klebety.

„Arilla, viem, že si mladá a navyše rodená Kabovčanka, a tvoje väzby na moranskú šľachtu sú zanedbateľné, ale nemôžeš veriť všetkým klebetám. Starý kráľ…“ začala ju kárať hostiteľka, kým vdova ticho čušala do svojho pohára.

„… takmer predal kus Morany, aby sa dostal ku koreňom Zlatého jablka, od ktorých bol už roky závislý,“ dokončil na veľké prekvapenie všetkých nezúčastneným tónom Ivorft a na jeden dúšok vyprázdnil celý pohár neriedeného vína.

Všetky tri ženy naňho šokovane vyvalili oči a napäto čakali, či bude pokračovať. Roky sa hovorilo o kráľovej zrade, nikto však poriadne nevedel, čoho sa týkala. Tí, čo naozaj niečo vedeli, boli mŕtvi alebo mali svoje dôvody mlčať.

Ivorft však očividne dobre vedel, o čom hovorí.

„Nečvirikali o tom vrabce. Prívrženci starého kráľa to dobre skrývali. Sám som na to prišiel iba náhodou, keď som si vypočul rozhovor jeho dvoch synov. Mesiace pred prevratom sa kráľ nezaujímal o nič iné, len o tie prekliate korene. Ak ich náhodou nemal, správal sa nervózne a výbušne. Keď však korene zjedol alebo vypil špeciálne pripravený odvar, stal sa z neho veselý človek so šialenými nápadmi a nesúvislými rečami. Dávno to nebol kráľ; iba zničený muž – bábka s takmer neobmedzenou mocou v rukách priekupníkov s koreňmi. Ak by ho jeho vlastný brat nezastavil, celú krajinu by priviedol do záhuby.“

Ivorftov hlas znel takmer ľahostajne, akoby po smrti jeho dcéry pominuli všetky dôvody na diskrétnosť či lojálnosť, ktoré ho nútili až dodnes mlčať.

„Prečo zabili aj ostatných? Jeho ženu, všetky deti…“ spýtala sa Chrezz so stiahnutým hrdlom.

Roky túžila po odpovedi a doteraz jej ju nik neposkytol.

„Jeho žena a synovia mu odvar varili. Chceli vládnuť jeho prostredníctvom, čo je jednoduchšie, než kráľa zniesť zo sveta. A ostatní…“ vzdychol si Ivorft, „… museli zomrieť, aby neohrozovali pozíciu nového kráľa.“

„A najmä, aby si náhodou niekto po rokoch nezmyslel, že má väčší nárok na korunu než deti kráľovho brata,“ poznamenala hostiteľka uštipačne.

Nato Chrezz takmer nezreteľne prižmúrila oči a potlačila zlovestný úsmev.


Deň pokročil, slnko už zaplavilo celú izbu a Cudzinka ešte stále spala. Po všetkom, čo zažila, sa jej Ador vôbec nedivil. Sedel za stolom, brúsil zbrane a čakal, kým sa zobudí. Občas po nej hodil pohľad, či spánok len nepredstiera. Jej hlboký dych, uvoľnená tvár a slina v pootvorených ústach však svedčili o opaku. Prišlo mu to roztomilé.

Keď konečne otvorila oči, ponaťahovala sa a posadila, spokojne sa usmial. Vyzerala, akoby celkom zabudla, kde je.

„Už si sa vyspala?“ ozval sa Ador mäkko.

Odpovedal mu jej smutný povzdych. Videl, ako sa jej telo razom stiahlo, akoby sa malo každú chvíľu brániť dákemu útoku. Zamrzelo ho to. Radšej by ju videl uvoľnenú ako predtým.

„Áno, ďakujem. Je mi oveľa lepšie,“ odvetila. „A ty? Spal si, alebo si ma celú noc pozoroval?“

„Nemyslím, žeby som ťa musel strážiť. Spala si tvrdo.“

„Nepovedala som strážiť,“ povedala ticho, skôr pre seba, ale i tak to počul. Pobavene zavrtel hlavou.

„Poď sa radšej najesť a obliecť. Musíme ísť. Už je takmer po obede a čaká nás toho dnes dosť.“

„Hm?“ Podišla k stolu, naliala si z džbánu trocha vody a zobrala si k nej kus obschnutej placky.

„Vieš predsa, čo ťa čaká. Musím ťa oboznámiť s Voľbou a jej možnosťami. Takže… vyberáš si zo štyroch možností. Prvá je smrť.“

Gwind mlčky preglgla požuvaný kus placky.

„Druhá je doživotné väzenie v cele, v ktorej si bola.“

„To radšej smrť,“ zamrmlala si popod nos.

„Tretia Voľba je zostať tu a pomáhať nám. A štvrtá je pridať sa k nám, stať sa jednou z nás.“

„Teda vrahyňou.“

Mlčky prikývol.

„Prečo ste mi to nepovedali včera? Presne viem, pre čo sa rozhodnem. Viac vedieť nepotrebujem.“

„Práve naopak. Potrebuješ. Už síce o svojich možnostiach vieš, ale vôbec ich nepoznáš. Tak ako si vedela, že existuje Spoločenstvo, ale nepoznala si ho.“

A ak by som to mohol zmeniť, ani by si ho nespoznala… Prečo si sa otočila? Prečo si nespravila, čo som ti kázal, Cudzinka?

„Degel vravel, že ľudia Morany o Voľbe vedia. No myslíš, že ju naozaj poznajú?“ opýtala sa Gwind.

„Áno. Spoločenstvo a jeho zákony sú medzi ľuďmi dobre známe. Mnohé veci tajíme, ale iné schválne šírime po celej Morane.“

„Aj ty si sa takto stal vra… členom Spoločenstva? Voľba?“

Ocenil, že nedopovedala. Nemal to slovo rád.

„Ja som sa v Spoločenstve narodil, ale mohol som si vybrať, čo budem robiť.“

„Koľkých ľudí si už zabil?“ vyhŕkla.

Ador zvážnel a čaro príjemného, uvoľneného rána sa nadobro vytratilo.

„To nie je tvoja vec. Obleč sa, vyrazíme,“ odsekol.

Vstal od stola, odložil zbrane do čiernej truhlice a zamkol ich. Hneval sa, že mu pripomenula časť jeho života, na ktorú nechcel myslieť. Ani mu nenapadlo, žeby mal vyjsť von a dopriať jej súkromie ako predchádzajúci večer. Uvedomil si to, až keď sa otočil a zbadal jej nahý zadok. Na okamih ustrnul, neschopný odvrátiť zrak. Prebralo ho, až keď zbadal, ako sa zachvela strachom. Nechcel, aby sa ho bála.


Zamierili k Radnici. Keď prechádzali okolo domov, Anna sa snažila nevšímať si zvedavé pohľady ľudí. Aj ona sa opatrne roz­hliadala. Odpočinutá a nasýtená vnímala okolie inak než pri svojom nedobrovoľnom príchode.

Všimla si rozdiely medzi ľuďmi so zbraňami a tými bez nich. Tí prví chodili medzi domami uvoľnene. Len očami kmitali zo strany na stranu a ich ruky podchvíľou siahali k rukovätiam dýk, akoby stále očakávali boj. Tí druhí sa neustále obzerali, pohybovali sa opatrne alebo len posedávali na priedomí či čakali na dovolenie, kým sa odvážili prejsť od jedného domu k druhému. Jediné, čo všetkých ľudí spájalo, bol záujem o Cudzinku a rešpekt, ktorý prejavovali Adorovi, keď okolo nich prechádzali.

„Nie že by si potrebovala, aby som ti predstavoval smrť,“ začal Ador zoširoka, „ale ak mám hovoriť o všetkých Voľbách, zdá sa mi vhodné nevynechať ani túto. Hm… Čomu veria vaši ľudia, že sa deje po smrti? My veríme, že duch človeka sa po smrti očistí v ohni od ťažkého bremena a vystúpi k bohom. Tí ho potom potrestajú za jeho skutky alebo si ho privinú ako rodičia svoje poslušné dieťa.“

„Potrestať zlých a odmeniť dobrých… To je, zdá sa, všeobecne platná predstava. Detaily sú však odlišné v každom z našich náboženstiev.“

„Vy ich máte viac?“

Prikývla. „To by bolo na dlhé rozprávanie. Prečo sa ma na to vôbec pýtaš?“

„Rád si to niekedy vypočujem,“ povedal a v očiach mu zasvietili úprimne zvedavé iskričky. „Pýtam sa, aby som vedel, aká je šanca, že sa rozhodneš pre prvú Voľbu. Tí, čo veria, že po smrti im bude lepšie, si ju zvyčajne vyberajú ochotnejšie než ostatní.“

„Mne to nehrozí.“

„To som rád…“ povedal a ona nevedela, ako to vlastne myslí.

Keď vošli dnu a zamierili dole k celám, zastala. Zmätene na ňu pozrel, než si uvedomil, čo sa deje.

„Neboj sa, nezavriem ťa tam. Gwind, máš moje slovo, že tu nezostaneš, ak si to nevyberieš,“ načiahol k nej ruku a ona sa jej opatrne chytila. Prvýkrát sa niekoho dobrovoľne dotkla, odkedy sa tu zjavila. Adorova dlaň bola teplá, jeho stisk pevný.

Otvoril dvere do jednej z ciel a posvietil do nej olejovou lampou.

„Stena je namaľovaná načierno, aby pohltila všetko svetlo. A tu,“ ukázal na dieru v kúte hneď pri dverách, „je vetranie. Chodba je opustená, nepočuť tu takmer nič. Dávame dokonca pozor aj na to, aby sa sem nedostali myši. Keď sa chodba dvakrát za deň vyvet­rá, stačí to na dýchanie. Je to dômyselný a rokmi overený systém. Ak by si si vybrala zostať tu do konca života, dávali by sme ti jedlo, vodu a vynášali misu so splaškami. Vždy dávame väzňom zbraň, ak by sa rozhodli radšej zomrieť. Na rozdiel od prvej Voľby to však musia spraviť sami.“

„Zvolil si niekto niekedy toto?“

„Občas, ale po určitom čase si nakoniec aj tak všetci zvolia smrť.“

„Ty si asi nikdy nebol tam dole, pravda?“

„Bol, ale vedel som, čo ma čaká.“

„Prečo ťa tam zavreli?“

„Je to súčasť nášho výcviku. Preto vzniklo toto miesto, väzením sa stalo až neskôr. Učíme sa tu prekonávať strach a vlastné hranice. Dolu vstupujeme dokopy trikrát a pri druhom raze podaktorí reagujú horšie ako ty. Tretíkrát sa však bojí už len málokto. Pozná sa, vie prekonávať hlad, nedostatok vody, neprítomnosť svetla, ticho, strach, samotu. Je to oslobodzujúce. Potom si človek dokáže poradiť v rôznych situáciách.“

„Oslobodená som sa rozhodne necítila, keď som stadiaľto vychádzala. Nebol to pekný zážitok.“

„Lenže ty si sa dostala do neznáma. Nevedela si, kde si, kedy ťa pustíme, čo sa s tebou bude diať, bála si sa, že tam zostaneš naveky… To je úplne iná situácia.“

Zatvoril dvere a za ruku ju viedol ďalej. Zmätene ho nasledovala.

„Trochu predbieham, ale keď už sme tu…“ otvoril dvere na konci chodby.

Vo výklenku priamo oproti dverám stáli rôznorodé sošky, obsypané vädnúcimi kvetmi, kým pravú aj ľavú stenu pokrývali police plné hlinených nádob naskladaných vedľa seba. Otočil sa napravo.

„Tu sú uložení všetci, čo si vybrali tretiu Voľbu a porušili jej pravidlá…“

Pristúpil k jednej urne a dotkol sa jej prstom. V chabom svetle lampičky videla, ako zosmutnel.

„Tu je popol tých, čo sa…“ preglgol, „… pokúsili utiecť,“ dodal.

„Čo tí, ktorí sa nepokúsili utiecť?“

„Ich miesto je tam,“ otočil sa na stenu vľavo a ukázal prstom na prázdnu policu na samom vrchu. „Medzi nami.“

„Chceš povedať, že doteraz sa každý pokúsil ujsť?“

„Áno, dá sa to tak povedať. Väčšina sa nechala zabiť naschvál.“ Jeho hlas zvláštne stíchol a pohľadom opäť strelil k urne, ktorej sa predtým dotkol. „Tretia Voľba niekedy vyzerá ľahšie ako ostatné. Ale ak si ju vyberieš, budeš ju musieť znášať až do svojej smrti alebo kým sa nerozhodneš stať sa jednou z nás. Vravela si, že si sa tu zjavila a že môžeš kedykoľvek opäť zmiznúť domov. Si si však istá, že sa ešte niekedy vrátiš? Čo ak tu zostaneš po zvyšok života? Nie päť, desať, ale možno tridsať až štyridsať rokov. Vždy strážená. Ak by si urobila niečo podozrivé, určite by sa našiel niekto, kto by dlho nezaváhal a zabil ťa…“

„Ty by si ma zabil?“

Ador sa odvrátil od urny a pozrel na ňu. Mykla sa. Jeho tvár nevyzerala milo a uvoľnene ako doposiaľ.

„Ja som vrah,“ povedal neúprosne, obrátil sa a vyšiel von.


Týmto sa dej dostal za 41 stranu z 289. Čo sa stalo ďalej, sa dočítaš v samotnej knihe. 🙂

Knihu Gwind Nezabiješ?, prvú časť trilógie, si môžeš kúpiť vo svojom obľúbenom kníhkupectve v tvrdej väzbe alebo ako e-knihu. Napríklad aj:

Martinus: https://www.martinus.sk/?uItem=810499

Bux: https://www.bux.sk/knihy/597280-gwind-nezabijes.html

PantaRhei: https://www.pantarhei.sk/knihy/beletria/sci-fi-fantasy-komiks/sci-fi-fantasy/gwind-nezabijes-966140.html

Pre školy: https://www.preskoly.sk/p/574978-gwind/

Funtastic: https://www.funtastic.sk/Gwind-1-Nezabijes-Hlavackova-Livia-d38669.htm

Brloh: https://www.brloh.sk/gwind-nezabijes-nove-vydanie/p355935



1 thought on “Román: Gwind: Nezabiješ? – prvých 40 strán zdarma”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.