Zákon na čarodejnice

Poviedka Zákon na čarodejnice vyšla v e-časopise Jupiter, ktorý si môžete kúpiť iba za 5 € napríklad v Martinuse, či na Gorila.sk, alebo na Alza.sk. Prípadne na digiport.cz . Pravidelné vychádzanie časopisu môžete podporiť na Startovači.

Tu vám ponúkam dlhú ukážku (cca 30% textu) a aj mierne zmenenú ilustráciu od Petry Slovákovej:

Ilustrácia od Petry Slovákovej

Zákon na čarodejnice

… žiadne stíhanie, žaloba, či proces sa nesmú začať alebo pokračovať proti osobe či osobám kvôli bosoráctvu, čarodejníctvu, zaklínaniu, či kúzleniu, alebo za obvinenie z iného takého priestupku na akomkoľvek súde vo Veľkej Británii.

… ktokoľvek bude predstierať bosoráctvo, čarodejníctvo, zaklínanie, či kúzlenie, či sa podujme veštiť budúcnosť, alebo bude predstierať vďaka jeho či jej schopnosti alebo vedomosti akúkoľvek okultnú či ľstivú vedu, aby zistil kde a ako nejaký tovar či vec mali byť ukradnuté alebo stratené, či môžu byť nájdené, každá osoba takto konajúca a zákonne usvedčená … za každý taký priestupok bude uväznená na celý jeden rok…

1735: 9 George 2 c.5: Čarodejnícky zákon


Salford, 1847

Z králičích labiek v rohoch štvorca sa ešte parilo. Ich pôvodný majiteľ ležal natiahnutý v strede a vyplazoval na svet ružový jazýček. Zahmlené oči si už nič nevšímali, vyvrhnuté črevá sa ďalej hmýrili, akoby sa nechumelilo.

Po stranách štvorca vyrytého do zeme sa knísali štyri ženy. Železničný viadukt nad hlavami ich chránil pred mrholením, studený novembrový vietor si ich hravo našiel. Najmladšia zo žien, zakrytá iba deravou vlnenou šatkou, sa triasla od zimy. Starenu v čiernom kabáte oziabali najmä prsty. Tretia si omotala pléd aj okolo hlavy, čo jej aspoň trocha pomohlo. Len žena obchodníka v kožušinovej peleríne sa naozaj plne sústredila na ich spoločné kúzlo. 

Mágia prestupovala ich telami a naberala na intenzite. Ženy sa držali za skrehnuté ruky, sústredili sa na obrazec pred sebou a usmerňovali ním magickú moc ku koľajniciam nad ich hlavami.


Vo vozni najnižšej triedy sa tlačili ľudia, čo sa v nedeľu ráno presúvali späť do Salfordu či Manchesteru. Mary sa prepchala pomedzi nich, hľadajúc voľnejšie miesto. Masa tiel ju vyfľusla do takmer prázdneho priestoru, ktorému sa ľudia akoby stoj čo stoj chceli vyhnúť.

Na drevenej lavici zaberal jedno z miest spiaci gentleman. Vlasy si upravil podľa najnovšej módy, bradu mal do hladka oholenú, dlane mu nestvrdli od ťažkej práce, nechty nezaniesla všadeprítomná špina. Takýto úhľadný pánko by mal mať svoje miesto v lepšej triede. Sem nepatril. Možno práve preto si k nemu nik nesadol.

„Veď to je absurdné,“ zamrmlala zrazu Mary a odhodlane si sadla na lavicu k neznámemu spáčovi. Posunula sa čo najďalej, pevne zovrela svoju kabelku, hrdo nadvihla bradu a zahľadela sa cez okno na krajinu, čo okolo nich rýchlo plynula. Bolo to lepšie ako sa dívať na tie odsudzujúce výrazy či sa snažiť porozumieť šepkaným slovám.

Občas blysla pohľadom po neznámom. Až takto zblízka videla, že nohavice pri dolných lemoch vydral do zívajúcich dier, klobúk v jeho rukách bol sivý od prachu a pošva dôstojníckej šable, ktorú oprel o lavicu vedľa seba, už dávno stratila svoj lesk.

Ozvalo sa hlasné škrípanie, buchot a lomoz.

Vlak sa začal nebezpečne otriasať. Vozeň sa zakýval z boka na bok. Ľudia sa chytali čoho mohli. Knísali sa. Padali jeden na druhého. Veci z poličiek lietali kade tade a vrážali do cestujúcich. Všetci kričali, nadávali. Vozeň ďalej vŕzgal a nebezpečne sa kolísal. Držala sa pevne, no i tak ju lomcovanie vozňa strhlo priamo na neznámeho a potom zasa do uličky.

Napokon vlak konečne s ohlušujúcim škrípaním zastal.

Vozeň ostal naklonený a ešte sa stále jemne kýval. Okolo sa rozprestrelo ticho prerušované bolestnými stonmi a vydesenými výkrikmi.

„Ste v poriadku?“ opýtal sa prebudený gentleman Mary.

„Áno…“

„Všetci von!“ kázal sprievodca.

Ľudia sa zmätene zbierali zo zeme. Mary rýchlo vstala a ponáhľala sa za ostatnými. Cítila, ako ju kopa ľudí tlačí vpred cez úzke dvierka nakloneného vozňa, cez schodíky, na ktorých jej našťastie pomohli. Vagón stál takmer úplne mimo koľajníc.

Všetci sa nahromadili okolo neho na kraji viaduktu, ktorým vlak obchádzal Salford. Z pohľadu nadol sa Mary zatočila hlava. Mali šťastie, že sa vlak naklonil opačným smerom a nezrútil sa z výšky dvadsať stôp.

„Čo sa stalo?“ ozývalo sa z každej strany.

Gentleman vystúpil tesne za ňou s veľkým kufrom v ruke. Ako zostupoval, zbadala, že nie všetko na ňom bolo ošumelé. Zvláštne vyzerajúca pištoľ na opasku žiarila novotou. Postavil sa priamo k nej a rozhliadol sa.

„Kde sme?“

„Kúsok od Salfordu. Tam je stanica,“ odpovedala mu Mary.

„Kde je mesto samotné? Radnica?“

Ukázala šikmo doľava do ulíc pod nimi.

„Prekliate čarodejnice,“ zanadával a odpľul si ku koľajniciam. Rozlúčil sa krátkym úklonom s prstami na kraji klobúka a rozbehol sa po viadukte popri vykoľajenom vlaku jeho pôvodným smerom.

Mary za ním sekundu prekvapene hľadela a potom nasledovala jeho príklad.


Richard upaľoval popri trati. Ako sa blížil k lokomotíve, pribúdalo prevrátených vagónov, zmätených a zranených ľudí a tých, ktorí sa snažili dostať čo najskôr k stanici. Razil si cestu cez hustnúci dav. Veľký kufor v ruke mu výdatne pomáhal ako baranidlo. Pred lokomotívou zbadal ťažko poškodené koľajnice.

Zovrel rúčku kufra a ešte rýchlejšie sa rozbehol. Ku stanici, ku schodom nadol a ďalej špinavými ulicami smerom k radnici. Ľudia mu uskakovali z cesty alebo zastavovali a prekvapene si ho prezerali.

„Radnica?“ vyhŕkol Richard na postarší manželský pár na pokojnej prechádzke v rannom mrholení.

Iba naňho hľadeli, nezmohli sa na slovo.

„Radnica?“ zopakoval podráždene.

Muž zovrel vychádzkovú palicu, kým žena mlčky ukázala na ulicu napravo.

Richard nadvihol klobúk a rozbehol sa ďalej, až zastal pred budovou, ktorá vyzerala ako úrad. Podobne ako radnice v mnohých iných mestách v Británii, i táto sa snažila napodobniť eleganciu dávnych gréckych či rímskych stavieb. Neúspešne.

„Samozrejme…“ zamrmlal si pri pohľade na zatvorené dvere. „Nedeľa,“ odpľul si do vrstvy konského trusu, slamy, bahna a ktohovie čoho všetkého, čo sa váľalo po uliciach a v duchu sám sebe vynadal, že mu to nenapadlo skôr. Bol taký zamestnaný myšlienkou na hrozbu, čo predstavovali čarodejnice, až zabudol na praktické detaily ako zatvorený úrad v nedeľu ráno.

Rozhliadol sa a zakrátko sa vydal k chlapom postávajúcim pred krčmou zvanou Londýnska taverna. V čistých nedeľných šatách sa posilňovali pred omšou s napenenými stoutami v ruke.

„Ráno. Kde by som našiel pána Brothertona?“ opýtal sa Richard celého hlúčika.

Videl ako stíchli, ako si ho pohľadmi prešacovali a ušili mu cenu svojej odpovede na mieru.

„Polkorunu,“ zahlásil jeden z nich s výsmešným úškrnom.

Richard sa kontrolovane nadýchol, potlačil nadávku a pomaly vydýchol. Chlapi sa zarehotali.

„Dajte mi trojpencu a ja vás tam odvediem,“ ponúkol sa otrhaný chlapec, ktorý sa mu zrazu zjavil pri nohách.

„Ty čuš! Zmizni!“ zahnal sa po drobcovi jeden z chlapov a bol by ho aj trafil, ak by mu Richard do cesty nestrčil svoj kufor.

„Beriem, poďme,“ súhlasil Richard rýchlo a hneď sa vybral čo najďalej od chlapov pri krčme.

„Ty zasran jeden!“ zareval druhý z chlapov a pohol sa smerom k chlapcovi.

„O nič sa nepokúšaj,“ zastavil ho Richardov hrozivý hlas, smrteľne vážny výraz a vyleštený revolver – novinka z Francúzska.

Chlapík zaspätkoval s dlaňami nahor a zagánil na chlapca, ktorý im vyfúkol príležitosť ľahko získať peniaze. Chlapča zaťahalo Richarda za kabát a rozbehlo sa ulicami mesta ďalej od nich. Richard vyrazil za ním.

Preleteli okolo kostola rozostavaného v pseudogotickom štýle. Okolo domov z červených tehál, ktoré rástli v tejto oblasti ako huby po daždi. Okolo parčíkov, stromov a kôp trusu. Až zastali pri krásnom bielom mestskom dome, ako stvorenom pre rodinu prvého Salfordského poslanca v britskom parlamente.

Chlapec sa vytratil aj s kráľovnou Viktóriou na striebornej minci, kým Richard vybehol cez predzáhradku po schodíkoch k zdobeným dverám, na ktoré zaklopal. Konečne mal čas chytiť dych, než mu otvoria. Napravil si kabát, otrel si topánky od svinstva na ulici o liatinový oškriabavač topánok pripevnený ku okraju schodu, narovnal si klobúk, nadhodil kufor, upravil revolver…

Opäť zaklopal. Neznášal čakanie.

Nervózne pozrel nad seba, okolo seba, na dvere, ktoré sa nie a nie otvoriť. Znova sa načiahol ku klopadlu.

„Áno? Prajete si?“ ozval sa nepríjemný hlas majordóma, ktorý sa objavil namiesto dverí.

„Konečne. Richard Wright,“ predstavil sa, „pán Brotherton mi písal kvôli vašim problémom s čarodejnicami a žiadal ma, aby som sa ponáhľal. Vraveli, že toto je jeho dom…“

„Pán Brotherton,“ prerušil ho majordóm, „vám určite v liste nespomenul, že sa vás pozýva do svojho domu. Inak by niekoho po vás poslal na stanicu a i ja by som o vás vedel. Takže… ak vás pán Brotherton pozval do mesta, istotne vám napísal, kam máte prísť a kedy. Tak sa tým riaďte. Pekný deň,“ chystal sa ho majordóm vypoklonkovať.

Dvere vrazili do Richardovej topánky.

„Bežím sem s týmto ťažkým kufrom, pretože vaše čarodejnice práve vykoľajili vlak priamo pred stanicou. Ak si trúfli na toto, na čo si trúfnu najbližšie? Neposlal hádam po mňa práve preto? Pán Brotherton ma v liste prosil, aby som sa nezdržoval. Ste si istý, že vás pochváli, ak ma teraz pošlete preč?“

Majordóm zaváhal a premeral si Richarda od hlavy až po päty. Zdalo sa, že ho nevie poriadne odhadnúť.

„Počkajte tu,“ zavelil komorník, ostentatívne pozrel na Richardovu nohu vo dverách a zabuchol ich hneď potom, ako ju Richard vytiahol.

Richard v duchu napočítal do desať a vydýchol. Nevedel sa zbaviť pocitu, že prichádza neskoro. Zajtra mal byť spln. Nie žeby mágia akokoľvek súvisela s mesiacom. Keďže však čarodejnice a čarodeji v svetlo luny a iné podobné zastarané hlúposti verili, mali v tieto dni viac odvahy než inokedy, a to Richarda znepokojovalo. Ak si dnes ráno trúfli poškodiť vlak, čo ich čakalo zajtra? Mal vôbec nádej ich polapiť včas? Čo ak –

„Pán Brotherton vás prijme,“ začul zrazu majordóma. S úľavou si vydýchol a urobil krok vpred. Majordóm ho zastavil ráznym gestom a pohľadom plným zadosťučinenia. „Pán Brotherton vás prijme spolu s pánom starostom a mestskými radnými dnes o pol jednej železničného času v radnici. Nateraz vám mám v jeho mene srdečne poďakovať, že ste sa sem ponáhľali. Veľmi si cení vaše úsilie. Pekný deň, pán Wright.“

Richard nechápavo zažmurkal na majordóma a zatvárajúce sa dvere. Bol tak vyvedený z miery, že si sprvoti ani neuvedomil, že zvuk trieštiaceho sa skla vychádza z okna na prvom poschodí. Spamätal sa, až keď kusy skla dopadli ani nie tri stopy od neho.


Mary kľučkovala ulicami Salfordu tak rýchlo ako vládala. Stratila už takmer dve hodiny času. Nestihla ani zájsť do kostola. Teraz už len dúfala, že sa stihne doma prezliecť a aspoň do práce dobehnúť načas.

Neznámy s kufrom v ruke sa jej najskôr rýchlo strácal z dohľadu, zastal pri radnici, kde sa chvíľu rozprával s miestnymi ožranmi, a zakrátko ju opäť dobehol a predbehol, nasledujúc malého zametača ulíc. Ona pokračovala k rieke Irwell a ďalej, až do jedného z nedávno postavených poschodových domov.

„Pozrite ju. V nedeľu sa nezjavila v kostole a len čert vie, skadiaľ sa vracia. Tfuj. Som ja ale rada, že som ťa Jimmimu odhovorila!“ začula z okna nad hlavou pani Higgingsovú.

„Neodhovorili. Odmietla som ho,“ neodpustila si Mary, než zbehla schodíkmi pod úroveň ulice a otvorila dvere do tmavej chodbičky.

„Mary? Si to ty?“ začula hlas svojej švagrinej.

„Áno, Fanny! Viem, že idem neskoro. Ale vlak meškal a potom sa vykoľajil. Predstav si… to,“ dokončila šepky, keď zbadala otcov výraz spoza stola.

„Zmeškala si omšu,“ zavrčal otec miesto pozdravu.

Mary sklopila oči.

„Pôjdem na večernú. Od Lady Oldham som odišla tak ako vždy. Z Boltonu vypravili vlak oveľa neskôr, než mali. V Cliftone už meškal a tesne pred Salfordom sa vykoľajil. Zázrak, že sme nespadli z viaduktu a nezabili sa…“

„Radšej, keby si bola mŕtva, než aby sa o tebe mali šíriť ďalšie reči,“ odfrkol si otec znechutene a s hrmotom vstal od stola. „Ešteže anjelik Anne odišla, než si ju stihla skaziť.“

Otec prešiel okolo nej a zakrátko tresol vchodovými dverami. Ostalo po ňom iba dusno. Tri malé bratove deti síce nerozumeli, čo sa stalo, no pochopili, že majú radšej mlčať. Jej dvaja mladší bratia, Sam a Tom, sa na ňu povzbudivo usmiali, najstarší brat Paul pokrčil ramenami. Iba Fanny si ľútostivo povzdychla a kývla na misku jačmennou kašou na stole. Mary sa k nej hneď posadila a začala chvatne jesť. V preplnenej kuchyni ju ťažil pach tabaku a ticho. Čo najskôr dojedla, vyskočila od stola, poďakovala a náhlila sa prezliecť do práce.

„Prečo to robíš, Mary?“ opýtal sa jej Paul vľúdne, keď už bola vo dverách.

Zastala s otázkou v očiach.

„Naháňaš sa z jednej práce do druhej a riskuješ svoju povesť. Pritom si mohla byť už vydatá alebo zamestnaná u ctihodného pána Brothertona a žiť si oveľa lepšie. Lady Oldham ťa nechce ani za slúžku, ani za trvalú spoločníčku. No i tak sa tam každú sobotu vypravíš, aby si sa v nedeľu ráno hnala naspäť. Sotva stíhaš s nami chodiť do kostola. Dokonca kvôli tomu chodíš v nedeľu do práce, keďže svoj deň voľna si si dohodla na sobotu. Stojí ti to za to, Mary?“ pýtal sa Paul podobné otázky ako ich otec. Jeho tón však aspoň nebol obviňujúci.

Vyzeral, že sa tak úprimne snaží pochopiť jej pohnútky, až sa chvíľu pohrávala s myšlienkou, že mu povie pravdu. Nakoniec ten bláznivý nápad zavrhla.

„Už som ti vravela. Lady Oldham je zvláštna. Nechce jednu spoločníčku. Každý deň v týždni trávi s inou dievčinou z rôznych kútov a vrstiev. Vraj aby počúvala iný hlas a názory. Proste… to tak chce…“

„Ale prečo to chceš ty?“

„Lady ma vzdeláva, dáva mi lepšie možnosti. Navyše ma platí tak dobre, že s prácou v Červenom levovi mám dokopy toľko čo Anne.“

„Lepšie možnosti? Preto si odmietla Jimmiho? Dúfaš, že u Lady padneš do oka dakomu lepšiemu?“

Odmietla som ho, lebo sa ukázalo, že je to hlupák, ktorý chce len vyvolávať problémy.

Neodpovedala.

„Už ju toľko nespovedaj. Musí sa ponáhľať. Bež, Mary, nech nezmeškáš,“ zahriakla ho Fanny a Mary sa na ňu vďačne usmiala. Odkedy mladšia sestra Anne odišla slúžiť do domu pána Brothertona, držali obe ženy spolu ešte viac než predtým.

Mary odbehla do druhej izby, kde všetci spávali, a tam sa chytro prezliekla do čiernej uniformy s bielou zásterou.

„Čiapka,“ uvedomila, keď si obliekala veľký, obdratý kabát.

Chvatne sa vrátila a zastala na prahu spálne. Letmým pohľadom sa presvedčila, že ju nik nevidí. Napla ruku smerom k bielej čiapočke ležiacej na jej slamenom koši s vecami a tá jej vzápätí prudko vletela do ruky.

Usmiala sa, nasadila si ju a bez ďalších zdržaní sa rozbehla do práce.


Črepy odskakovali od trávy v predzáhradke, žiaden však nedoletel až k Richardovi. Začul výkriky. Doliehali k nemu z rozbitého okna nad hlavou i spoza zavretých dverí za jeho chrbtom. Otočil sa, aby ihneď zabúchal na dvere. Zastavil sa však s päsťou pár palcov od nich.

Zavrtel sám pre seba hlavou, uškrnul sa a pomalým krokom vyrazil dole niekoľkými schodíkmi, cez predzáhradku až na ulicu. Tam zastal, obzrel sa.

Jedno z mnohých okien bolo rozbité a ľahko dovidel dnu. Videl ženu v žltých šatách. Rýchlo prechádzala od okna až k dverám miestnosti a naspäť, až sa jej široká sukňa húpala ako zvonček. Slúžka nehybne stála kúsok od dverí s dlaňami na ústach. Dovnútra vošiel muž s impozantnými bokombradami a dobráckym výrazom tváre. Voľačo sa pýtal, Richard však nemal šancu zachytiť ani slovko.

Richard sa odvrátil od okna a ležérne vykročil do mesta. Každú chvíľu sa obzrel. Myslel si, že za ním vybehnú, zastavia ho, zavolajú dnu. Okná bežne nevylietavajú z rámov. Toto bola určite práca čarodejníc a najlogickejšou reakciou by bolo privolať jedného z najlepších Lovcov čarodejníc v Británii, ktorý iba chvíľu predtým klopal na dvere.

Pomaly sa vzďaľoval od domu, z ktorého stále nik nevychádzal. Ani z rozbitého okna nik nevykúkal.

„Načo ma sem teda volal, keď ani nechce moju pomoc?“ zašomral a odpľul si na chodník.

Prehodil si kufor do druhej ruky a ráznym krokom sa vrátil tou istou trasou okolo kostola a radnice až k stanici a k hostincu Červený lev, ktorý stál na rohu ulíc Bolton Street a Chapel Street. Zastal a pozrel sa naň skúmavo. Pred podnikom bolo mnoho robotníkov a vôbec nevyzeral ako ten, čo mu Brotherton spomenul v liste.

„Hola, pánko, ste si istý, že chcete sem?“ zakričal naňho pobavene jeden z mužov v šatách ufúľaných od uhlia a s pintou svetlého piva v ruke.

Richard pokrčil plecami a mykol hlavou k názvu hostinca.

„Choďte dole ulicou Chapel Street, tam je druhý Červený lev. Ten by sa vám viac ľúbil,“ zazubil sa naň chlapík hnilými zubami a Richard mu vďačne vložil do drsnej, mozoľnatej dlane šesťpencu, než pokračoval dole ulicou.

Až takmer na jej konci pri Viktóriinom moste, ktorý sa nedávno pridal k spojkám medzi Manchestrom so Salfordom, našiel druhého Červeného leva. Slušnejšie vyzerajúce miesto s mnohými izbami, obrovskou stajňou a celkom isto vyššími cenami.

Tu sa bude hodiť každý drobný. Tuším si idem tú mincu vypýtať naspäť.

Privítal ho temný priestor s nízkym stropom obložený drevom. Vpravo otvorili dvere do reštaurácie, kde práve podávali neskoré raňajky či skorý obed. Kúsok od nich ho strmé schodisko lákalo nahor, kde tušil izby a posteľ. Vľavo mu pre zmenu priestor s barom v tvare podkovy a sympatickou barmankou sľuboval ostrý začiatok rána.

Než sa však mohol rozhodnúť, ktorým smerom sa vyberie, dožadoval sa sileným zakašľaním jeho pozornosti muž za stolom pod schodmi.

„Smiem vám nejako pomôcť, pane?“ opýtal sa muž Richarda tónom, akoby sa ho snažil vypoklonkovať von.

Richard sa vypäl, pyšne prešiel k nemu, z vnútorného vrecka svojho kabáta vytiahol list, rozložil ho a najskôr ho mužovi ukázal, než prehovoril.

„Pán Joseph Brotherton ma – ako vidíte – osobne pozval do vášho mesta a odporúčal mi, aby som ostal práve tu u vás. Neviem prečo…“ rozhliadol sa Richard, „ale nemám dôvod mu nedôverovať. Pán Brotherton,“ zdôraznil Richard jeho meno ako zaklínadlo, kým si strkal list späť do vrecka kabáta, „ma informoval, že ma tu bude čakať pripravená izba. Stajňu nepotrebujem, dorazil som vlakom. Meno je Richard Wright.“

Muž s dlhými fúzami, ktorý bol zrejme hostinský alebo recepčný, si premeral Richarda celkom novým pohľadom a potom váhavo prikývol.

„Áno, áno. Tu to mám. Pán Wright, jedna izba dve noci, je to tak?“

„Tak.“

„Osem šilingov a plus ďalšie dva, keďže ste prišli ráno. Platí sa vopred.“

Richard v duchu zaklial. To bolo asi o šiling viac než momentálny obsah jeho peňaženky. Musel najskôr počkať, až mu jeho nový zamestnávateľ zaplatí.

„Vopred? Tuším som zle počul… Na také zaobchádzanie nie som veru vôbec zvyknutý! Na toto sa pána Brothertona istotne spýtam,“ hromžil Richard naoko nahnevaný, až sa ľudia pri bare neďaleko nich začali otáčať.

Recepčný párkrát vyplašene zamrkal, upravil si fúzy, oblizol si suché pery a hlasno vydýchol.

„Nie, nie, to nie je nutné. Zaplatíte, až keď budete odchádzať. Obyčajne nemáme takto ráno izby ešte pripravené… ale môžete si tam zložiť veci. Až bude nejaká slúžka voľná, pošlem ju tam, aby upratala. Na prvom poschodí druhé dvere vľavo,“ prinútil sa recepčný k úsmevu.

Richard pyšne mykol hlavou na znak svojej zhovievavosti a opäť sa rozhliadol.

„Kufor si asi vezmem nahor sám,“ odtušil, keď nezbadal žiadneho sluhu, čo by mal mať také voľačo na starosti.

Pri zúfalom pohľade, ktorý naňho recepčný vrhol, Richard teatrálne odfrkol a bez ďalšieho komentára vybral sa po strmých schodoch.

Izba sa mu vôbec nepáčila. Ružové tapety na stenách a paraváne vľavo od dverí mu prišli gýčové. Okno priamo oproti dverám bolo síce nádherne čisté, avšak vyzeralo, že nedoviera. Na prostom stolčeku pod oknom stálo umývadlo, v ktorom plávali chlpy a mydlové vločky po predošlom hosťovi. Železná posteľ vpravo od dverí zdobená kovanými ružičkami nebola ešte ustlaná. Iba na obraze nad čelom postele neboli ruže. Tŕne na korune Ježiša nesúceho svoj kríž asi stačili.

„Uf, to bolo o chlp,“ povedal si víťazoslávne, sotva osamel a potľapkal sa po vrecku s peňaženkou.

Vtom mu ktosi náhlivo zaklopal na dvere.


Jack Hill dopíjal svoje druhé riedke pivo pri bare u Červeného leva, keď zbadal, ako dnu vošiel muž s charizmou, ktorá prinútila všetkých pánov aj dámy či už v bare alebo v jedálni oproti otočiť hlavu a poriadne si ho obzrieť. Niesol sa hrdo, v ruke kufor, na páse dôstojnícku šabľu. Vyžaroval auru divokosti a dobrodružstva v šate úhľadného gentlemana. Jack si všimol, že najmenej tri dámy pijúce čaj či kávu sa dokonca zapýrili. Bol si istý, že je to muž, na ktorého čakal.

Videl, ako chlapík vyjednáva s recepčným a neustupuje zo svojich vysokých nárokov. Viackrát sa odvolal na Brothertona, občas si miesto pohrdlivo zmapoval a napokon sa vydriapal nahor aj s kufrom v ruke. Jack naťahoval uši, aby sa dozvedel, ktorú z izieb mu pridelili, začul však iba „prvom“ a „naľavo“.

Dorazil pivo a vyrazil sebavedomo od baru ku schodom.

„Hej, kam si myslíte, že idete, pane? To je určené iba pre tu ubytovaných hostí. A to vy rozhodne nie ste,“ zastavil ho recepčný ostro.

„Potrebujem sa rozprávať s tým pánom, ktorý teraz prišiel. Čakal som tu naňho.“

„Tak čakajte ďalej. Tam vás nepustím.“

„Musím s ním hovoriť osamote.“

„Tak naňho môžete počkať v salóniku, ktorý nájdete vpravo, keď prejdete okolo baru. Až sa zjaví dole, pošlem ho tam. Alebo ho počkajte vonku. Mne je to jedno. Hore nejdete,“ vyhlásil recepčný razantne a dostatočne nahlas, aby upútal pozornosť niekoľkých hostí pri bare.

Jack hodil očkom po ľuďoch okolo neho, na recepčného, na schody kúsok od neho.

Rozbehol sa.

Počul dupot nôh a krik za sebou. Ako sa schodisko stočilo, zbadal, že za ním beží recepčný a dvaja hostia z baru. Pridržujúc sa zábradlia zrýchlil. Na prvom poschodí zahol hneď doľava a náhlivo zaklopal na prvé dvere. Nečakal, kým sa otvoria. Prebehol k druhým, tretím i štvrtým.

Prvé dvere sa váhavo otvorili a von vykukla mladá dáma. Recepčný spolu s hosťami, čo sa hnali na pomoc, sa práve vtedy objavili na poschodí a vyľakaná žena odskočila dozadu. Tretie dvere prudko rozčapil tlsťoch s fúzami mroža a zahrmel do prázdneho priestoru niečo o obťažovaní. Recepčný spomalil a s výhražným výrazom tváre sa blížil k Jackovi.

Otvorili sa druhé dvere a človek, ktorého Jack túžil stretnúť, sa konečne objavil na chodbe s namosúreným výrazom.

„Pán Wright! Pán Wright! Musím s vami okamžite hovoriť. Viem, kto ste. Viem, prečo ste tu. Vypočujte ma!“ vysypal so seba Jack zatlačený do kúta na konci chodby.

Chlapi pripravení vykázať ho podobrom či pozlom, sa k nemu blížili.

Mrož i dáma sa zmätene dívali na chaos na chodbe.

„Kto ste?“ opýtal sa oslovený pán Wright zmätene, dívajúc sa na Jacka. „Čo sa deje?“ obrátil sa na zadychčaného recepčného.

Recepčný sa razom zastavil a pokorne sa Wrightovi uklonil.

„Tento muž sem prebehol napriek mojej žiadosti, že na vás má počkať dole. Ospravedlňujem sa za vyrušenie. Hneď ho odtiaľto odvedieme.“

„Pán Wright, vypočujte ma. Potrebujem len pár minút vášho času. Musím s vami hovoriť skôr, než sa stretnete s ostatnými. Ide aj o vaše záujmy,“ volal Jack na celú chodbu.

Čoraz viac dverí sa otváralo a zvedaví ľudia vykúkali von.

„V poriadku, v poriadku,“ súhlasil pán Wright rýchlo. Asi sa mu nepáčilo byť centrom všeobecnej pozornosti. „Nebudeme tu robiť takýto rozruch. Pozhováram sa s vami. Počkajte ma dole, onedlho sa k vám pridám. Aj tak som si chcel dať raňajky… Ak vás môžem poprosiť, nevyhadzujte ho na ulicu. Hneď tam budem,“ dodal ešte recepčnému a potom sa stratil za zatvorenými dverami.

Ľudia na chodbe chvíľu zmätene hľadeli jeden na druhého, než postupne zmizli v svojich izbách. Až tam ostal iba Jack, recepčný a dobrovoľní pomocníci z radov hostí z baru.

„Ďakujem! Počkám!“ zavolal Jack a spokojne vyrazil ku schodom.

Jeden z chlapov ho hneď zdrapil za kabát a začal ho sácať vpred.

„No ták, no ták, idem aj sám,“ vyšklbol sa a pomaly začal schádzať späť do baru. Nezaoberal sa rozruchom, čo vyvolal, ani napajedenými chlapmi za jeho chrbtom. Namiesto toho si v hlave opakoval vopred pripravený scenár. Musel Lovca presvedčiť, aby urobil, čo potrebovali.


William Leicester, hostinský v Červenom levovi na dolnom konci ulice Chapel Street, zaškrípal zubami, keď videl, koľko pozornosti na seba strhol Lovec čarodejníc, keď sa zjavil v bare. Pôvodne dúfal, že s ním bude môcť prehodiť pár slov v súkromí. Teraz by mu stačilo, ak by zistil, o čom sa bude baviť s drzým úradníkom, čo sa prešmykol až k izbám na poschodí.

„Potrebovali by sme miesto, kde by sme mali aspoň trocha pokoj,“ požiadal ho úradníček.

„Samozrejme, nasledujte ma. Jeden zo salónikov je takmer prázdny, zavediem vás tam.“

„Chcel som raňajky…“ zavrčal Lovec, ale napokon aj tak nasledoval Williama do salónika.

Nechal hostinec v rukách svojich zamestnancov a sám odišiel do menšieho z dvoch salónikov. Sotva William otvoril dvere, ovalil ho dym z fajok dvoch šedivých pánov rozvalených vo vysokých bordových kreslách. Odprskol si, znechutene sa zaškeril. Miloval vôňu tabaku. Neznášal však, ak v salóniku nevidel ani na krok, pretože hostia boli leniví otvoriť si okienko. Hneď tento prečin napravil. Sviečky na stoloch zablikali, ako dnu vpadol vlhký vzduch.

„Prosím, usaďte sa,“ ukázal na tri vysoké stoličky pri krátkom bare, za ktorý sa hneď i postavil. „Čo vám môžem ponúknuť, ctení páni? Kávu? Čaj? Whisky? Brandy? Koňak?“

„Škótsku pre mňa,“ prikázal si Lovec.

„Ehm… nó… asi… kávu. Kávu,“ potvrdil úradníček.

Hostinský sa úslužne uklonil, ako bolo jeho zvykom. Až ich obslúžil, stiahol sa do zle osvetleného kúta za barom, a začal sa tváriť, že voľačo počíta a zapisuje.

„Takže? Čo také dôležité ste odo mňa chceli, že ste narobili taký poplach?“ začal Lovec zostra a hostinský sa ovládol, aby sa neuškrnul.

„Volám sa Jack Hill a som zapisovateľ na miestnom úrade. Viem, kto ste, pán Wright. Viem, čím sa zaoberáte. A viem aj, že vás sem pozval pán Brotherton,“ spustil úradníček.

„A?“ opáčil Lovec.

Hill sa zarazil. Zrejme očakával väčšiu reakciu.

„Viem, že ste…“ Hill stíchol a poobzeral sa na každú stranu, „Lovec čarodejníc,“ zašepkal.

„A?“

Hill nervózne chytil svoju kávu, odpil si a na chvíľu celú pozornosť presunul k moku v šálke.

„Nebojíte sa, že vás niekto udá, že porušujete Čarodejnícky zákon z roku 1735?“ opýtal sa napokon Hill tónom, akoby vyťahoval tromf z rukáva.

„Nie,“ odsekol Lovec a keď úradníček nechápavo zamrkal, Lovec znudene pokračoval: „Asi by ste si ho mali lepšie prečítať. Nevediem proti čarodejniciam žiadne súdne spory a sám nepredstieram, žeby som mal okultné schopnosti či bol schopný predvídať budúcnosť. Takže nie, nebojím. Neporušujem.“

William videl, že Hill netuší, čo ďalej. Zjavne sa na tento rozhovor chystal už dlho a neprebiehal práve podľa jeho predstáv.

„Pán Brotherton je poslanec britského parlamentu,“ pokračoval Hill. „Mnohými je milovaný, niektorí ho považujú za pomäteného sektára. Všetci však vieme, že je tak trochu čudák. Založili Vegetariánsky spolok, chce zrušiť otroctvo či trest smrti… Teraz sa pustil do Čarodejníckeho zákona. Chce ho zmeniť. To by vás hádam mohlo zaujímať, či?“

Hostinský na okamih prestal predstierať spočítavanie neexistujúcich čísiel a vrhol na pána Wrighta pohľad plný očakávania. Podobný, aký mu venoval Jack Hill.

Lovec sa ticho uškrnul a odložil pohár na bar.

„Prečo sa tým zaoberáte vy? Pán Brotherton vám šliape na otlak?“

„Mne? Nie, nie, kdeže, ja s mágiou nemám nič spoločné!“ zdvihol Hill hlas a vyslúžil si nespokojné zašomranie od gentlemanov v kreslách, čo bafkali svoje fajky.

„Čo presne odo mňa chcete?“ spýtal sa Lovec tak mrazivo, až hostinský nadskočil na svojej stoličke.

„Ehm… nó… ja… tu mám zoznam,“ vytiahol Hill z vrecka svojho ošúchaného saka akýsi zdrap papiera a snažil sa ho vnútiť Wrightovi do ruky. Lovec sa však zjavne nechystal papiera ani dotknúť. Hill ho teda z nedostatku iného nápadu položil na bar k poháru whisky. „Sú to miestne čarodejnice, o ktorých… sa v určitých kruhoch vie.“

„A čo s tým mám akože robiť?“

„Svoju prácu predsa.“

Lovec privrel oči, povrtel hlavou a kontrolovane vydýchol. Vyzeral, akoby sa snažil ovládnuť a nevraziť mu.

„To je všetko?“ spýtal sa Lovec Hilla napokon.

Úradníček zmätene prikývol.

„Ďakujem za whisky,“ uzavrel celú konverzáciu Lovec, otočil sa Hillovi bokom a oprel sa lakťami o bar.

Hill sa párkrát nadýchol, nič však už nepovedal. Energicky vstal, vypýtal si od Williama účet, potlačil mrákoty, položil na bar presnú sumu a ani o pencu naviac a vyparil sa bez pozdravu.

Muži v kreslách po ňom pozerali so zmesou pobavenia a nadradeného znechutenia. Lovec sa zachechtal a strčil si zoznam do vrecka.

William chvíľu váhal, či ho vôbec oslovovať. Nemám čo stratiť, presvedčil sa napokon a priblížil sa k Lovcovi s fľašou v ruke.

„Ďalší?“

Lovec zavrtel hlavou.

„Nedalo sa mi nepočuť kúsok vašej konverzácie…“ začal William opatrne.

„Ušetrite si to. Videl som, ako ste naťahovali uši. Čo chcete vy? Aby som „ulovil“ vášho konkurenta? Napríklad majiteľa druhého Červeného leva kúsok odtiaľto?“

„Čo? Nie, kdeže, s Abrahámom nemám najmenší problém,“ zaklamal William Leicester. „Miestni si nás nemýlia. Nie, nie. Chcel som sa spýtať, čo vás privádza do mesta. Začul som, že vás pozval pán Brotherton…“

Wright stisol pohár so zvyškom whisky tak silno, až mu zbeleli hánky.

„Mal som dlhú noc,“ zavrčal Wright, „trepal som sa sem niekoľkými vlakmi, prestupoval v rôznych dierach a tu ma namiesto raňajok privítal najskôr vykoľajený vlak, potom tamten hlučný blázon a kopec otázok. Nemám náladu snažiť sa z vašich zbytočných táranín prísť nato, čo vlastne chcete. Povedzte to rovno alebo buďte ticho.“

William podvedome ustúpil. Lovec sa ani nepohol, nedvihol hlas, nevyhrážal sa mu a predsa z neho išiel strach.

„Ide o ten zákon… Myslíme si, že by sa mal zrušiť úplne alebo sprísniť. Môžu vykoľajiť vlak a nič sa im nestane, lebo zákon nemyslí na skutočné bosorky. Zákon chráni tú bezbožnú zberbu a na nás, slušných, pobožných Angličanov vôbec nemyslí.“

„Myslí-me?

„Pán Brotherton náš názor nezdieľa. Chcem, aby ste mu otvorili oči. Vysvetlili mu, akou hrozbou sú pre nás čarodejnice. Zákon sa musí zrušiť alebo sprísniť,“ rozvášnil sa William, profesionalita mu však nedovolila hovoriť hlasnejšie než sileným šepotom.

I tak ho však zjavne, súdiac podľa prísnych pohľadov, počuli obaja gentlemani v kreslách. Lovec jedným pohybom zbavil pohárik jeho obsahu a s hlasným ťuknutím ho vrátil na bar.

„Ak za mňa pán Hill nezaplatil, tak mi napíšte tú whisky na účet. Vyrovnám ho, keď budem platiť za izbu.“

Plamene sviečok sa zamihali, hustý dym v salóniku sa rozvíril, dvere sa zavreli a Lovec zmizol kdesi za nimi.


S whisky v žalúdku sa Richard konečne posadil k neskorým raňajkám, hoci už bol takmer čas obeda. Bol rád, že mu ich boli ešte ochotní dať. So zatvorenými očami si vychutnával vôňu kávy, dokonale okorenené ovčie obličky, stratené vajce, chrumkavú slaninku a teplú chlebovú rolku. Na toast si netrúfol. Ten nikde nerobili podľa jeho predstáv.

Občas oči otvoril, aby zachytil zvedavé pohľady okolitých hostí. Jack Hill spôsobil priveľký rozruch. Prekliaty horlivý úradníček… zahromžil v duchu. Pôvodne chcel byť čo najdiskrétnejší, ideálne neviditeľný. Na to mohol teraz zabudnúť.

Hostinský sa rozprával s gentlemanom v drahom obleku s hrubým obočím a neexistujúcou hornou perou. Tušil, že sa rozprávajú práve o ňom. Pričasto zazreli jeho smerom.

Nechcel sa nimi zaoberať. Radšej oči opäť zavrel a vložil si do úst kus chleba s maslom, ktoré ho hladilo na jazyku. 

„Ešte kávu?“ začul príjemný, mäkký ženský hlas. Vzápätí zachytil ľahkú vôňu bergamotu. Spokojne ju vdýchol, než otvoril oči.

Kúsok od neho stála mladá žena v čiernych šatách s bielou zásterou a bielou čiapočkou. Zažmurkal. Zdala sa mu povedomá. Vlasy mala fádnej hnedej farby a v strede si ich rozdelila cestičkou. Oči samé o sebe tiež nevynikali, hoci k jej malej tváričke pristali. Bol si však istý, že tie plné, široké pery už niekde videl.

„Dáte si ešte kávu, pane?“ opýtala sa ho opäť.

„Vy ste boli pred chvíľou v tom vlaku,“ zaradil si ju si konečne.

Rozhliadla sa, akoby sa uisťovala, že ho nik nepočul.

„Prepáčte, nechcel som vás priviesť do rozpakov. Len ma škrelo, že si neviem spomenúť, kde som vás videl. Smiem sa spýtať, ako sa voláte?“

„Mary,“ pípla odpoveď a viditeľne tak nespravila rada.

„Mary… Ďakujem, Mary, áno, dám si ešte kávu. Prekvapuje ma, že vás tu vidím. Vyzerali ste ako dobre postavená slečna v nesprávnom vozni. Nikdy by som nepovedal, že pracujete ako slúžka v hostinci.“

„Nehodí sa, aby som za svojou dobrodinkou, Lady Oldham, išla v rovnošate slúžky.“

„Lady Oldham?“ zvolal tak nadšene, až sa hostia pri vedľajšom stole na nich otočili. „Takže vy ste jedna z jej chráneniek?“

„A-áno…“ zakoktala Mary, znela zmätene.

„Lady Oldham je moja teta,“ vysvetlil svoju reakciu o čosi tichšie.

„Naozaj? Spomínala len ochrnutého synovca, o vás sa istotne nezmienila…“

„Nie, asi nie…“ zvážnel a na moment sa zamyslene odmlčal. „Je to už aspoň šestnásť rokov, čo som Lady Oldham videl naposledy; na pohrebe mojej matky a staršej sestry. A od… istej doby nie som u Lady Oldham vítaný. Mrzí ma to. Vždy som ju mal rád. Ako chlapec som u nej trávieval takmer každé leto, ešte keď jej manžel žil. Už vtedy sa napriek obyčajom obklopovala bystrými a perspektívnymi mladými dámami z rôznych spoločenských vrstiev. Vždy som sa čudoval, že to Grófovi nevadí.“

Nostalgicky sa usmial, ponoril do spomienok, než sa opäť spamätal a obrátil sa na zmätenú Mary.

„Boli by ste ochotná mi prezradiť váš názor na ten incident s vlakom?“

„Môj… môj názor? Prečo?“ vyhŕkla trocha útočne.

„Prepáčte, zrejme som sa vyjadril nešťastne. Potreboval by som pochopiť, ako to tu u vás v Salforde chodí. Nikoho tu nepoznám. Viem však, že moja teta si svoje spoločníčky vždy veľmi starostlivo vyberala. Dôverujem jej úsudku. Preto by som rád počul váš názor.“

Stíchla. Naliala mu kávu z kanvičky, odobrala mu špinavé taniere a uložila všetko na vozík.

„Neviem, čo si myslieť,“ odvetila napokon. „Nič podobné sa tu nikdy nestalo. Som len rada, že vlak nespadol z viaduktu. Ľudia tu v hostinci vraveli, že sa zranilo veľa ľudí a dvaja dokonca zomreli. My sme mali zjavne šťastie.“

„A čo si myslíte o miestnom probléme s čarodejnicami?“

„O tom ja nič neviem,“ odvrkla rýchlo a už jej nebolo.

Richard pre seba spokojne prikývol. Odhadol ju správne.

„Pradiareň Greengate!“ vletel dnu chlapec s čiapkou v rukách. „Stroje sa tam hýbu samy od seba!“ zreval a bežal hneď zasa ďalej.


Zvyšok poviedky si môžete prečítať v e-časopise Jupiter, ktorý si môžete kúpiť iba za 5 € napríklad v Martinuse, či na Gorila.sk, alebo na Alza.sk. Prípadne na digiport.cz . Pravidelné vychádzanie časopisu môžete podporiť na Startovači.

Poteším sa, ak mi dáte vedieť, ako sa vám poviedka páčila



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.