Zákon na čarodejnice

Poviedka Zákon na čarodejnice je historické fantasy z viktoriánskeho Anglicka. Odohráva sa v Salforde, kam zavíta lovec čarodejníc. Príde na koreň čudným veciam, ktoré sa v meste dejú a zastaví ich, než sa stane veľké nešťastie?

Dostať sa k nej môžete dvojako. Buď si kúpite e-časopisJupiter za 5 € napríklad v Martinuse, či na Gorila.sk, alebo na Alza.sk. Prípadne na digiport.cz . Pravidelné vychádzanie časopisu môžete podporiť na Startovači.

Alebo ju získate zdarma prihlásením sa na odber môjho Newslettera pre zvedavých ľudí (odhlásiť sa viete kedykoľvek jediným kliknutím):

Ukážka

… žiadne stíhanie, žaloba, či proces sa nesmú začať alebo pokračovať proti osobe či osobám kvôli bosoráctvu, čarodejníctvu, zaklínaniu, či kúzleniu, alebo za obvinenie z iného takého priestupku na akomkoľvek súde vo Veľkej Británii.

… ktokoľvek bude predstierať bosoráctvo, čarodejníctvo, zaklínanie, či kúzlenie, či sa podujme veštiť budúcnosť, alebo bude predstierať vďaka jeho či jej schopnosti alebo vedomosti akúkoľvek okultnú či ľstivú vedu, aby zistil kde a ako nejaký tovar či vec mali byť ukradnuté alebo stratené, či môžu byť nájdené, každá osoba takto konajúca a zákonne usvedčená … za každý taký priestupok bude uväznená na celý jeden rok…

1735: 9 George 2 c.5: Čarodejnícky zákon


Salford, 1847

Z králičích labiek v rohoch štvorca sa ešte parilo. Ich pôvodný majiteľ ležal natiahnutý v strede a vyplazoval na svet ružový jazýček. Zahmlené oči si už nič nevšímali, vyvrhnuté črevá sa ďalej hmýrili, akoby sa nechumelilo.

Po stranách štvorca vyrytého do zeme sa knísali štyri ženy. Železničný viadukt nad hlavami ich chránil pred mrholením, studený novembrový vietor si ich hravo našiel. Najmladšia zo žien, zakrytá iba deravou vlnenou šatkou, sa triasla od zimy. Starenu v čiernom kabáte oziabali najmä prsty. Tretia si omotala pléd aj okolo hlavy, čo jej aspoň trocha pomohlo. Len žena obchodníka v kožušinovej peleríne sa naozaj plne sústredila na ich spoločné kúzlo. 

Mágia prestupovala ich telami a naberala na intenzite. Ženy sa držali za skrehnuté ruky, sústredili sa na obrazec pred sebou a usmerňovali ním magickú moc ku koľajniciam nad ich hlavami.


Vo vozni najnižšej triedy sa tlačili ľudia, čo sa v nedeľu ráno presúvali späť do Salfordu či Manchesteru. Mary sa prepchala pomedzi nich, hľadajúc voľnejšie miesto. Masa tiel ju vyfľusla do takmer prázdneho priestoru, ktorému sa ľudia akoby stoj čo stoj chceli vyhnúť.

Na drevenej lavici zaberal jedno z miest spiaci gentleman. Vlasy si upravil podľa najnovšej módy, bradu mal do hladka oholenú, dlane mu nestvrdli od ťažkej práce, nechty nezaniesla všadeprítomná špina. Takýto úhľadný pánko by mal mať svoje miesto v lepšej triede. Sem nepatril. Možno práve preto si k nemu nik nesadol.

„Veď to je absurdné,“ zamrmlala zrazu Mary a odhodlane si sadla na lavicu k neznámemu spáčovi. Posunula sa čo najďalej, pevne zovrela svoju kabelku, hrdo nadvihla bradu a zahľadela sa cez okno na krajinu, čo okolo nich rýchlo plynula. Bolo to lepšie ako sa dívať na tie odsudzujúce výrazy či sa snažiť porozumieť šepkaným slovám.

Občas blysla pohľadom po neznámom. Až takto zblízka videla, že nohavice pri dolných lemoch vydral do zívajúcich dier, klobúk v jeho rukách bol sivý od prachu a pošva dôstojníckej šable, ktorú oprel o lavicu vedľa seba, už dávno stratila svoj lesk.

Ozvalo sa hlasné škrípanie, buchot a lomoz.

Vlak sa začal nebezpečne otriasať. Vozeň sa zakýval z boka na bok. Ľudia sa chytali čoho mohli. Knísali sa. Padali jeden na druhého. Veci z poličiek lietali kade tade a vrážali do cestujúcich. Všetci kričali, nadávali. Vozeň ďalej vŕzgal a nebezpečne sa kolísal. Držala sa pevne, no i tak ju lomcovanie vozňa strhlo priamo na neznámeho a potom zasa do uličky.

Napokon vlak konečne s ohlušujúcim škrípaním zastal.

Vozeň ostal naklonený a ešte sa stále jemne kýval. Okolo sa rozprestrelo ticho prerušované bolestnými stonmi a vydesenými výkrikmi.

„Ste v poriadku?“ opýtal sa prebudený gentleman Mary.

„Áno…“

„Všetci von!“ kázal sprievodca.

Ľudia sa zmätene zbierali zo zeme. Mary rýchlo vstala a ponáhľala sa za ostatnými. Cítila, ako ju kopa ľudí tlačí vpred cez úzke dvierka nakloneného vozňa, cez schodíky, na ktorých jej našťastie pomohli. Vagón stál takmer úplne mimo koľajníc.

Všetci sa nahromadili okolo neho na kraji viaduktu, ktorým vlak obchádzal Salford. Z pohľadu nadol sa Mary zatočila hlava. Mali šťastie, že sa vlak naklonil opačným smerom a nezrútil sa z výšky dvadsať stôp.

„Čo sa stalo?“ ozývalo sa z každej strany.

Gentleman vystúpil tesne za ňou s veľkým kufrom v ruke. Ako zostupoval, zbadala, že nie všetko na ňom bolo ošumelé. Zvláštne vyzerajúca pištoľ na opasku žiarila novotou. Postavil sa priamo k nej a rozhliadol sa.

„Kde sme?“

„Kúsok od Salfordu. Tam je stanica,“ odpovedala mu Mary.

„Kde je mesto samotné? Radnica?“

Ukázala šikmo doľava do ulíc pod nimi.

„Prekliate čarodejnice,“ zanadával a odpľul si ku koľajniciam. Rozlúčil sa krátkym úklonom s prstami na kraji klobúka a rozbehol sa po viadukte popri vykoľajenom vlaku jeho pôvodným smerom.

Mary za ním sekundu prekvapene hľadela a potom nasledovala jeho príklad.


Richard upaľoval popri trati. Ako sa blížil k lokomotíve, pribúdalo prevrátených vagónov, zmätených a zranených ľudí a tých, ktorí sa snažili dostať čo najskôr k stanici. Razil si cestu cez hustnúci dav. Veľký kufor v ruke mu výdatne pomáhal ako baranidlo. Pred lokomotívou zbadal ťažko poškodené koľajnice.

Zovrel rúčku kufra a ešte rýchlejšie sa rozbehol. Ku stanici, ku schodom nadol a ďalej špinavými ulicami smerom k radnici. Ľudia mu uskakovali z cesty alebo zastavovali a prekvapene si ho prezerali.

„Radnica?“ vyhŕkol Richard na postarší manželský pár na pokojnej prechádzke v rannom mrholení.

Iba naňho hľadeli, nezmohli sa na slovo.

„Radnica?“ zopakoval podráždene.

Muž zovrel vychádzkovú palicu, kým žena mlčky ukázala na ulicu napravo.

Richard nadvihol klobúk a rozbehol sa ďalej, až zastal pred budovou, ktorá vyzerala ako úrad. Podobne ako radnice v mnohých iných mestách v Británii, i táto sa snažila napodobniť eleganciu dávnych gréckych či rímskych stavieb. Neúspešne.

„Samozrejme…“ zamrmlal si pri pohľade na zatvorené dvere. „Nedeľa,“ odpľul si do vrstvy konského trusu, slamy, bahna a ktohovie čoho všetkého, čo sa váľalo po uliciach a v duchu sám sebe vynadal, že mu to nenapadlo skôr. Bol taký zamestnaný myšlienkou na hrozbu, čo predstavovali čarodejnice, až zabudol na praktické detaily ako zatvorený úrad v nedeľu ráno.

Rozhliadol sa a zakrátko sa vydal k chlapom postávajúcim pred krčmou zvanou Londýnska taverna. V čistých nedeľných šatách sa posilňovali pred omšou s napenenými stoutami v ruke.

„Ráno. Kde by som našiel pána Brothertona?“ opýtal sa Richard celého hlúčika.

Videl ako stíchli, ako si ho pohľadmi prešacovali a ušili mu cenu svojej odpovede na mieru.

„Polkorunu,“ zahlásil jeden z nich s výsmešným úškrnom.

Richard sa kontrolovane nadýchol, potlačil nadávku a pomaly vydýchol. Chlapi sa zarehotali.

„Dajte mi trojpencu a ja vás tam odvediem,“ ponúkol sa otrhaný chlapec, ktorý sa mu zrazu zjavil pri nohách.

„Ty čuš! Zmizni!“ zahnal sa po drobcovi jeden z chlapov a bol by ho aj trafil, ak by mu Richard do cesty nestrčil svoj kufor.

„Beriem, poďme,“ súhlasil Richard rýchlo a hneď sa vybral čo najďalej od chlapov pri krčme.

„Ty zasran jeden!“ zareval druhý z chlapov a pohol sa smerom k chlapcovi.

„O nič sa nepokúšaj,“ zastavil ho Richardov hrozivý hlas, smrteľne vážny výraz a vyleštený revolver – novinka z Francúzska.

Chlapík zaspätkoval s dlaňami nahor a zagánil na chlapca, ktorý im vyfúkol príležitosť ľahko získať peniaze. Chlapča zaťahalo Richarda za kabát a rozbehlo sa ulicami mesta ďalej od nich. Richard vyrazil za ním.

Preleteli okolo kostola rozostavaného v pseudogotickom štýle. Okolo domov z červených tehál, ktoré rástli v tejto oblasti ako huby po daždi. Okolo parčíkov, stromov a kôp trusu. Až zastali pri krásnom bielom mestskom dome, ako stvorenom pre rodinu prvého Salfordského poslanca v britskom parlamente.

Chlapec sa vytratil aj s kráľovnou Viktóriou na striebornej minci, kým Richard vybehol cez predzáhradku po schodíkoch k zdobeným dverám, na ktoré zaklopal. Konečne mal čas chytiť dych, než mu otvoria. Napravil si kabát, otrel si topánky od svinstva na ulici o liatinový oškriabavač topánok pripevnený ku okraju schodu, narovnal si klobúk, nadhodil kufor, upravil revolver…

Opäť zaklopal. Neznášal čakanie.

Nervózne pozrel nad seba, okolo seba, na dvere, ktoré sa nie a nie otvoriť. Znova sa načiahol ku klopadlu.

„Áno? Prajete si?“ ozval sa nepríjemný hlas majordóma, ktorý sa objavil namiesto dverí.

„Konečne. Richard Wright,“ predstavil sa, „pán Brotherton mi písal kvôli vašim problémom s čarodejnicami a žiadal ma, aby som sa ponáhľal. Vraveli, že toto je jeho dom…“

„Pán Brotherton,“ prerušil ho majordóm, „vám určite v liste nespomenul, že sa vás pozýva do svojho domu. Inak by niekoho po vás poslal na stanicu a i ja by som o vás vedel. Takže… ak vás pán Brotherton pozval do mesta, istotne vám napísal, kam máte prísť a kedy. Tak sa tým riaďte. Pekný deň,“ chystal sa ho majordóm vypoklonkovať.

Dvere vrazili do Richardovej topánky.

„Bežím sem s týmto ťažkým kufrom, pretože vaše čarodejnice práve vykoľajili vlak priamo pred stanicou. Ak si trúfli na toto, na čo si trúfnu najbližšie? Neposlal hádam po mňa práve preto? Pán Brotherton ma v liste prosil, aby som sa nezdržoval. Ste si istý, že vás pochváli, ak ma teraz pošlete preč?“

Majordóm zaváhal a premeral si Richarda od hlavy až po päty. Zdalo sa, že ho nevie poriadne odhadnúť.

„Počkajte tu,“ zavelil komorník, ostentatívne pozrel na Richardovu nohu vo dverách a zabuchol ich hneď potom, ako ju Richard vytiahol.

Richard v duchu napočítal do desať a vydýchol. Nevedel sa zbaviť pocitu, že prichádza neskoro. Zajtra mal byť spln. Nie žeby mágia akokoľvek súvisela s mesiacom. Keďže však čarodejnice a čarodeji v svetlo luny a iné podobné zastarané hlúposti verili, mali v tieto dni viac odvahy než inokedy, a to Richarda znepokojovalo. Ak si dnes ráno trúfli poškodiť vlak, čo ich čakalo zajtra? Mal vôbec nádej ich polapiť včas? Čo ak –

„Pán Brotherton vás prijme,“ začul zrazu majordóma. S úľavou si vydýchol a urobil krok vpred. Majordóm ho zastavil ráznym gestom a pohľadom plným zadosťučinenia. „Pán Brotherton vás prijme spolu s pánom starostom a mestskými radnými dnes o pol jednej železničného času v radnici. Nateraz vám mám v jeho mene srdečne poďakovať, že ste sa sem ponáhľali. Veľmi si cení vaše úsilie. Pekný deň, pán Wright.“

Richard nechápavo zažmurkal na majordóma a zatvárajúce sa dvere. Bol tak vyvedený z miery, že si sprvoti ani neuvedomil, že zvuk trieštiaceho sa skla vychádza z okna na prvom poschodí. Spamätal sa, až keď kusy skla dopadli ani nie tri stopy od neho.


Zvyšok poviedky si môžete prečítať v e-časopise Jupiter, ktorý si môžete kúpiť iba za 5 € napríklad v Martinuse, či na Gorila.sk, alebo na Alza.sk. Prípadne na digiport.cz . Pravidelné vychádzanie časopisu môžete podporiť na Startovači.

A tiež prihlásením sa na Newsletter:

Poteším sa, ak mi dáte vedieť, ako sa vám poviedka páčila



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.