Naše mozgy si radi myslia, že majú pravdu
Internet je plný skvelo znejúcich teórií vo všetkom a v medicíne tiež. Ak sa tieto teórie aspoň trocha podobajú na naše pôvodné predstavy, majú oveľa väčšiu šancu na úspech, a vôbec to nie je fenomén modernej doby.
Naša myseľ skrátka je a vždy bola náchylná veriť rôznym „správne znejúcim“ teóriám.
„… Dříve nežli promluvíme o jednotlivých pověrách v lékařství, osvětlíme si ještě jednu otázku, totiž okolnosť, proč se ujala v lékařství pověra takovou měrou. Jak si máme vysvětliti úkaz, že právě v lékařství bujejí bludy a pověry tak úžasně a skoreo stéle se udržují?“
Píše lekár R. Adamík v roku 1915 v svojej knihe O pověre v lékařství a vzápätí ponúka svoj názor:
„… Lidé mají přirozenou touhu znáti nemoci, věděti, jak nemoc vzniká, jaký bude míti průběh, jak se skončí. Snaží se proniknouti zejména k příčinám nemoci, pochopiti její podstatu. To je přirozené. I vzdělaný člověk i prostý tvoří si o nemoci určité názory. Ale ve způsobu tohoto poznání liší se zásadně vědecky vzdělaný člověk od laika. Laikovi, prostému člověku, zdá se lidské tělo, jeho výkony a i celá medicina příliš jednoduchou, jasnou. Nechápe, jak ohromně složitý je člověk, a proto si vykládá veškeré chorobné zjevy jednoduše, naivně a tím ovšem i nesprávně. Rovněž nechápe, že věda lékařská přes veškeren svůj pokrok v nové době ještě mnoho nezná; …“
S drobnými úpravami by tento text bol zrejme rovnako platný aj dnes. Jeden náhodný príklad som našla asi za 5 minút na internete:
„… Dĺžka života závisí od stupňa deformácie hrubého čreva. Ak sú upchaté alebo zlepené črevné klky, môžeme jesť koľko chceme, naše telo nie je dostatočne vyživované. Klky sa zvyčajne upchávajú odpadovými látkami z potravín, ktoré si nesprávne vyberáme alebo kombinujeme. Prejavuje sa to najmä na deformácii hrubého čreva. Po dlhšej dobe sú steny čreva doslova polepené masou zadržiavaných fekálií. …“
Znie vám to logicky a správne? Ak áno, tak ste možno nechali prehovoriť svoje tzv. „naivné“ teórie.
„Naivné“ versus vedecké teórie
Naivné teórie máme všetci bez ohľadu na vzdelanie. Sú prirodzenou súčasťou našich životov a vznikli ešte v našom detstve prostým pozorovaním zákonitostí prírody. Preto „naivné“, lebo boli prvé a neboli založené na vzdelaní. Pomáhajú nám žiť a chápať svet, avšak to neznamená, že sú vždy správne. Vzdelanie, ktorého sa nám dostáva v škole, nás občas učí niečo, čo nie je v súlade s našimi prvotnými predstavami a to býva zdroj problému.
V zaujímavom pokuse nechali dobrovoľníkov čo najrýchlejšie zaujať postoj (správne/nesprávne) k 200 vybraným výrokom o prírodných fenoménoch z rôznych oblastí. Štvrtina z týchto výrokov bola správna aj podľa „naivnej“ aj podľa vedeckej teórie, štvrtina bola nesprávna podľa oboch. 100 výrokov bolo zvolených tak, aby sa otestoval konflikt medzi „naivnými“ a vedeckými teóriami.
Ako by ste odpovedali vy? Sú tieto výroky správne či nesprávne:
- kamene sú zložené z hmoty.
- čísla sú zložené z hmoty.
- oheň je zložený z hmoty
- vzduch je zložený z hmoty.
- ľudia pochádzajú z bytostí, ktoré žili na stromoch
- ľudia pochádzajú z rastlín
- ľudia pochádzajú zo šimpanzov
- ľudia pochádzajú z bytostí, ktorých domovom bolo more
- zakúrená pec produkuje teplo
- dážď produkuje pec
- hrubý vlnený kabát produkuje teplo
- tlak produkuje teplo
Tak ako, všetko jasné? Viete, čo je správne a čo nie?
Možno ste spozorovali, že pri niektorých otázkach ste sa na kratučký moment potrebovali zastaviť. To vtedy, keď naše/vaše „naivné“ teórie boli konfrontované s naučenými vedomosťami. Dôvod pre toto zbrzdenie je, že našich „naivných“ teórií sa nikdy nezbavíme bez ohľadu na to, koľko sa budeme učiť a študovať. Vedecké poznatky totiž iba potláčajú tie „naivné“, nikdy ich neprepíšu. Pritom platí, že čím neskôr sa človek naučí niečo nové, tým slabšie je toto prekrytie.
„Naivné“ teórie sú nášmu mozgu prirodzenejšie. Preto tvrdenie, ktoré s nimi nie je v konflikte, sa nám môže zdať správne.
Napríklad všetci vieme, že keď je zapchatý odtok, voda nebude tiecť. Keď sú teda črevá upchaté stolicou, môže sa zadať logické, že nebude prepúšťať živiny do krvi. Pri vedeckom pohľade má však táto vyššie napísaná teória dier ako sito. Len zopár z nich: klky sú v tenkom a nie v hrubom čreve. V tenkom čreve nie je stolica, tá sa začína formovať až v hrubom čreve. V hrubom čreve sa okrem vody nevstrebávajú už prakticky žiadne živiny. Tenké črevo sa neustále hýbe, premiešava natrávenú potravu a posúva ju ďalej, a ak skutočne upchá, môže to byť problém vyžadujúci urgentú operáciu. A takto by sa dalo pokračovať. Skrátka vyššie ponúknutá predstava o klkoch polepených stolicou je z vedeckého pohľadu nezmyselná.
Podobných teórií je však celá hromada a podobný spôsob uvažovania mali ľudia aj predtým (1915):
„… Dále byla přikládana velká důležitost krvi, zejména krvi lidské. Lid si vysvětloval účinky zcela naivně: krev koluje v celém těle, proniká všude, je teda důležitým, nepostradatelným činitelem, ba je nositelem veškré síly a zdraví lidského; a podle toho bude tedy jistě i výborným lékem př nemocech. … V prvních dobách krev lidskou přímo pili, později se v krvi pouze smáčely šátky, aby se přikládaly na nemocná místa. Za zvláště léčivou pokládali krev popravených. … Později se zase vstřikovala chudokrevným lidem krev zvířat do žil, aby se osvěžila špatná krev lidská. …“
Brr! Stačí mi predstava akútnej transfúznej reakcie pri zlej krvnej skupine ľudskej krvi. Predstavovať si reakciu, ktorá musela nastať po podaní zvieracej krvi človeku, sa mi radšej ani nechce. A predsa ľudia podobné postupy skúšali znova a znova, lebo to znelo logicky z pohľadu „naivných“ teórií.
Ďalším príkladom je liek zvaný theriac používaný ešte približne v 18. storočí, ktorý odporúčal Galén. V tomto lieku bola okrem rôznych bylín aj napríklad zaživa upečená vretenica. Prečo? Lebo „naivná“ teória tvrdí, že keď vretenica neumrie na svoj vlastný jed, tak je jej telo proti nemu určite imúnne. Takže hadie uštipnutie je treba liečiť výťažkami z tela hada.
„Naivné“ teórie sú skutočne veľmi silné a či chceme alebo nie, od dávna získavajú v určitých momentoch silnejšie slovo než vedecké dôkazy. Galileo mohol dokazovať, že sa Zem točí, koľko chcel, bolo to príliš abstraktné pre „naivné“ teórie.
Práve abstraktnosť vedeckých teórií považujú autori spomínaného pokusu za jeden z kľúčových dôvodov, prečo majú „naivné“ teórie v našom mozgu väčší úspech než vedecké poznatky. Je samozrejme oveľa jednoduchšie vymyslieť vysvetlenie, prečo je vzduch nehmotný (napr. nevieme ho chytiť do rúk), než ponúknuť abstraktnú predstavu o molekulách kyslíka, dusíka či iných plynov, teda o hmote vzduchu.
Aby sme to nemali také jednoduché, pridáva sa do tejto rovnice aj fenomén takzvaného konfirmačného biasu.
Konfirmačný bias
Konfirmačný bias je naša prirodzená tendencia vyhľadávať a prijímať také informácie, ktoré potvrdzujú to, čo sme si už mysleli. Ak sme teda doteraz v nejakej otázke fungovali na prvotných „naivných“ teóriách a niekto nám ponúkne takú, ktorá je s nimi v zhode, budeme oveľa náchylnejší jej veriť. Naopak informáciu, ktorá nezapadá do nášho vnímania sveta, máme sklon odmietať.
Tento bias sa prejavuje aj v kladení otázok a vyhľadávaní informácií. Toto funguje už v jednoduchých modeloch, akým je napríklad „uhádni číslo, na ktoré myslím pomocou otázok, na ktoré môžem odpovedať áno alebo nie“. Pri tomto modeli hádajúcemu obyčajne najskôr napadne nejaké číslo a potom kladie otázky tak, aby potvrdil svoju hypotézu. Podobne preto ak si niekto myslí, že určitý liek je nebezpečný, zadá do vyhľadávača kľúčové slová tak, aby si svoju hypotézu potvrdil. A vzhľadom na súčasný objem dát kolujúci vo virtuálnom svete je vysoko pravdepodobné, že niečo nájde.
Konfirmačný bias sa objavuje aj pri interpretácii informácií. V Standforde spravili pokus na dobrovoľníkoch, ktorí mali jasne sformulovaný názor na trest smrti. Polovica bola za a polovica proti. Všetkým dali prečítať dve fiktívne štúdie, pričom jedna sa javila ako podporujúca a druhá zavrhujúca trest smrti. Výsledky ukázali, že ľudia našli viac „chýb“ v štúdii, ktorá odporovala ich pôvodnému názoru a za smerodajnejšiu a „lepšiu“ považovali tú, ktorá ich dávno vytvorený názor podporila. To znamená, že ak aj by sme našli niečo, čo našim teóriám odporuje, existuje dobrá šanca, že to zavrhneme.
Potvrdzovanie „naivných“ teórií v lekárstve
Keď to celé spočítame, náš mozog si prirodzene vytvára určité „naivné“ teórie a nemá veľmi rád, keď mu ich niekto spochybňuje. Nie, žeby nevedel spochybňovanie akceptovať alebo prijať novú myšlienku, to ani náhodou. Robí to a robí to pravidelne. Ale nie vždy ochotne.
Keď nám teda niekto ponúkne recept na liečbu nádchy, má väčšiu šancu uspieť, ak sa bude zhodovať s našimi pôvodnými predstavami. Keď budeme presvedčení o tom, že všetko, čo má tradíciu aspoň dvesto rokov, je dobré, ľahšie nám niekto predá svoj produkt, ak o ňom bude tvrdiť, že je vyrobený podľa starej nezmenenej receptúry. Ak budeme mať o fungovaní organizmu predstavu ako o starom potrubí, ľahko nás dakto presvedčí, že ho treba občas vyčistiť práve nimi navrhovanou očistnou kúrou.
Zaručené recepty a vševediaci liečitelia využívajú práve naše „naivné“ teórie a náš konfirmačný bias, aby nás presvedčili o svojej pravde. A naše mozgy im to uľahčujú, lebo si radi nechajú potvrdiť to, čo si už dávno myslia. Robili to tak aj pred sto rokmi:
„… Ukazuje, že předsudky a klamy z lékařství nevymizely ani v nejnovější době, nýbrž jen nabyly jiných, moderních tvarů. Ale za těmi novými názory skrývá se starý klam, stará pověra, starý blud. – Prostý člověk, nezasvěcený do lékařství a vědecké léčby, dá se těmito „moderními léčbami“, za jaké se tyto vydávají, snadno ošáliti.“
„Naivné“ teórie môžu byť mnohokrát správne aj z pohľadu vedy a konfirmačný bias nás môže naviesť k správnym faktom. Nie je to však pravidlo. A keď nám niekto ponúka zaručený recept a skvelo znejúcu teóriu, môže byť veľmi užitočné sa na moment zastaviť a overiť si, či to len náš mozog nechce počuť, že má pravdu.
Výsledok minitestu: vedecky správne sú výroky 1, 4, 5, 8, 9, 12