Vymyslený muž pomáha chytať skutočných zločincov

V histórii je veľa zakladateľov forenzných vied, vďaka ktorým to dnes páchatelia majú oveľa ťažšie než v minulosti. Jeden z nich však vytŕča nad všetkými napriek tomu, že nikdy nežil.

Predstavte si, že pátranie po páchateľovi je úspešne zavŕšené. Násilnícky a večne opitý manžel, na ktorého ukázali prstom všetci susedia, je bez ďalších pochybností odsúdený za vraždu. Bude pekná poprava. Tajný milenec, ktorý šikovne utiekol zadným východom s krvavými rukami, sa nemá čoho báť. Je polovica 19. storočia a na otcov zakladateľov moderných forenzných vied sa ešte len čaká. Najmä na jedného z nich.

Skutočnému zločincovi zatiaľ stačí, ak nemá smolu ako napríklad vrah v Číne v roku 1248. Vtedy muž menom Song Ci využil muchy pritiahnuté neviditeľnými zvyškami krvi na vražednej zbrani k odhaleniu páchateľa. Svoj postup opísal v knihe spolu s inými prípadmi. Žiaľ, jeho inovatívne forenzné myslenie bolo ojedinelé ešte mnoho storočí potom.

Koniec 18. a začiatok 19. storočia však priniesli prudký rozvoj vedy, techniky a poznania a tiež významné zmeny v chápaní zločinu ako takého. Vznikol tak podklad pre veľký rozvoj pátrania po zločine.

Z môjho pohľadu kľúčový moment v tomto vývoji nastal v roku 1887.

Vtedy Ward Lock & Co publikovali v svojom časopise Štúdiu v červenom, v ktorej Dr. Watson predstavil vyšetrovacie metódy svojho spolubývajúceho na Baker Street – Sherlocka Holmesa:

„… Z dlážky som si vzal trochu rozsypaného popola. Bol tmavý a vločkovitý – taký popol sa tvorí jedine z trichonopoly. Cigaretový popol som študoval – ba o tejto otázke som napísal monografiu. Musím sa pochváliť, že na prvý pohľad viem rozoznať popol každej známej značky, či už cigary, alebo tabaku.“ (Štúdia v červenom 1887, preklad Alfonz Bednár 1965).

Jednoduché ako facka, však? Machri v CSI Miami a súčasných kriminálkach by s troškou popola z cigár vedeli vyčarovať oveľa viac. No faktom ostáva, že Sherlock Holmes bol prvý, ktorému to vôbec napadlo.

Dr Edmond Locard (1887 – 1966), jeden z významných zakladateľov modernej kriminalistiky, o analýze popola z cigár napísal vedecký článok a nechal sa počuť, že tak spravil práve vďaka Holmesovi. Locard sa Holmesovými prevratnými metódami nechal inšpirovať viackrát a netajil sa svojím obdivom k nemu. I Locardova dôležitá práca o stopách prachu a hliny na mieste činu vznikla vďaka Sherlockovi Holmesovi.

Samotný Sherlock v prípade so psom baservillským spomína iného otca forenzných vied – Alphonsa Bertillona (1883 – 1914). Bertillon vymyslel spôsob identifikácie osôb na základe antropologického merania rôznych parametrov a zaviedol policajné fotografovanie portrétov, ktoré sa používa dodnes. Bol viac vedecký teoretik, než praktický detektív, ale na margo Holmsa vraj vyhlásil:

„Milujem detektívne príbehy. Chcel by som vidieť, ako všetci profesionálni policajti aplikujú metódy uvažovania a argumentácie Sherlocka Holmesa.“

Keby sa Bertillon dožil 21. Storočia, zrejme by sa mu jeho sen splnil, ale v 19. storočí to vyzeralo inak. V každej krajine bola polícia samozrejme celkom inak zorganizovaná, no prakticky všade koncept polície tak, ako ju poznáme dnes, len vznikal. Často túto prácu robili bývalí vojaci, ktorí sa nijak nešpecializovali a kvalifikovaní detektívi chýbali predovšetkým v menších mestách a okresoch. Preto Locard i Bertillon odporúčali vyšetrovateľom čítať detektívne príbehy, ktorými by sa mohli inšpirovať.

Policajti sa vo svojej práci mohli prípadne oprieť o knihu od ďalšieho zo zakladateľov forenzných vied, Rakúšana Hansa Grossa (1847 – 1915). Gross bol právnik a keď začal pracovať ako tzv. vyšetrujúci sudca (Ermittlungsrichter), zistil, že sa za roky na univerzite nenaučil vôbec nič o tom, ako dospieť k faktom, na ktorých mal založiť svoje právnické závery.

A tak napísal vôbec prvú Príručku pre vyšetrovateľov (Handbuch für Untersuchungsrichter, Polizeibeamte, Gendarmen). V tejto knihe spojil psychológiu a vedecké postupy a poskytol prvý praktický návod pre vyšetrovateľov na hľadanie a hodnotenie stôp.

Pokiaľ viem, nejestvuje nejaká zmienka o tom, žeby Hans Gross niekedy čítal o Sherlockovi Holmesovi. Avšak Grossova kniha pre vyšetrovateľov vyšla v roku 1893. V tom čase už existovalo 26 Sherlockových príbehov s mnohými na tú dobu prevratnými metódami vyšetrovania. Ako napríklad v príbehu Prípad totožnosti (1891), kde Holmes využil na identifikáciu páchateľa text písaný písacím strojom:

… „Je to zvláštne,“ poznamenal Holmes, „ale písací stroj má práve toľko individuality ako rukopis človeka. Ani dva stroje nepíšu celkom rovnako, ak nie sú celkom nové. Jedny písmená sú trošku viac zodraté než druhé a niektoré sa odierajú len na jednej strane. Všimnite si napríklad v tomto svojom liste, pán Windibank, že nad každým ‚e‘ je maličká škvrnka a na háčiku na každom ‚r‘ je maličká chybička. Je v ňom ešte štrnásť iných charakteristických znakov, ale tieto sú najočividnejšie. … Myslím, po tieto dni napíšem ďalšiu malú monografiu o písacom stroji a o jeho súvise so zločinmi. Tejto téme som už venoval trochu pozornosti. …“ (Prípad totožnosti 1891, preklad Alfonz Bednár 1965).

Holmes monografiu na túto tému nenapísal. Všetko však nasvedčuje tomu, že bol možno prvý, kto si uvedomil dôležitosť individuálnych znakov každého písacieho stroja.

Neskôr (1894) sa k tejto istej veci vyjadril William E. Hagan a ešte neskôr (1901) o tom napísal prvé odborné články Albert S. Osborn, ktorý je dnes niektorými považovaný za otca forenzného skúmania dokumentov v Severnej Amerike.

Sherlock Holmes vo svojich prípadoch využil aj mnohé fakty či pomôcky známe dávno predtým, než vyriešil Štúdiu v červenom (1887).

Lupa, meracie pásmo a sadra? V 19. storočí nič nové, ale ich použitie pri vyšetrovaní bolo veľmi ojedinelé. Aj o takej jedinečnosti odtlačkov prstov sa vedelo celé stáročia. Avšak až v 19. storočí sa im dostalo viac pozornosti, i keď v usvedčení zo zločinu zohrali úlohu až v roku 1892. V dobe, keď ich na vyriešenie prípadu využil Sherlock Holmes (1903), ešte odtlačky prstov neboli v povedomí širokej policajnej verejnosti.

A takto by sme mohli pokračovať ďalej a ďalej a napísať o tom celú knihu a možno aj dve.

Forenzné vedy sú totiž nesmierne komplexné. Zahŕňajú mnoho samostatných odborov ako napríklad antropológiu, geológiu, biológiu či súdne lekárstvo a aj preto sa nedá povedať, ktorý z mnohých objavov je ten najpodstatnejší a ktorý z mnohých zakladateľov je ten prvý a najdôležitejší.

Sherlock Holmes však pre forenzné vedy urobil jednu veľmi dôležitú vec. Spravil niečo, čo spomínaní Locard, Gross a Bertillon a mnohí ďalší ako Orfila, Galton, Osborn a Lattes, urobiť nemohli.

Sherlock Holmes totiž rozšíril myšlienku využitia vedeckých postupov pri vyšetrovaní po celom svete.

Kým Locardove články vo francúzštine niekto preložil do angličtiny, čítali už o Sherlockovi v turečtine a v čínštine. A hoci aj Grossova praktická Príručka pre vyšetrovateľov bola rýchlo preložená, nedostala sa do rúk tak širokého publika, aké obdivovalo Sherlocka Holmesa. Holmes bol schopný inšpirovať a podnietiť zvedavosť v mnohých a robí tak dodnes.

A tak vďaka vymyslenému Sherlockovi Holmesovi by mal tajný milenec s krvavými rukami z úvodu blogu o päťdesiat rokov neskôr oveľa menšie šance na úspešný útek pred spravodlivosťou.

Pozn.: týmto ďakujem Sirovi Arthurovi Ignatiusovi Conanovi Doylovi za stvorenie úžasného Sherlocka Holmesa.