Zápisky zo splnených anglických snov

There and (not yet) back again – deň 1 a 2

Keď som v júli odlietala z britských ostrovov, sľubovala som si, že sa čoskoro vrátim. Bola to ďalšia z mojich ciest do Anglicka, ktoré začali asi pred 4 rokmi. Netušila som, kam pôjdem. Vedela som iba, že sa vrátim.

Anglicko, hoci som z neho zatiaľ nevidela veľa, mi učarovalo už dávno. Ej veru, už je to aj viac ako pätnásť rokov. Nepýtajte sa však prečo, naozaj neviem. Od začiatku som mala pár miest, ktorých návštevu som stále len odkladala na „niekedy“ a „raz“ a „nabudúce“. Veď to poznáte. No a práve tieto Vianoce som sa rozhodla spraviť si z večného „niekedy“ aktuálne „teraz“.

A tak som v piatok ráno vstala o kúsok skôr než predošlé dovolenkové dni a vydala som sa za malým dobrodružstvom.

Ryanair mal odlet o desiatej. Bezpečnostná kontrola je v Bratislave rýchla záležitosť, letiskové nákupy nestoja za reč a tak skôr, než som sa spamätala, som sedela v lietadle. Málokedy ma znepokojuje pár minútové meškanie letu. Tentoraz som však potrebovala stihnúť autobus o 12:15 miestneho času, teda 50 minút po predpokladanom prílete. Malina, čo? Ha!

Prvých päť minút sme nabrali kdesi pri odlete. Kde sme cestou prišli k ďalším piatim netuším, dopravné zápchy som nikde cestou nevidela. Asi som vtedy práve spala. Normálne by sa mi asi bonusová vyhliadková jazda letiskom Standsted páčila, no tentoraz som si ju veľmi nevychutnala. Vyrušovala ma pohybujúca sa minútová ručička na hodinkách. Občas som nervózne ťukla po ciferníku, akoby to malo pomôcť spomaliť bežiaci čas. Aj čakanie na schodíky sa zdalo akési dlhé. Nakoniec som sa nervózne dočkala. Otvoriť dvere, zobrať batožinu a… nič. Ľudia no táák, hýbte sa! Ďalší kuk na hodinky. Z 50 minút rezervy bolo zrazu menej než 25.

Uf, uf, ešteže mám dlhé nohy a dobré topánky. Teraz nasleduje drobný Ryanair/Stansted tip – keď máte časový sklz, oplatí sa pri vystupovaní švihnúť. Nie kvôli presunu z miesta A na miesto B, i keď ten je na tak malé letisko (v porovnaní s Heathrow) priam nekonečný. Kontrola dokladov je však na Stanstede nastavená tak, že je lepšie mať väčšinu svojich spolucestujúcich za chrbtom než v rade pred sebou.

Vďaka ostrému tempu som svoj sklz ako tak vykryla a ručička na hodinkách prestala byť taká hrozivá. Smer autobusy. National Express je jedným z viacerých dopravcov so zastávkami priamo na letisku. Do Londýna s ním však zvyčajne nechodievam. Také Terravision má lepšie ceny a viac zástaviek po celom Londýne. Ak vám však ide pri presune do Londýna skôr o čas, odporúčam vlak.

Tentoraz som však nešla do Londýna. Dnes som sa priamo z letiska vybrala do Oxfordu.

Poloprázdny autobus vyrazil takmer presne a ja som sa ponorila do písania tohto článku. Vtom ma však vyrušilo akési pišťanie, i keď by ste si mali pod tým pišťaním predstaviť mohutný autobusový hlas, než akýsi tenký hlások malého autíčka. Keď sa ani po minúte nik nechytal hasiaceho prístroja či lekárničky, neriešia som. Ďalej som ťukala článok. Onedlho však už vodič našiel vhodné miesto na krajnici a bolo nám oznámené, že stačilo. Na dnes má dosť. Štrajkuje. Končí. Teda… to vravel ten autobus. Vodič hovoril, že príde iný a presedia nás. Vedieť to, dám si na letisku kávu.

Vďaka tejto poruche sme dorazili na Oxfordskú stanicu okolo 16:50 miestneho času namiesto plánovaného 15:45. V zime to spraví svoje. Teda nie žeby tu pri tom ufučanom (45 km/h podľa aplikácie v mobile) Golfčáku bola nejaká extra zima, to zasa nie. Ale už sa začínalo stmievať.

Najbližší smer Wadham College. Tu na chvíľu odbočím, i keď k ubytovaniu som kráčala priamou cestou. Keď som bola v Oxforde prvýkrát, dostali sme s kamarátkou tip ubytovať sa na college, teda niečo ako internáte s dôrazom na „niečo ako“. Vtedy sme našli St. Hugh College kúsok ďalej od centra, s moderným vybavením a na Oxfordské pomery priam smiešnymi cenami. No vtedy boli prázdniny. Teraz sa ubytovávalo o čosi ťažšie. Wadham College je jedna z viacerých, ktoré som si ako návštevník pred pár rokmi nadšene obzerala a ochkala, aké to tu majú úžasné. Na tom sa nič nezmenilo. V piatok večer som sedela v jednej z izieb a nadšene sa obzerala ďalej. Wadham College môžem rozhodne odporúčať. I keď teda wifi je tam naozaj otrasná. Neverili by ste, čo všetko sa nespustí, keď je pripojenie unencrypted.

V izbe som sa však na prvý pokus dlho nezdržala. Na piatok som mala ešte jeden plán pred finálnym zložením sa na izbe a rozpísaním prvého rozprávania z tejto cesty.

The Eagle and Child.

Ak náhodou neviete, tak je to miesto, kde bývali stálymi hosťami JRR Tolkien a CS Lewis. Okrem toho chodili aj do The Lamb and Flag, ktorý je hneď naproti, ale ten nie je taký sympatický. U Bird & baby som už bola pri prvej návšteve Oxfordu. Priznávam, vtedy ma to fakt vzalo (v dobrom). Bolo to splnenie veľkého sna. Tentoraz som už neronila slzy šťastia, iba som sa usmievala ako šialenec. Tu pridám svoj malý Oxford tip: okrem spojitosti s Tolkienom a Lewisom je Bird & baby miesto, kde nielen slušne varia, ale sa tam človek nemusí báť vstúpiť inak než so svalnatým sprievodom. Neviem, či sa tento podnik neskôr nejako extra naplní, ale až do siedmej tam sedelo iba niekoľko párikov, skupinka aziatov a dvaja páni, ktorí vyzerali ako takí oxfordskí profesori. Ktovie.

Sobotňajšie ráno som plánovala začať o pol siedmej, aby som stíhala všetko prejsť a odfotiť pri rannom slnku. Plánovala. Zabudla som si však pozrieť takú drobnosť zvanú čas svitania. Na svetlo som vyšla tesne pred raňajkami o ôsmej. Apropo raňajky. Videli ste Harryho Pottera a filmovú Great Hall? Tak tá je spravená podľa Christ Church College tu v Oxforde. The Hall v Wadham College zďaleka nie je taká veľkolepá, ale je dosť nádherná nato, aby som si pri pití džúsu vykrútila krk. Už len preto sa tam oplatí ubytovať.

Môj sobotňajší plán zahŕňal aj Museum of the History of Science, ktoré sídli v budove najstaršieho múzea na svete (kedysi tam bolo Ashmolean Museum) a ktoré bolo prvé múzeum na svete otvorené verejnosti. Múzeum otvárajú však až o dvanástej, takže doobedie som mohla stráviť bezcieľnym potulovaním sa po meste. Prešla som miesta, ktoré sa mi páčili už pri minulej návšteve. Zmokla som i vyschla. Odolala pokušeniu vykúpiť ich absolútne skvelé a úžasné kníhkupectvá. A pozrela si výklad realitnej kancelárie. Keby náhodou. Čistou náhodou. Lebo Oxford.

O pol jednej som už bola nastúpená v múzeu a pridala sa na polhodinovú prehliadku múzea. Na múzeum si samozrejme treba vyhradiť oveľa viac času. Toto bola len sprevádzané predstavenie pár zaujímavostí. Ako napríklad kriedovej tabule, na ktorej sú doteraz napísané nejaké Einsteinove vzorce a odhady. Hustota vesmíru napríklad. Drobnosti. Ukázali nám aj vystavené čínske „ňuchacie“ hodiny a neskôr i miesto, kde v budove kedysi stával pitevný stôl. Hneď vedľa niekdajšieho chemického laboratória. Tam som sa potom vo vlastnom tempe kochala historickými mikroskopmi a kufríkovou súpravou pitevných nástrojov.

Keďže som mala ešte nejaký čas, zabehla som aj do prírodovedeckého múzea, ktoré nie je nejaké veľké, no exponátov je tam viac ako dosť na moju tou dobou už dosť unavenú hlavu. Rozhodne ho však odporúčam. Vystavujú tam napríklad aj fungujúci úľ. Myslím, že tam sa ešte budem musieť niekedy vrátiť. Všeobecne sa budem musieť do Oxfordu ešte vrátiť. Je to prekrásne miesto a toľko vecí som tam ešte nevidela.

Nie však tentoraz. Tentoraz si môžem spievať: „She’s got a ticket to ride!“

Magical Mystery Tour – deň 3

Lístky na vlak z Oxfordu do najbližšieho miesta určenia som kupovala asi pol hodinku po kúpení leteniek. Teraz bolo iba treba vložiť tú istú platobnú kartu, ktorou som lístky kupovala do automatu, zadať číslo rezervácie a hotovo. Jednoduché. Automat vyflusol správne kartičky vrátane prestupu a rezervácie miesta. Stačilo krátko po štvrtej nastúpiť.

Prvý, takmer prázdny vlak ma za čosi vyše hodinu doviezol do Birminghamu, kde som o asi pätnásť minút prestúpila do plného a výrazne škaredšieho vlaku, ktorý stál pri každom strome ako osobák. No to nevadilo. Hlavne, že ma doviezol do hlavného cieľa mojej terajšej cesty – Liverpoolu.

Žiaľ, objavovanie mesta muselo počkať do ďalšieho dňa. Tma už padla a po celodennom chodení po Oxforde som padla i ja.

Hotel Lord Nelson, na ktorý sa mi podarilo nájsť výbornú mimo sezónnu akciu, je našťastie kúsok od Liverpool Lime stanice. Asi by som mohla pridať krátku recenziu hotela. Tak poďme na to: izba je prekvapivo veľká, s veľkou LCD televíziou na pohyblivom ramene a obrovskou kúpeľňou. Prvý dojem z izby však bol predovšetkým mrazivý. Zimááá! Elektrický ohrievač vypnutý, v kúpeľni iba fúkač. Vypnutý, ako inak. Ďalšie varovanie patrí všetkým, ktorí si potrpia na ticho. Tým odporúčam štuple do uší alebo iný hotel, aby ste neriskovali izbu na prvom. Ja si blahoželám za svoju schopnosť zaspať takmer kdekoľvek. Pre lokalitu, čistotu a rýchlosť miestnej wifi by som sa však napriek týmto drobnostiam nezdráhala ostať v tomto hoteli znova.

Skutočné plnenie môjho veľkého sna prišlo až ráno.

Netajím sa tým, že som Beatlsáčka. Málokto však vie, že ňou som prakticky od detstva. Rodičia počúvali skôr iné veci, no vplyv staršieho brata sa prejavil. Pamätám sa, keď som ešte v neónových cyklistických nohaviciach lozila na preliezkach v Petržalke a baby okolo mňa hovorili o New Kids on the Block, ja som vyhlasovala, že sa mi páči Beatles. A Abba a Queen a Bee Gees, ale najmä Beatles. Prečo to píšem? Aby ste si vedeli predstaviť rozsah môjho sna ísť sa pozrieť do Liverpoolu za koreňmi Beatles.

Vo včerajších zápiskoch som spomínala, že moja túžba cestovať po Anglicku, vznikla niekde pred 15 rokmi. Ako už zrejme tušíte, Beatles boli a sú obrovským, skutočne obrovským motivátorom pre toto cestovanie. Nie sú jediným, to nie, ale sú dôležití.

Beatles bol teda v Liverpoole môj prvý cieľ.

Na radu kamaráta som si pri príprave cesty kúpila vstupenku na Magical Mystery Tour – dvojhodinovú prehliadku tematickým autobusom po Liverpoole. „Roll up to the Mystery Tour…“ ozvalo sa v takmer prázdnom autobuse štartujúceho krátko po desiatej z Albert Dock. Vtipný sprievodca s Liverpoolskym prízvukom nám ukázal miesto, kde vyrastali Ringo, George, Paul, John a Brian Epstein. Videli sme miesto, kde „barber showing photograps of every head he had pleasure to know“ a aj miesto, kde parkuje „clean machine“.  Stála som aj pri červenej bráne od Strawberry Field a videla som… mnoho vecí, o ktorých som doteraz iba čítala.

A… bolo mi super! Čo viac povedať? Že mi tiekli slzy dojatia? No tak dobre, tak sa k nim teda takto verejne priznám. Mali prečo.

Tour končila kúsok od Cavern Clubu kam som po obede v sesterskom Cavern Pube zašla. Ako inak. Vynechať Cavern Club, ktorý je základ celého tohto sna? Ha ha! To je ale absurdná predstava!

Cavern Club je pôvodný, budova nad ním už nie. Hovorím nad ním, lebo Cavern Club je skutočne pod zemou. Schody ma viedli nadol tak dlho, až som celkom stratila signál a reč.

… (vravím, že som stratila reč, dajte mi chvíľu, som v Cavern Clube)

Akýsi maník hral na gitare. Pri bare iba pár ľudí. Obrázky. Podpisy. Fotky. Hudba. Popísané tehličky. Ach jaj. Tu vystupovali nielen The Beatles, ale aj mnohí iní. The Rolling Stones, The Yardbirds, The Kinks, Elton John, Queen, The Who… Skrátka Cavern Club.

Keďže bolo krátko po obede, dalo sa tu ľahko nájsť miesto. A tak som pijúc miestne pivo, varené špeciálne pre Cavern Club, s darčekom pre brata v taške, počúvala najskôr Brita a neskôr Japonca. Obaja spievali piesne od Beatles a všetci sa tvárili spokojne a nadšene. Asi tak ako ja.

Ani neviem, ako dlho som tam ostala. Čas nebol podstatný.

Keď som vyšla von, len som v opare prešla pár ulíc, aby som sa vzápätí vrátila naspäť. Napadlo by vám, že fanúšik ako ja si nespraví ani jednu fotku Cavern Clubu? Mne nie. Preto ten návrat. Chybu som napravila, zavolala bratovi, ktorý ma k Beatles priviedol a zhodnotila, že nič viac v tento deň vidieť nepotrebujem.

Dnešný deň patril The Beatles…

… a snu…

… splnenému.

But tomorrow may rain, so I’ll follow the sun – deň 4 a 5

Spomínate si, ako som hovorila, že hotel Lord Nelson nie je pre milovníkov ticha? Tak z noci z nedele na pondelok to platilo dvojnásobne. Nemám nič proti ponocovaniu. Určite však nepatrím k jeho fanúšikom, keď objavujem nové mesto a chcem ho vidieť za denného svetla. Preto ma začali okolo desiatej večer znepokojovať tri Britky (áno, prízvuk sa dal rozpoznať cez stenu). Hlasná hudba a nekontrolovaný rehot sa ešte prežiť. Potom však začali spievať. Občas poriadne nahlas. Občas poriadne falošne.

Nápad zakričať na ne cez stenu, aby sklapli, som zavrhla. Dáma v noci nekričí „shut the fuck up!“. Skúsila som im teda nežne zabúchať na stenu, ale zjavne nemali šancu moje jemnocitné pokusy začuť. Pokus zaspať kdesi medzi ich náhodnými výkrikmi, tiež zlyhal. Ostávala už iba jediná možnosť:

Lord Nelson je vôbec prvý hotel, v ktorom som kedy bola, čo mal na dverách zvnútra nalepenú prosbu, aby hostia neboli hluční. Pod tým telefónne číslo na recepciu. Možno som sa mala už pri príchode zhroziť, že niekto považoval za potrebné to zdôrazniť. Ja sa však len tak ľahko nezľaknem. Navyše mám telefón. A nezdráham sa ho použiť, keď treba. Hehe.

Už o chvíľu som počula rázne kroky recepčného a jeho klopanie na dvere vedľajšej izby. Po požiadaní o ticho sa dámy vedľa predovšetkým rozchechtali, ale čo je podstatné, prestali spievať. Úspech! Konečne som zaspala. Uprostred noci som sa však párkrát zobudila na ďalší hluk za dverami. Znelo to tak, akoby boli dámy vyhostené z hotela a o hodinku nato opustil zrejme hotel ešte ďalší hlučný hosť. Priznávam, ľúto mi ich nebolo.

Po nočnej zábave som sa prebudila do upršaného rána a šla som si splniť pondelkový plán návštevy oboch katedrál.

Prvá – obrovská moderná stavba –  bola postavená nad kryptou inej katedrály, z ktorej však postavili len tú spomínanú kryptu. Plány boli krásne, tú katedrálu by som si rada pozrela.

Plán však akosi nevyšiel a tak tu neskôr postavili túto modernú. Nie je to stavba podľa môjho gusta, ale oplatí sa ju pozrieť.

Druhá katedrála sa mi páčila oveľa viac. Stála neďaleko prvej a dúfala som, že si ju pozriem zblízka. Avšak ako silnel dážď, tak slabla moja ochota ju celú obchádzať, aby som našla otvorený vchod. Dvere pod nápisom „main entrance“ boli zatvorené. Škoda. Na tú som sa tešila. Namiesto kultúry som však skončila v McDonalde s veľkou kávou. Presakujúca soft-shelka (5000), bola na túto zmenu plánu dostatočný dôvod.

Sotva dopršalo, otriasla som z bundy, čo sa dalo, a vydala sa k ďalšiemu cieľu – medzinárodné múzeum otroctva (International Slavery Museum). Vybrala som si ho ešte pred odchodom do Liverpoolu. Chybou však bolo, že som si o výstave nezistila viac. Možno keby som tak spravila, by som buď nebola taká sklamaná alebo by som sa jej rovno vyhla.

Výstava ukazuje výlučne obdobie transatlantického otroctva Afričanov. Otroctvo v staroveku či  stredoveku na výstave zahrnuté nie sú. Čo už. Za väčší problém však považujem ústup informačnej hodnoty výstavy v prospech emocionálneho útoku na návštevníka. Video s černoškou v dobovom kostýme, ktorá s pomerne kamennou tvárou schválne zlou angličtinou hovorila, ako jej otrokár zobral deti, sa minulo účinkom. Žiaľ, výborný potenciál témy ostal nevyužitý.

V tej istej budove sídli aj múzeum námornej dopravy, takže napriek pôvodným plánom som si pozrela aj to. Z neho sa mi do hlavy zaryli tri témy – Titanik, gayovia na palube a deti poslané loďou do neznáma.

Titanik štartoval svoju neslávnu cestu práve z Liverpoolu, preto je to asi najvhodnejšie miesto na umiestnenie podrobného model Titaniku, vylovené artefakty, príbehy tých, ktorí prežili, a rôzne zaujímavosti. Titaniku je venovaná väčšina druhého poschodia. Téme gayov na mori bola venovaná iba malá časť, no bola spracovaná zaujímavo. Dozvedela som sa napríklad, že na mori boli gayovia oveľa voľnejší a slobodnejší než na súši a tiež to, že mali svoj vlastný druh slangu. Tretej spomenutej téme venovali kus priestoru na prízemí. Hovorili o aktivite, vďaka ktorej Angličania riešili dva problémy súčasne. Osídľovali Kanadu a Austráliu novou generáciou a zároveň sa zbavovali priamej zodpovednosti za veľké množstvo sirôt a nechcených detí. Čo sa s emigrovanými deťmi dialo potom, záviselo skôr od šťastia. Niektorí sa dostali do rodín, iní získali slušnú prácu, ďalší boli zneužívaní a pri prvej príležitosti sa pokúsili vrátiť späť. Pre tieto tri časti výstavy sa mi oplatilo do múzea vstúpiť. A tiež preto, aby som sa vysušila.

Počasie pokračovalo silným vetrom a pocitom zimy, a tak som po obede hľadala ďalší prístrešok pre svoju premrznutú bytosť. Našla som ju v Albert Docku na výstave Beatles Story. Viem, nie som objektívna, ale toto odporúčam bez debaty!

Príbeh sa venuje predovšetkým začiatkom Beatles v Liverpoole, ich prvým rokom v Hamburgu a v Cavern Clube, ktorého model je tu v plnej veľkosti tak, ako vyzeral počas Beatles čias. Audio-guide nahovorený Juliou Lennon, Johonovou sestrou, pridáva spomienky od rôznych súčasníkov Beatles doby. Napríklad ste vedeli, že každý návštevník Cavern Clubu ešte pár dní po koncerte páchol dezinfekciou, potom, cigaretami a hot-dogmi? Príbeh pokračuje ich úspechmi doma i v zahraničí, zmenami po smrti Briana Epsteina a končí rozpadom Beatles. Ak čítate naozaj všetky tabule a počúvate každý bod audio-guidu, je to zábavka na niekoľko hodín. Vstupenka platí dva dni a výstava má aj druhú časť, ale o tom neskôr, pretože tam som vtedy nešla.

Môj večerný program bol priam Londýnsky. Plán bol totiž Paddington. Nie, nie tá stanica a áno, ten macko. Príležitosť vidieť rozprávku s roztomilým medveďom v červenom klobúku spolu s Lordom Granthamom (Hugh Bonneville) a trinástym Doktorom (Peter Capaldi) v originálnom znení som si nemohla nechať ujsť. Doma ju dávajú iba dabovanú a ja dabing nemám rada. Nemám voči nemu žiadne objektívne výhrady, to nie. Len som si za tých osem rokov, čo dabované filmy nepozerám, odvykla. A Paddington mi za tých 10 libier rozhodne stál. Je to veľmi milá rozprávka, vtipná, tak akurát dojímavá a medveď Paddington je hrdina, o ktorého sa dobre bojí. Najmä keď mu chce ublížiť Nicole Kidman. Vtedy človek ani nedýcha. Myslím, že si kúpim knihu.

Uff, ako to tak po sebe teraz čítam, náročný deň. Dúfam, že ešte máte kúsok energie aj na krátky utorkový zápis. Tak veru, krátky.

V utorok ráno som vyrazila k prístavu trocha iným smerom než po minulé dni, aby som mohla obzrieť a nafotiť aj iné časti mesta. Nohy ma však samy od seba doniesli zasa na Mathew street, kde stojí už toľkokrát spomínaný Cavern Club. Pôvodne som tam nemierila. Vôbec. Fakt! Veď som vedela, že bude zatvorený. Ale keď už som tam bola, tak som sa ešte pokochala a vybrala som sa na druhú časť Beatles story.

V tej sa venovali viac koreňom rock & rollu a celkovej Britskej invázii do USA. Hovorili o Ed Sullivan Show, o tom ako na tej prvej kameramani nepočuli jediný príkaz z réžie, lebo mali iba malé slúchadlá a baby všetko prekričali. Na druhú si už zohnali lepšie a navyše pridali piatu kameru, aby mohli rozbesnený dav snímať. Súčasťou výstavy je aj 15 minútový 4D film. 4D preto, že 3D počítačová animácia bola doplnená synchronizovaným pohybom sedačiek, fúkaním vzduchu a dymu a tiež spŕškami vody rovno do tváre. Celú minisálu som mala pre seba, a ak tak som sa mohla dobre zabávať. Druhá časť Beatles story nie je taká dobrá ako prvá, ale je to fajn doplnok.

Po tomto zážitku som šla ešte pozrieť do blízkeho múzea Liverpoolu. To som mala od začiatku na zozname s poznámkou „ak mi bude zima.“ Keďže mi zima bola, došlo i naň. Múzeum je rozložené na veľkom priestore, ale veľa toho neponúka. Na troch poschodiach je niekoľko tém. Povinná jazda o histórii mesta nechýba, futbal a hudba sú tam samozrejme tiež. Ako bonus je tam na tretine poschodia príbeh trans-ženy, pôvodne muža, ktorá pomohla presadiť právne uznanie zmeneného pohlavia v Británii. Tá časť bola spracovaná asi najzaujímavejším spôsobom v porovnaní s ostatnými. Škoda, že zvyšok pokrivkával. I keď vlastne dobre, lebo by som naň asi nemala čas. Čakala ma totiž ešte jedna povinnosť – cesta domov.

Návrat zo sna do reality, neochotne, ale predsa.

Na letisko Johna Lennona je dobrá doprava. Priamo mestskou hromadnou (číslo 500) od stanice na Lime Street. Svojou vyťaženosťou mi letisko pripomenulo Bratislavu, len tu bolo o trocha viac obchodov i ľudí. Trocha. Letiskové povinnosti som vybavila vďaka tomu rýchlo a po dvoch hodinách letu a zároveň písania tohto článku som dosadla na rodnú hrudu a dopravila sa domov.

Moja terajšia cesta sa končí a ja si už opäť sľubujem, že sa čoskoro vrátim. Netuším, kam pôjdem. Ale viem, že sa vrátim.

Cos I told you once before goodbye but I came back again.