Zima je obdobie horúcich nocí

V zime sa infekciám darí a viacerí s nimi zažijeme v posteli horúce chvíle. Poznám mnohých, ktorí považujú horúčku za takmer smrteľnú chorobu, ktorá si zaslúži okamžitý zásah. Avšak podľa najnovších výskumov nie je dokonca ani 39 °C na teplomere dôvod na paniku.

Človek má na rozdiel od hadov, rýb či pavúkov stabilnú telesnú teplotu. Na jej udržovaní sa podieľa veľa mechanizmov, ktoré všetci dobre poznáme. Potenie, trasenie sa, chúlenie sa do klbka, odloženie svetra či hľadanie prístrešku. To všetko patrí medzi vynikajúce „vychytávky“ evolúcie. Prehriatie alebo podchladenie vzniká vtedy, ak sa niektoré z týchto mechanizmov poškodia alebo ak nestačia kompenzovať teplotu okolia.

Iná situácia je, ak sa prestaví náš vnútorný termostat  – časť mozgu zvaná hypotalamus – na vyššiu teplotu, čo je kľúčový moment pre vznik horúčky. Pri tej na rozdiel od prehriatia telo veľmi dobre vie, čo robí.

Ako a prečo vzniká horúčka pri infekciách

Ak si u inak zdravých ľudí začnú robiť baktérie či vírusy párty, imunitné bunky to rýchlo rozpoznajú a zareagujú veľmi komplexne. Ich cieľom je infekčnú zábavu rozohnať a dať vedieť zvyšku systému, že sa niečo deje. Preto vypustia do krvného obehu rôzne látky zvané cytokíny a z nich niektoré vedia vyvolať syntézu tzv. prostaglandínu E2 (PGE2). Práve PGE2 je zodpovedný za  prestavenie termostatu v hypotalame na vyššiu teplotu.

Keď si hypotalamus porovná novú referenčnú teplotu s aktuálnou, zistí, že je nutné riadne „zamakať“ na jej zvýšení. Prikáže preto telu, aby v tomto štádiu („stadium incrementi“) robilo všetko pre dosiahnutie nového cieľa. Človek má pocit zimy, prikrýva sa a teplý čaj zrazu vyzerá ako najdokonalejší nápoj na svete.

Až termostat zistí, že konečne dosiahol teplotu, ktorú mu imunita nadiktovala, produkciu tepla zastaví. Vtedy už má človek pocit tepla, je červený a možno aj trocha spotený. Môže dokonca cítiť úľavu a niektoré deti vtedy začínajú energicky pobehovať medzi hračkami. Tento stav je pre telo žiaduci.

Teplota sa môže dostať na normálne hodnoty postupne alebo rýchlo a znova súvisí s prestavením termostatu v hypotalame („stadium decrementi“). Keď je referenčná teplota nižšia, než reálna, telo sa začne správať akoby bolo v saune – začne sa výrazne potiť, koža bude červená a vychladnutý čaj bude príjemne osviežujúci. Ak infekcia pokračuje, môže sa horúčka vrátiť a celý postup sa zopakuje. Ak telo infekciu úspešne zdolalo, hypotalamus začne znova udržovať svojich obľúbených 37 °C.

Horúčka teda nie je choroba. Je to reakcia tela na problém a jej účelom je problém odstrániť.

Už dávnejšie sa zistilo, že ak má človek narušenú imunitu a nie je schopný mať horúčku, je jeho prognóza pri infekciách horšia. Myši, ktoré v pokuse neboli schopné dosiahnuť horúčku, neprežili infekciu v 100% prípadov, zatiaľ čo polovica myší s horúčkou v tom istom pokuse infekciu prežila. Z experimentu na plazoch vyplýva, že dôležitá je samotná výška telesnej teploty. Keď plazy s infekciou necháme pri 34°C, majú výrazne menšiu šancu prežiť, než plazy v prostredí s 42°C.

U inak zdravého človeka sa horúčka považuje za škodlivú, ak sa blíži k 42°C (podľa niektorých autorov 41,7°C, podľa iných nad 41°C) a spája sa s ťažkou dehydratáciou. V najnovších článkoch sa uvádza, že neexistuje žiaden relevantný dôkaz, žeby horúčka samotná spôsobovala poškodenie mozgu alebo iné trvalé následky.

U asi 5% detí vznikajú febrilné kŕče, ktoré sú v drvivej väčšine prípadov neškodné. Problém je, ak trvajú dlho, preto je nutné pri ich prvom vzniku hneď kontaktovať lekára. Keďže vznikajú pri horúčke, je logické domnievať sa, že podanie liekov proti horúčke, febrilným kŕčom zabráni. Najnovšie výskumy však ukazujú, že to tak nie je. Ani paracetamol a ani ibuprofén neznížia výskyt febrilných kŕčov.

Najčastejšie lieky proti horúčke

Na horúčku však tieto lieky fungujú. Kyselina acetylsalicylová, paracetamol aj ibuprofén ovplyvňujú tvorbu PGE2 a teda zabraňujú prestaveniu hypotalamu na vyššiu teplotu. Všetky však majú okrem toho aj mnoho iných účinkov, z ktorých niektoré môžu byť pozitívne a iné nie.

Kyselina acetylsalicylová má najkomplexnejší účinok, lebo je najmenej špecifická. Je schopná nielen znižovať horúčku, ale znižuje aj bolesť či zápalovú reakciu a ovplyvňuje zrážanlivosť krvi. Má pomerne vysoký potenciál spôsobovať žalúdkové vredy a nie je veľký problém na ňu vyvinúť alergickú reakciu. Nesmie sa podávať deťom a adolescentom, lebo zvyšuje riziko zriedkavého, ale smrteľného Reyovho syndrómu.

Paracetamol pôsobí na horúčku a bolesť, i keď jeho účinok na horúčku u detí je poslednou dobou spochybňovaný a podľa jednej štúdie je menej účinný než ibuprofén. K žalúdku je šetrnejší než aspirín a jeho protizápalový efekt je o dosť nižší. Pri občasnom používaní a odporúčanom dávkovaní je neškodný, pri predávkovaní či častom užívaní ohrozuje pečeň.

Ibuprofén takisto funguje na horúčku a bolesť a tiež má dobrý protizápalový efekt, čo sa využíva napríklad pri reumatoidnej artritíde. Podľa výskumu má lepší efekt než paracetamol. Pri dodržanom maximálnom dávkovaní je opäť neškodný, vysoké dávky nie sú najlepšie pre žalúdok a obličky. Astmatici by sa mali ibuprofénu vyhýbať, lebo u nich môže podporovať záchvaty.

Čo sa v súčasnosti odporúča robiť pri horúčke

Ako vidno z veľmi stručného prehľadu, všetky tieto lieky majú svoje výhody i nevýhody a treba ich užívať s rozumom. Čo to znamená?

V staršej literatúre a na internete nájdeme rôzne rady. No odborné články, ktoré nie sú staršie ako 5 rokov, sa zhodujú, že tieto lieky sa majú podávať iba pre dva dôvody:

Prvým je, ak sa pridružené príznaky, ako sú bolesti a celková nepohoda, nedajú vydržať. Ak to zvládate alebo ak vidíte, že sa vaše dieťa pokojne hrá či dokonca behá ako šarkan, kašlite na lieky. Celkom isto nebuďte seba či pokojne spiace dieťa len pre dávku lieku proti horúčke.

Druhým je, ak dehydratácia zo zvýšenej teploty prestáva byť zvládnuteľná a začína byť nebezpečná. To sa obyčajne deje len v prípade, že sa teplota šplhá k 41°C a vyššie. Preto je neustále dopĺňanie tekutín to najdôležitejšie pri akejkoľvek horúčke

Vo všetkých nových článkoch, ktoré som pri príprave blogu prečítala, sa autori zhodli, že samotná teplota nie je dôvod na podanie lieku. Ani keď je 37,5°C, ani keď je 39°C, ani keď je 40°C. Pri teplote nad 40°C niektorí autori navrhovali podanie liekov, pretože pri tejto teplote bývajú straty vody už dosť vysoké.

Lieky majú liečiť človeka, ktorému je mizerne, a nie hodnoty na teplomere. Tak hovoria odporúčania vyplývajúce z najnovších poznatkov.

Rozhodne sa nemajú tieto lieky podávať „preventívne“ pri 37,3 °C, pretože predlžujú chorobu. Nemajú sa ani podávať deťom ako prevencia pred febrilnými kŕčmi, lebo im reálne aj tak nie sú schopné zabrániť. A neodporúča sa ich dávať po očkovaní, lebo môžu znižovať jeho účinnosť.

Používanie zábalov, obkladov a vlažných spŕch pri horúčke nemá veľký zmysel, keďže vôbec neovplyvňujú centrum v hypotalame. Spôsobia len to, že klesne teplota, ktorú bude musieť hypotalamus zasa prácne zdvíhať. Áno, na pokles nameranej teploty sú vhodné, ale ako som už písala viackrát, netreba liečiť teplomer. Prehnané zakrývanie či vyhýbanie sa akémukoľvek vetraniu tiež nie je dobré. Ak máte pocit tepla a nepotíte sa, zrejme sa vášmu telu ešte nechce teplotu znižovať, takže mu len sťažujete situáciu.

Horúčka nie je choroba, ale prirodzená reakcia organizmu a jej zbytočné znižovanie narobí viac škody ako úžitku. Nebojte sa čísiel na teplomeroch a nesnažte sa horúčku zraziť len preto, že sa objavila. Nepodľahnite svetovému trendu, ktorý už má aj svoje meno – fóbia z horúčky.

Poznámky:

Všetko, čo sa v texte píše, sa týka inak zdravých ľudí. Týmto slovným spojením myslím, človeka, čo nemá závažnú poruchu imunity spôsobenú napríklad rakovinou, liečbou rakoviny, AIDS, vrodenými poruchami imunity alebo inou chronickou chorobou. U ľudí s poruchou imunity je situácia výrazne komplikovanejšia.

Článok sa venuje horúčke z infekčných dôvodov, nie prehriatiu. Pri horúčke si telo teplotu nastaví vyššie a kontrolovane ju zvýši. Pri prehriatí telo teplotu nekontroluje, prehriate je nebezpečné, pri ňom je dôležité znížiť telesnú teplotu na normu čím skôr.

Zdroje:
http://endo.endojournals.org/content/150/4/1850.long
http://www.biomedcentral.com/content/pdf/cc11237.pdf
http://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S1090379813000652
http://www.jpedhc.org/article/S0891-5245%2810%2900389-5/abstract
http://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0387760409002599
https://ep.bmj.com/content/98/6/232